„Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril: «Otče, […] prosím […] za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. […] No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.»“ Jn 17,1.9.20-21
 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V tejto katechéze sa pozastavím nad modlitbou za jednotu kresťanov. Veď týždeň, ktorý prebieha od 18. do 25. januára je tomuto špeciálne venovaný: prosiť Boha o dar jednoty, aby sme prekonali pohoršujúce rozdelenia medzi veriacimi v Ježiša. On sa po poslednej večeri modlil za svojich [učeníkov], «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21). Je to jeho modlitba pred umučením, mohli by sme povedať, jeho duchovný testament. Všímame si však, že Pán učeníkom jednotu neprikázal. Ani im nepredniesol reč podnecujúcu k chápaniu jej nutnosti. Nie, modlil sa k Otcovi za nás, aby sme boli jedno. To znamená, že my nevystačíme s našimi silami na uskutočňovanie jednoty. Jednota je predovšetkým darom, je to milosť, ktorú si treba vyprosiť modlitbou.
Každý z nás ju potrebuje. Všímame si totiž, že nie sme schopní uchovať si jednotu ani v nás samých. Aj apoštol Pavol pociťoval v sebe srdcervúci rozpor: chcieť dobro a inklinovať k zlu (porov. Rim 7,19). Pochopil tak, že koreň mnohých rozdelení, ktoré sú okolo nás – medzi ľuďmi, v rodine, v spoločnosti, medzi národmi a dokonca aj medzi veriacimi – je vo vnútri nás samých. Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje, že «rozličné nerovnováhy, ktorými trpí dnešný svet, súvisia s hlbšou nevyrovnanosťou, ktorá má korene v ľudskom srdci. Lebo v samom človeku je mnoho protikladov. […] Teda sám v sebe je akoby rozdvojený, čo má za následok aj toľké vážne rozpory v spoločnosti» (Gaudium et spes, 10). Preto riešením rozdelení nie je postaviť sa proti niekomu, pretože nesvornosť plodí ďalšiu nesvornosť. Skutočná náprava začína v prosbe Boha o pokoj, zmierenie a jednotu.
Toto platí predovšetkým pre kresťanov: jednotu možno dosiahnuť iba ako ovocie modlitby. Diplomatické úsilia a akademické dialógy nestačia. Ježiš to vedel a modlitbou nám ukázal cestu. Naša modlitba za jednotu je tak skromnou, ale dôveryplnou účasťou na modlitbe Pána, ktorý prisľúbil, že každá modlitba konaná v jeho mene bude Otcom vyslyšaná (porov. Jn 15,7).
Tu si môžeme položiť otázku: „Modlím sa ja za jednotu?“ Je to Ježišova vôľa, ale ak preskúmame úmysly, za ktoré sa modlíme, pravdepodobne si uvedomíme, že sme sa modlili málo, možno nikdy, za jednotu kresťanov. A predsa od nej závisí viera vo svete; Pán v skutočnosti prosil o jednotu medzi nami, «aby svet uveril» (Jn 17,21). Svet neuverí preto, že ho presvedčíme dobrými argumentmi, ale ak sme svedčili láskou, ktorá nás spája a všetkých zbližuje.
V tomto čase vážnych ťažkostí je modlitba ešte nevyhnutnejšia, aby jednota zvíťazila nad konfliktmi. Je naliehavo potrebné odstrániť partikularizmy, aby sa podporilo spoločné dobro, a preto je zásadný náš dobrý príklad: je podstatné, aby kresťania pokračovali v ceste k plnej jednote, viditeľnej. V posledných desaťročiach sa vďaka Bohu urobili mnohé kroky vpred, je však potrebné vytrvať v láske a modlitbe, nenechajúc sa odradiť a neúnavne. Je to cesta, ktorú v Cirkvi, v kresťanoch a vo všetkých nás vzbudil Duch Svätý, a z ktorej sa už nebudeme vracať späť. Vždy vpred!
Modliť sa znamená bojovať za jednotu. Áno, bojovať, pretože náš nepriateľ, diabol, ako to vyjadruje samotné slovo, je rozdeľovač. Ježiš prosí o jednotu v Duchu Svätom, o vytváranie jednoty. Diabol vždy rozdeľuje, pretože mu vyhovuje rozdelenie. On navádza k rozdeleniu všade a všetkými spôsobmi, zatiaľ čo Duch Svätý vždy privádza k jednote.
Diabol nás vo všeobecnosti nepokúša ohľadom vysokej teológie, ale ohľadom slabostí našich bratov. Je ľstivý: zveličuje chyby a nedostatky druhých, zasieva nesváry, vyvoláva kritiku a vytvára štiepenie. Božia cesta je iná: berie nás takých, akí sme - tak veľmi nás miluje, nuž berie nás takých, akí sme; berie nás rôznych, berie nás hriešnych, a vždy nás pobáda k jednote.
Môžeme si to overiť a položiť si otázku, či na miestach, kde žijeme, živíme konfliktnosť alebo bojujeme za rast jednoty pomocou nástrojov, ktoré nám Boh dal: modlitbou a láskou. Naopak konfliktnosť sa živí ohováraním, neustálym osočovaním druhých. Ohováranie je zbraňou, ktorú má diabol najviac naporúdzi, aby rozdeľoval kresťanské spoločenstvo, aby rozdeľoval rodinu, priateľov, neustále rozdeľoval. Duch Svätý nás inšpiruje vždy k jednote.
Téma tohto Týždňa modlitby sa týka práve lásky: „Zostaňte v mojej láske a budete prinášať veľa ovocia“ (porov. Jn 15,5-9). Koreňom spoločenstva je Kristova láska, ktorá nám dáva prekonať predsudky a vidieť v druhom brata a sestru, ktorých treba vždy milovať. Takto odhaľujeme, že kresťania iných vyznaní, s ich tradíciami, ich históriou, sú darmi Božími, darmi prítomnými na území našich diecéznych a farských komunít. Začnime sa za nich modliť, a ak je to možné, spolu s nimi. Takto sa ich naučíme milovať a oceniť. Modlitba, ako pripomína Koncil, je dušou celého ekumenického hnutia (porov. Unitatis redintegratio, 8). Nech je preto modlitba východiskovým bodom, aby sme pomohli Ježišovi v uskutočnení jeho sna: aby všetci boli jedno.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)