Blažení tí, čo idú cestou života bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho. […] Chcem sa cvičiť v tvojich predpisoch, rozjímať o tvojich cestách. […] Otvor mi oči, aby som pozoroval divy tvojho zákona. [… ] Svoje ruky budem dvíhať k tvojim predpisom, ktoré som si obľúbil; a cvičiť sa budem v tvojich príkazoch. [… ] Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy. [… ] Výklad tvojich slov osvecuje, maličkým dáva chápavosť, a pochodeň na mojich chodníkoch. (Ž 119,1.15.18.48.105.130)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som sa chcel zastaviť nad modlitbou, v ktorej môžeme vychádzať z nejakého biblického úryvku. Slová Svätého písma nie sú napísané, aby zostali uväznené na papyruse, pergamene alebo papieri, ale aby boli vypočuté človekom, ktorý sa modlí, tým, že im dáva klíčiť vo svojom srdci. Božie slovo prichádza do srdca. Katechizmus uvádza takto: «Čítanie Svätého písma má sprevádzať modlitba, aby sa nadviazal rozhovor medzi Bohom a človekom» (KKC, 2653). Bibliu nemožno čítať ako nejaký román, musí to sprevádzať modlitba. Takto ťa modlitba vedie, pretože je to dialóg s Bohom.
Ten biblický verš bol napísaný aj pre mňa, pred mnohými stáročiami, aby mi priniesol slovo od Boha. Bol napísaný pre každého z nás. Všetkým veriacim sa pritrafí nasledovná skúsenosť: pasáž Písma, vypočutá už toľko krát, ku mne jedného dňa znenazdajky prehovorí a osvetlí nejakú situáciu, ktorú prežívam. Ale je potrebné, aby som v ten deň bol pri stretnutí s týmto Slovom. Aby som bol tam; načúvajúci Slovu.
Každý deň Boh prechádza a zasieva semiačko do pôdy nášho života. Nevieme, či dnes nájde pôdu nehostinnú a tŕnistú, alebo úrodnú pôdu, ktorá tomu výhonku dá vzrast (porov. Mk 4,3-9). Záleží na nás, na našej modlitbe, na otvorenom srdci, s akým pristupujeme k Písmu, aby sa stalo pre nás živým Božím slovom. Boh prechádza, neustále, prostredníctvom Písma. A zopakujem, čo som povedal minulý týždeň, čo hovorieval sv. Augustín: „Mám strach, že by Boh prešiel“. Strach z čoho? Že by som ho nepočul; že by som si neuvedomil, že je to Pán.
Prostredníctvom modlitby sa deje niečo ako nové vtelenie Slova. A my sme tými „svätostánkami“, v ktorých Božie slová chcú byť prijaté a uchované, aby mohol navštíviť svet. Preto je potrebné pristupovať k Biblii bez postranných úmyslov, bez jej účelového využívania. Veriaci nehľadá vo Svätom písme podporu pre svoje vlastné filozofické a morálne vízie, ale preto, že dúfa v stretnutie; vie, že tie slová boli napísané v Duchu Svätom, a že preto v tom istom Duchu musia byť prijaté, musia byť pochopené, aby sa uskutočnilo stretnutie.
Mne trošku vadí, keď počujem kresťanov, že recitujú biblické verše ako papagáje. „Ach áno, Pán hovorí... chce to takto...“ Ale stretol si sa s Pánom v tom verši? Nie je len záležitosť pamäti: je to vec pamäti srdca, tej, čo ťa otvára stretnutiu s Pánom. A to slovo, ten verš, ťa povedie k stretnutiu s Pánom.
My teda čítame Písmo, aby ono „čítalo nás“. A je to milosť, môcť sa spoznať v tej či onej postave, v tej či onej situácii. Biblia nie je napísaná pre neurčité ľudstvo, ale pre nás, pre mňa, pre teba, pre mužov a ženy z mäsa a kostí, nuž mužov a ženy, ktorí majú meno a priezvisko, ako ja, ako ty. A Božie slovo, presiaknuté Duchom Svätým, keď je prijaté s otvoreným srdcom, nenecháva veci tak ako predtým, nikdy. Niečo sa zmení. A toto je tá milosť a sila Božieho slova.
Kresťanská tradícia je bohatá na skúsenosti a reflexie o modlitbe so Svätým písmom. Osobitne sa uvádza metóda „lectio divina“, ktorá vznikla v mníšskom prostredí, ale dnes sa už praktizuje aj kresťanmi vo farnostiach. Ide predovšetkým o čítanie biblického úryvku s pozornosťou, ba viac, povedal by som „s poslušnosťou“ voči textu, aby sa porozumelo tomu, čo znamená v sebe samom.
Následne sa vstúpi do dialógu s Písmom tak, že sa tie slová stávajú podnetom na meditáciu a modlitbu: stále zotrvávajúc verne pri texte, začnem sa pýtať sám seba, čo „hovorí mne“. Je to delikátny krok: nemáme skĺznuť do subjektivistických interpretácií, ale držať sa v živej brázde Tradície, ktorá spája každého z nás so Svätým písmom.
A posledným krokom pri lectio divina je kontemplácia. Tu slová a myšlienky prenechávajú miesto láske, ako medzi zamilovanými, ktorým neraz stačí hľadieť na seba v tichu. Biblický text zostáva, ale ako zrkadlo, ako ikona na kontemplovanie. A takto je tu dialóg.
Cez modlitbu prichádza Božie slovo bývať do nás a my prebývame v ňom. Slovo inšpiruje dobré predsavzatia a podporuje činy; dáva silu a vyrovnanosť, a aj keď nás uvádza do krízy, dodáva nám pokoj. V krivolakých a zmätených dňoch zaisťuje srdcu to jadro dôvery a lásky, ktoré ho chráni od útokov Zlého.
Takto sa Božie slovo stelesňuje – dovolím si použiť toto vyjadrenie: stelesňuje sa – v tých, ktorí ho prijímajú v modlitbe.
V ktoromsi starobylom texte nachádza vyjadrenie intuícia, že kresťania sa tak veľmi identifikujú so Slovom, že aj keby spálili všetky Biblie sveta, jej „odtlačok“ by sa ešte dal zachrániť z tej stopy, ktorú zanechala v životoch svätých. Toto je krásne vyjadrenie.
Kresťanský život je dielom zároveň poslušnosti i tvorivosti. Dobrý kresťan musí byť poslušný, ale musí byť tvorivý. Poslušný, pretože načúva Božiemu slovu; tvorivý, pretože má v sebe Ducha Svätého, ktorý ho podnecuje ho uskutočňovať, prinášať ďalej. Ježiš to hovorí na konci jednej zo svojich rečí vo forme podobenstva týmto prirovnaním: «Každý zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice» – zo srdca – «veci nové i staré» (Mt 13,52).
Sväté písmo je nevyčerpateľný poklad. Nech nám všetkým Pán dá, aby sme z neho čerpali stále viac, prostredníctvom modlitby.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)