„A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom. […] A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.“ (Lk 2,39-40.51)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na našej ceste katechéz o modlitbe dnes stretáme Pannu Máriu, ako ženu modlitby. Mária sa modlievala. Keď ešte svet o nej nevie, keď je ešte jednoduchou dievčinou, snúbenicou muža z Dávidovho domu, Mária sa modlí. Môžeme si predstaviť devu z Nazareta, uzobranú v tichu, v nepretržitom dialógu s Bohom, ktorý jej čoskoro zverí svoje poslanie. Je plná milosti a nepoškvrnená od počatia, no ešte nič nevie o svojom prekvapujúcom a mimoriadnom povolaní a o tom rozbúrenom mori, ktorým bude musieť prejsť. Jedna vec je istá: Mária patrí k veľkému zástupu tých pokorných srdcom, ktorých oficiálni historici nezaraďujú do svojich kníh, ale cez ktorých Boh pripravil príchod svojho Syna.
Mária si svoj život nezariaďuje sama od seba: čaká, že Boh vezme opraty jej cesty a povedie ju kam on chce. Je poslušná, a touto svojou ochotou predurčuje veľké udalosti, ktoré uvádzajú Boha do sveta. Katechizmus nám pripomína jej neustálu a starostlivú prítomnosť v dobrotivom pláne Otca a v priebehu Ježišovho života (porov. KKC 2617-2618).
Mária je v modlitbe, keď archanjel Gabriel prichádza k nej do Nazareta so zvestovaním. Jej „Hľa, tu som“, maličké a pritom nesmierne, ktoré v tom okamihu dáva poskočiť radosťou celé stvorenie, predchádzali v dejinách spásy mnohé iné „hľa tu som“, v mnohých dôveryplných poslúchnutiach, ochotných plniť Božiu vôľu. Niet lepšieho spôsobu modlitby, než zaujať tak ako Mária postoj otvorenosti, srdca otvoreného Bohu: „Pane, to, čo Ty chceš, kedy Ty chceš a ako Ty chceš“. Teda srdce otvorené vôli Božej. A Boh vždy odpovedá.
Koľkí veriaci takto prežívajú svoju modlitbu! Takto sa modlia tí pokornejší srdcom, s tou najzákladnejšou pokorou, takpovediac s pokornou jednoduchosťou: „Pane, to, čo Ty chceš, kedy Ty chceš a ako Ty chceš“. Takto sa modlia a nezlostia sa, že dni sú plné problémov, ale idú v ústrety realite a vedia, že v pokornej láske, v láske ponúkanej v každej situácii, sa stávame nástrojmi Božej milosti. Pane, to, čo Ty chceš, kedy Ty chceš a ako Ty chceš. Jedna jednoduchá modlitba, ale je to vloženie nášho života do rúk Pána: nech je to on, kto nás vedie. Všetci sa takto môžeme modliť, takmer bez slov.
Modlitba vie utíšiť nepokoj: avšak my sme nepokojní, stále chceme niečo prv než by sme o to poprosili a chceme to hneď. Tento nepokoj nám škodí, a modlitba vie nepokoj utíšiť, vie ho premeniť v ochotu. Keď som nepokojný, začnem sa modliť a modlitba mi otvára srdce a robí ma ochotným pre Božiu vôľu. Panna Mária v tých pár okamihoch zvestovania vedela dať bokom strach, hoci tušila, že jej „áno“ so sebou prinesie veľmi tvrdé skúšky.
Ak v modlitbe chápeme, že každý deň darovaný od Boha je povolaním, vtedy si rozširujeme srdce a prijímame všetko. Učíme sa povedať: „To, čo chceš Ty, Pane. Sľúb mi iba, že budeš prítomný na každom kroku mojej cesty“. Toto je dôležité: prosiť Pána o jeho prítomnosť na každom kroku našej cesty: aby nás nenechal samých, aby nás neopustil v pokušeniach, aby nás neopustil v zlých chvíľach. Takto je to v závere Otčenáša: prosiť Pána o túto milosť nás naučil sám Ježiš.
Mária sprevádza v modlitbe celý Ježišov život, až po smrť a zmŕtvychvstanie; a na konci pokračuje a sprevádza i prvé kroky rodiacej sa Cirkvi (porov. Sk 1,14). Mária sa modlí s učeníkmi, ktorí si prešli pohoršením kríža. Modlí sa s Petrom, ktorý podľahol strachu a plakal kvôli výčitkám. Mária je tam, s učeníkmi, uprostred mužov a žien, ktorých jej Syn povolal, aby utvárali jeho spoločenstvo. Mária sa medzi nimi nerobí kňazom, nie. Je Matkou Ježiša, ktorá sa s nimi modlí, v spoločenstve, ako jedna zo spoločenstva. Modlí sa s nimi a modlí sa za nich.
A znovu, jej modlitba predchádza budúcnosť, ktorá sa napĺňa: dielom Ducha Svätého sa stala Božou Matkou, a dielom Ducha Svätého sa stáva Matkou Cirkvi. Modliac sa s rodiacou sa Cirkvou sa stáva Matkou Cirkvi, sprevádza učeníkov pri prvých krokoch Cirkvi v modlitbe, očakávajúc Ducha Svätého. V tichu, stále v tichosti. Modlitba Márie je tichá. Evanjelium nám rozpráva len o jednej Máriinej modlitbe: v Káne, keď prosí svojho Syna za tých úbohých ľudí, ktorým hrozí, že sa na hostine stane trapas. Len si to predstavme: urobiť svadobnú oslavu a skončiť ju s mliekom, lebo chýba víno! Aký trapas! A ona sa modlí a prosí Syna, aby ten problém vyriešil.
Máriina prítomnosť je sama osebe modlitbou, a jej prítomnosť medzi učeníkmi vo Večeradle, očakávajúc Ducha Svätého, je modlitbou. Takto Mária rodí Cirkev, je Matkou Cirkvi. Katechizmus vysvetľuje: «Vo viere jeho poníženej služobnice Boží dar» – čiže Duch Svätý – «nachádza prijatie, na ktoré Boh čakal už od začiatku čias» (KKC, 2617).
V Panne Márii sa prirodzená ženská intuícia vyzdvihuje vďaka jej jedinečnému spojeniu s Bohom v modlitbe. Preto keď čítame Evanjelium, všímame si, že občas akoby zmizla, aby sa potom opäť zaskvela v kľúčových chvíľach: Mária je otvorená Božiemu hlasu, ktorý vedie jej srdce, ktorý vedie jej kroky tam, kde je potrebná jej prítomnosť. Tichá prítomnosť matky a učeníčky. Mária je prítomná, pretože je Matka, ale je tiež prítomná pretože je prvou učeníčkou, ktorá sa lepšie naučila Ježišovým veciam. Mária nikdy nehovorí: „Poďte, ja to vyriešim“. Ale hovorí: „Urobte to, čo vám on povie“, vždy ukazujúc prstom na Ježiša. Tento postoj je typický pre učeníka, a ona je prvou učeníčkou. Modlí sa ako Matka a modlí sa ako učeníčka.
«Mária zachovávala všetky tieto veci vo svojom srdci a premýšľala o nich» (Lk 2,19). Takto evanjelista Lukáš vyobrazuje Matku Pána v Evanjeliu o detstve. Všetko, čo sa deje okolo nej, vyúsťuje do reflexie v hĺbke jej srdca: dni plné radosti, ako aj najtemnejšie chvíle, keď sa i ona namáha, aby porozumela, akými cestami musí prejsť Vykúpenie. Všetko končí v jej srdci, pretože to prechádza sitom modlitby a ňou sa premieňa. Či už ide o dary od mudrcov, alebo o útek do Egypta, až po ten strašný piatok umučenia: Matka všetko uchováva a prináša do svojho rozhovoru s Bohom.
Niekto prirovnal Máriino srdce k perle neporovnateľnej nádhery, vytvorenej a vycibrenej trpezlivosťou prijímania Božej vôle cez Ježišove tajomstvá, rozjímané v modlitbe. Aké krásne by bolo, keby sme sa i my mohli aspoň trošku podobať našej Matke! So srdcom otvoreným Božiemu Slovu, so srdcom tichým, so srdcom poslušným, so srdcom, ktoré vie prijať Božie Slovo a umožňuje mu rásť ako semiačku dobra Cirkvi.

Preložila: Slovenská redakcia VR