„[Bratia,] vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých! Aj za mňa, aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia, ktorého vyslancom som aj v okovách, aby som mal v ňom odvahu hovoriť, ako som povinný.“ Ef 6,18-20

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Kto sa modlí, nijako neponecháva svet za svojím chrbtom. Ak modlitba neobsahuje radosti i bolesti, nádeje a úzkosti ľudstva, stáva sa akousi „ozdobnou“ činnosťou, postojom povrchným, teatrálnym, postojom čisto do vnútra. Všetci potrebujeme vnútornosť: odobrať sa na nejaké miesto a venovať čas nášmu vzťahu s Bohom. Ale toto neznamená unikať z reality. V modlitbe nás Boh „berie, požehnáva (dobrorečí) a následne nás láme a rozdáva“, kvôli hladu všetkých. Každý kresťan je povolaný, aby sa v Božích rukách stal chlebom, ktorý sa láme a dáva. Čiže konkrétnou modlitbou, ktorá nie je nejakým únikom.

Takto muži a ženy modlitby vyhľadávajú samotu a ticho, nie preto, aby mali od iných pokoj, ale aby lepšie načúvali Božiemu hlasu. Niekedy sa odoberajú zo sveta, do skrytosti vlastnej izby, ako to odporúčal Ježiš (porov. Mt 6,6), avšak kdekoľvek sú, udržujú dokorán otvorené dvere svojho srdca: otvorené dvere pre tých, ktorí sa modlia bez toho, že by vedeli, že sa modlia; pre tých, ktorí sa vôbec nemodlia, ale nosia v sebe pridúšaný výkrik, skrytú prosbu; pre tých, ktorí pochybili a zblúdili z cesty...

Ktokoľvek môže zaklopať na dvere modliaceho sa a nájsť v ňom či v nej súcitné srdce, ktoré sa modlí bez vyraďovania kohokoľvek. Modlitba je naším srdcom a naším hlasom, a stáva sa srdcom a hlasom mnohých ľudí, ktorí sa nevedia modliť, alebo sa nemodlia, alebo sa nechcú modliť, alebo sa im nedá modliť sa: my sme ako orodovníci srdcom a hlasom týchto ľudí, ktorý sa dvíha k Ježišovi, dvíha sa k Otcovi.

V samote modlitby - či už je to samota dlhotrvajúca, alebo je to polhodinka na modlitbu - sa človek oddelí od všetkého a všetkých, aby znovu našiel všetko a všetkých v Bohu. Takto modliaci sa človek prosí za celý svet, nesúc na svojich pleciach bolesti a hriechy. Modlí sa za všetkých a za každého zvlášť: akoby bol „anténou“ Boha v tomto svete. V každom úbožiakovi, ktorý klope na dvere, v každej osobe, ktorá stratila pojem o zmysle, vidí modliaci sa človek tvár Krista.

Katechizmus píše: «Orodovať, prosiť za druhých, je […] príznačnou vlastnosťou srdca, ktoré je v súlade s Božím milosrdenstvom» (č. 2635). Toto je krásne. Keď sa modlíme, sme v súlade s Božím milosrdenstvom. S jeho milosrdenstvom k nám zoči-voči našim hriechom, ale aj s jeho milosrdenstvom ku všetkým, ktorí prosili o modlitbu za nich, a za ktorých sa chceme modliť v súlade s Božím srdcom. Toto je skutočná modlitba. V súlade s Božím milosrdenstvom, s tým milosrdným srdcom.

«V období Cirkvi má kresťanské orodovanie účasť na Kristovom orodovaní: je výrazom spoločenstva svätých» (tamtiež). Čo to znamená, že keď sa za niekoho prihováram modlitbou, zúčastňujem sa na Kristovom orodovaní? Totiž, Kristus je pred Otcom orodovníkom, prosí za nás, a prosí tak, že ukazuje Otcovi rany svojich rúk. Pretože Ježiš je fyzicky, vo svojom tele, pred Otcom. Ježiš je naším orodovníkom - a modliť sa je v istom zmysle konať ako Ježiš: orodovať v Ježišovi u Otca za druhých. A toto je nádherné.

Modlitba má na srdci človeka. Jednoducho človeka. Kto nemiluje brata, nemodlí sa naozaj. Možno povedať, že s duchom nenávistným alebo ľahostajným sa nedá modliť. Modlitba sa odovzdáva iba v duchu lásky. Kto nemiluje, predstiera, že sa modlí, alebo si myslí, že sa modlí, ale nemodlí sa, pretože mu chýba práve ten duch, ktorým je láska.

V Cirkvi ten, čo pozná smútok alebo radosť druhého ide viac do hĺbky, než ten, kto sa usiluje o „čo najväčší systém“. Z tohto dôvodu sa v každej modlitbe zakusuje ľudskosť, pretože nech už by ľudia akokoľvek schybili, nikdy ich nemáme odmietnuť alebo odpísať.
Keď sa veriaci čovek pohnutý Duchom Svätým modlí za hriešnikov, nevyberá si, nevynáša verdikty odsúdenia: modlí sa za všetkých. A modlí sa aj za seba. V tej chvíli vie, že sa ani tak veľmi nelíši od ľudí, za ktorých sa modlí: cíti sa hriešnikom medzi hriešnikmi a modlí sa za všetkých.

Poučenie z podobenstva o farizejovi a mýtnikovi je stále živé a aktuálne (porov. Lk 18,9-14): my nie sme lepší od nikoho, sme všetci bratia, ktorým je spoločná krehkosť, utrpenie a hriešnosť. Preto modlitba, ktorou sa môžeme obrátiť na Boha je táto: „Pane, veď nik, kým žije, nie je spravodlivý pred tebou“ (porov. Ž 143,2).

Takto to hovorí žalm: „Pane, nikto živý nie je pred tebou spravodlivý, nikto z nás, všetci sme hriešnikmi, sme všetci dlžníkmi, ktorí máme nesplatený účet; nie je nikto, kto by bol v tvojich očiach bezhriešny. Pane, zmiluj sa nad nami!“. A s týmto duchom je modlitba plodná, pretože sa s pokorou ideme pred Boha modliť za všetkých.

Naopak, farizej sa modlil povýšeneckým spôsobom: „Ďakujem ti, Pane, že nie som ako tí hriešnici; som spravodlivý, robím vždy“... (tak a tak). Toto nie je modlitba: toto je obzeranie sa v zrkadle, videnie skutočnosti podľa seba, obzeranie sa v zrkadle, nalíčení pýchou.

Svet napreduje vďaka tejto reťazi modliacich sa, ktorí sa prihovárajú, a ktorí sú väčšinou nepoznaní... ale nie pre Boha! Sú tu mnohí neznámi kresťania, ktorí v čase prenasledoviania vedeli opakovať slová nášho Pána: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34).

Dobrý pastier zostáva verný aj zoči-voči hriechu vlastného ľudu: dobrý pastier zostáva naďalej otcom aj keď sa deti vzdialili a opustili ho. Vytrváva v službe pastiera aj voči tomu, kvôli ktorému si bude musieť zašpiniť ruky; nezatvára si srdce pred tým, kto mu možno i ublížil.

Cirkev má vo všetkých svojich členoch poslanie konať modlitbu orodovania: prihovára sa za druhých. Obzvlášť má túto povinnosť každý, kto má nejakú úlohu zodpovednosti: rodičia, učitelia a vychovávatelia, vysvätení služobníci, predstavení komunít... Ako Abrahám a Mojžiš, aj oni musia neraz „obhajovať“ pred Bohom tých, ktorí sú im zverení. V skutočnosti ide o to, hľadieť na nich očami a srdcom Boha, s jeho vlastným neporaziteľným súcitom a nežnosťou. Modliť sa s dobrotivosťou za druhých.

Bratia a sestry, všetci sme listami toho istého stromu: každé oddialenie sa je nám opätovnou pripomienkou k veľkému zmilovaniu, ktoré musíme v sebe živiť v modlitbe jedni voči druhým. Modlime sa za seba navzájom: urobí nám to dobre a urobí to dobre všetkým. Ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)