„Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vosvojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne. A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.“ Kol 3,16-17

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V predchádzajúcej katechéze sme videli, ako je kresťanská modlitba „ukotvená“ v liturgii. Dnes si všimneme, ako sa z liturgie modlitba vždy navracia do každodenného života: na ulici, na pracovisku, v dopravných prostriedkoch... A tam pokračuje dialóg s Bohom: kto sa modlí, je ako zaľúbený, ktorý stále nosí v srdci milovanú osobu, kdekoľvek sa nachádza.
V skutočnosti všetko sa prijíma v tomto dialógu s Bohom: každá radosť sa stáva dôvodom na chválu, každá skúška je príležitosťou prosby o pomoc. Modlitba je vždy živá v živote, ako horiaca pahreba, i keď ústa nehovoria, ale srdce rozpráva. Každá myšlienka, i keď sa zdá „svetskou“, môže byť presiaknutá modlitbou. Aj v ľudskom intelekte je prítomný aspekt modlitby; v skutočnosti je oknom smerujúcim k tajomstvu: dáva svetlo na pár krokov, ktoré sú pred nami, a potom sa otvára k celej realite ako takej, ktorá ju predchádza a presahuje.
Toto tajomstvo nemá znepokojujúcu či skľučujúcu tvár, nie: poznanie Krista nás činí plnými dôvery, že tam, kde naše oči a oči našej mysle nemôžu dovidieť, nie je ničota, ale je tam niekto, kto nás očakáva, je tam nekonečná milosť. A takto kresťanská modlitba vlieva do ľudského srdca nevyvrátiteľnú nádej: akákoľvek skúsenosť zasiahne našu cestu, Božia láska ju môže obrátiť v dobro.
V tejto súvislosti Katechizmus hovorí: «Učíme sa modliť v istých chvíľach, keď počúvame Pánovo slovo a keď máme účasť na jeho veľkonočnom tajomstve. Ale jeho Duch je nám daný v každom čase, v udalostiach každého dňa, aby v nás vzbudil modlitbu. […] Čas je v rukách Otca. Stretávame sa s ním v prítomnosti, nie včera, ani zajtra, ale dnes» (KKC, 2659). S Bohom sa stretávam dnes, vždy je to dnešok stretnutia.
Neexistuje iný nádhernejší deň než je dnešný, ktorý žijeme. Ľudia, ktorí žijú stále v myšlienkach na budúcnosť: „Nuž, budúcnosť bude lepšia...“, ale neberú dnešok tak ako prichádza, to sú ľudia, čo žijú vo fantázii, nevedia sa chopiť konkrétnej reality. A dnešok je realita, dnešok je konkrétny. A modlitba sa koná dnes. Ježiš nám prichádza v ústrety dnes, v dnešný deň, ktorý žijeme.
A práve modlitba premieňa tento dnešok v milosť, alebo lepšie, premieňa nás: upokojuje hnev, udržuje lásku, znásobuje radosť, dodáva silu odpúšťať. V niektorých chvíľach sa nám to bude javiť, že už nežijeme my, ale milosť žije a koná v nás prostredníctvom modlitby.
A keď nám príde myšlienka hnevu, nespokojnosti, ktorá nás vedie k trpkosti, zastavme sa a povedzme Pánovi: „Kde si? A kam sa to ja uberám?“ A Pán je tam, Pán nám dá to správne slovo, radu ako ísť ďalej bez tej trpkej sliny negatívnosti. Pretože modlitba je vždy - povedané bežným profánnym výrazom - pozitívna. Vždy. Vedie ťa vpred.
Každý deň, ktorý začína, ak sa prijme v modlitbe, sprevádza ho odvaha, takže problémy, ktorým treba čeliť nebudú viac prekážkami v našom šťastí, ale výzvami od Boha, príležitosťami nášho stretnutia s ním. A keď je niekto sprevádzaný Pánom, cíti sa odvážnejší, slobodnejší a tiež šťastnejší.
Modlime sa teda vždy za všetko a za všetkých, aj za nepriateľov. Toto nám poradil Ježiš: „Modlite sa za nepriateľov“. Modlime sa za našich drahých, ale aj za tých, ktorých nepoznáme; modlime sa dokonca za našich nepriateľov, ako som povedal, a ako nás k tomu často pozýva Sväté písmo. Modlitba disponuje prekypujúcou láskou. Modlime sa predovšetkým za nešťastných ľudí, za tých, ktorí plačú v osamelosti a nedúfajú, že je tu ešte láska, ktorá pulzuje pre nich.
Modlitba koná zázraky; a chudobní toto tušia, z milosti Božej, že aj v ich tiesnivej situácii modlitba kresťana sprítomňuje Ježišov súcit. Veď on hľadel s veľkou nežnosťou na vyčerpané zástupy, opustené ako ovce bez pastiera (porov. Mk 6,34). Pán je – nezabúdajme – Pán súcitu, blízkosti, nežnosti: tri slová, ktoré nikdy nezabudnime. Pretože to je Pánov štýl: súcit, blízkosť, nežnosť.
Modlitba nám pomáha milovať druhých napriek ich chybám a previneniam. Človek je vždy dôležitejší než jeho skutky, a Ježiš svet neodsúdil, ale ho spasil. Mrzký je život tých, čo stále iných odsudzujú, stále zavrhujú, súdia: to je život nepekný, nešťastný. Ježiš prišiel, aby nás zachránil. Otvor svoje srdce, odpusť, ospravedlň iných, pochop, buď aj ty blízkym voči ostatným, maj súcit, nežnosť, tak ako Ježiš.
Treba chcieť dobre všetkým a každému, a v modlitbe pamätať, že sme všetci hriešnikmi a zároveň milovaní Bohom, každý jeden.
Milujúc takto tento svet, milujúc s nežnosťou, objavíme, že každý deň a každá vec nesie v sebe ukrytý zlomok Božieho tajomstva.
Ako ďalej píše Katechizmus: «Modliť sa v udalostiach každého dňa a každej chvíle je jedno z tajomstiev kráľovstva, ktoré je zjavené „maličkým“, Kristovým služobníkom, chudobným podľa blahoslavenstiev. Je správne a dobré modliť sa, aby príchod kráľovstva spravodlivosti a pokoja ovplyvňoval beh dejín, ale je dôležité aj „premiesiť“ modlitbou „cesto“ obyčajných každodenných situácií. Všetky formy modlitby môžu byť tým kvasom, ku ktorému Pán prirovnal Božie kráľovstvo» (KKC, 2660).
Človek – ľudská osoba, muž a žena – je ako letiaci tieň, ako poľný kvet (porov. Ž 144,4; 103,15). Filozof Pascal napísal: «Netreba, aby sa celý vesmír dal do zbrane, aby ho rozdrvil; stačí para, jedna kvapka vody, aby ho zabila» (Myšlienky, 186). Sme krehké bytosti, ale vieme sa modliť: a toto je naša najvyššia dôstojnosť, a aj naša sila. Odvahu. Modlime sa v každej chvíli, v každej situácii, pretože Pán je nám nablízku. A keď je modlitba podľa Ježišovho srdca, dosiahne zázraky.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)