„Ježiš povedal svojim učeníkom: «Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!». Lk 11,9-13

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Pokračujeme v katechézach o modlitbe. Niekto mi povedal: „Hovoríte príliš veľa o modlitbe. Nie je to potrebné“. Áno, je to potrebné. Pretože ak sa nemodlíme, nebudeme mať silu napredovať v živote. Modlitba je ako kyslík života. Modlitba znamená privolávať k nám prítomnosť Ducha Svätého, ktorý nás vedie vždy vpred. Preto tak veľa hovorím o modlitbe.
Ježiš dal príklad nepretržitej modlitby, konanej s vytrvalosťou. Neustály dialóg s Otcom, v tichu a rozjímaní, je oporným bodom celého jeho poslania. Evanjeliá nám uvádzajú aj jeho povzbudzovanie učeníkov, aby sa modlili vytrvalo, neúnavne. Katechizmus pripomína tri podobenstvá obsiahnuté v Lukášovom evanjeliu, ktoré podčiarkujú túto charakteristiku Ježišovej modlitby (porov. KKC 2613).
Modlitba musí byť predovšetkým húževnatá: ako ten muž v podobenstve, ktorý, keď potrebuje pohostiť nečakaného hosťa, ide uprostred noci zaklopať u priateľa a poprosiť ho o chlieb. Priateľ odpovedá „nie!“, pretože už je v posteli, ale on nalieha a trvá na tom, až kým ho neprinúti vstať a dať mu chlieb (porov. Lk 11,5-8). Neodbytná prosba. Avšak Boh je trpezlivejší ako my, a ten, kto klope s vierou a vytrvalosťou na dvere jeho srdca, neostane sklamaný. Boh vždy odpovie. Vždy. Náš Otec dobre vie, čo potrebujeme; naliehanie neslúži na to, aby ho informovalo alebo presvedčilo, ale slúži na to, aby v nás živilo túžbu a očakávanie.
Druhé podobenstvo je o vdove, ktorá sa obráti na sudcu, aby jej pomohol dosiahnuť spravodlivosť. Tento sudca je skorumpovaný, je to bezohľadný muž, ale nakoniec sa roztrpčený naliehaním vdovy rozhodne jej vyhovieť (porov. Lk 18,1-8). A uvažuje takto: „Nuž, radšej vyriešim jej problém a strasiem sa jej, než by mala neustále chodiť horekovať predo mnou.“ Toto podobenstvo nám dáva porozumieť, že viera nie je chvíľkovým impulzom, ale odvážnou odhodlanosťou vzývať Boha, dokonca s ním „diskutovať“, nikdy nerezignujúc pred zlom a nespravodlivosťou.
Tretie podobenstvo predstavuje farizeja a výbercu daní, ktorí sa idú modliť do chrámu. Prvý sa obracia na Boha chválením sa svojimi zásluhami; druhý sa cíti nehodným čo i len vstúpiť do svätyne. Boh však nenačúva modlitbe toho prvého, teda modlitbe pyšných, zatiaľ čo vyhovie modlitbe pokorných (porov. Lk 18,9-14). Neexistuje skutočná modlitba bez ducha pokory. Je to práve pokora, ktorá nás vedie prosiť v modlitbe.
Učenie evanjelia je jasné: musíme sa modliť vždy, aj keď sa všetko javí márne, keď sa Boh zdá byť hluchý a nemý a zdá sa nám, že strácame čas. Aj keď sa nebo zatiahne, kresťan sa neprestáva modliť. Jeho modlitba ide ruka v ruke s vierou. A viera sa v mnohých dňoch nášho života môže javiť ako ilúzia, neplodná námaha. Existujú temné chvíle v našom živote a v týchto momentoch sa viera zdá byť ilúziou. Avšak praktizovať modlitbu znamená aj prijať túto námahu. „Otče, idem sa modliť, ale necítim nič... cítim sa ako s vyschnutým srdcom, vyprahnutým“. Musíme však pokračovať ďalej, s touto námahou temných chvíľ, tých chvíľ, keď necítime nič. Mnoho svätcov a svätíc zakúsilo noc viery a mlčanie Boha – keď klopeme a Boh neodpovedá – a títo svätci boli vytrvalí.
Ten, kto sa modlí v týchto temných nociach viery, nie je nikdy sám. Ježiš v skutočnosti nie je iba svedkom a učiteľom modlitby, ale je ešte viac. Prijíma nás do svojej modlitby, aby sme sa mohli modliť v ňom a skrze neho. A toto je dielo Ducha Svätého. Z tohto dôvodu nás evanjelium pozýva, aby sme sa modlili k Otcovi v mene Ježiša. Svätý Ján uvádza tieto Pánove slová: «Urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi» (14,13). A Katechizmus vysvetľuje, že «istota, že naše prosby budú vypočuté, sa v tejto Novej zmluve zakladá na Ježišovej modlitbe» (č. 2614). Ona dáva tie krídla, ktoré modlitba človeka vždy túžila vlastniť.
Ako tu nepripomenúť slová 91. žalmu, plné dôvery, prýštiace zo srdca, ktoré vo všetkom dúfa v Boha: «Svojimi krídlami ťa zacloní a uchýliš sa pod jeho perute. Jeho pravda je štítom a pancierom, nebudeš sa báť nočnej hrôzy, ani šípu letiaceho vo dne, ani moru, čo sa tmou zakráda, ani nákazy, čo pustoší na poludnie» (v. 4-6) Práve v Kristovi sa napĺňa táto úžasná modlitba, v ňom nachádza svoju plnú pravdivosť. Bez Ježiša by našim modlitbám hrozilo, že sa zredukujú na ľudské námahy, odsúdené zväčša na neúspech. Avšak on na seba vzal každé volanie, každý ston, každý jasot, každú prosbu... každú ľudskú modlitbu. A nezabúdajme na Ducha Svätého, ktorý sa modlí v nás; je to on, ktorý nás vedie modliť sa, ktorý nás privádza k Ježišovi. Je darom, ktorý nám dali Otec a Syn, aby sme napredovali v ústrety Bohu. A Duch Svätý, keď sa modlíme, je ten, ktorý sa modlí v našich srdciach.
Kristus je pre nás všetkým, dokonca aj v našom živote modlitby. Svätý Augustín to povedal vyjadrením plným svetla, ktoré nájdeme aj v Katechizme: Ježiš «sa modlí za nás ako náš kňaz, modlí sa v nás ako naša hlava a my sa modlíme k nemu ako k svojmu Bohu. Poznávajme teda náš hlas v ňom a jeho hlas v nás» (č. 2616). A práve preto kresťan, ktorý sa modlí, sa neobáva ničoho, zveruje sa Duchu Svätému, ktorý nám bol daný ako dar a ktorý sa modlí v nás, vzbudzujúc modlitbu. Nech nás samotný Duch Svätý, Učiteľ modlitby, učí ceste modlitby.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)