«Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. […] I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali. Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. Šimon a tí, čo boli s ním, pobrali sa za ním. Keď ho našli, povedali mu: „Všetci ťa hľadajú.“ On im odvetil: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“» Mk 1,32.34-38

Počas svojho verejného života Ježiš neustále odkazuje na silu modlitby. Evanjeliá nám to ukazujú, keď sa uťahuje na odľahlé miesta, aby sa modlil. Ide o stručné a diskrétne opisy, ktoré nám umožňujú iba si predstaviť tie modlitbové dialógy. Jasne však svedčia o tom, že ani v čase najväčšieho venovania sa chudobným a chorým Ježiš nikdy nezanedbával svoj dôverný rozhovor s Otcom. Čím viac bol ponorený do potrieb ľudí, tým viac cítil potrebu odpočinku v spoločenstve Trojice, návratu k Otcovi a Duchu Svätému.

V Ježišovom živote je teda jedno tajomstvo, ukryté pred ľudskými očami, ktoré predstavuje oporný bod všetkého. Ježišova modlitba je tajomná realita, z ktorej tušíme len niečo, ale ktorá nám umožňuje vnímať celú jeho misiu v správnej perspektíve. V tých hodinách osamote – pred svitaním alebo v noci –, sa Ježiš ponára do svojej dôvernosti s Otcom, totiž do Lásky, po ktorej smädí každá duša. Toto vychádza na povrch už od prvých dní jeho verejného účinkovania.

Napríklad v jednu sobotu, mestečko Kafarnaum sa premieňa v „poľnú nemocnicu“: po západe slnka prinášajú k Ježišovi všetkých chorých a on ich uzdravuje. Avšak pred svitaním sa Ježiš vytratí: utiahne sa na osamelé miesto a modlí sa. Šimon a ostatní ho hľadajú a keď ho nájdu, vravia mu: „Všetci ťa hľadajú!“ Čo odpovie Ježiš? „Musím ísť kázať do ostatných dedín; preto som prišiel“ (porov. Mk 1,35-38). Ježiš je vždy o niečo ďalej, ďalej v modlitbe s Otcom i ďalej pri iných dedinách, iných horizontoch, kam treba ísť kázať, iných národoch.
Modlitba je tým kormidlom, ktoré vedie Ježišov kurz. To, čo určuje etapy jeho misie nie sú úspechy, ani súhlasná odozva, ani tá lákavá veta „všetci ťa hľadajú“. To, čo vytyčuje Ježišovo kráčanie je cesta menej pohodlná, ktorá však poslúcha vnuknutia Otca, ktorým Ježiš načúva a ktoré prijíma vo svojej modlitbe osamote.

Katechizmus hovorí: «Keď sa Ježiš modlí, už tým nás učí modliť sa» (č. 2607). Preto z Ježišovho príkladu môžeme vyťažiť niektoré charakteristiky kresťanskej modlitby.

V prvom rade jej patrí prvenstvo: je prvou túžbou dňa, niečím, čo sa koná na úsvite, prv než sa svet prebudí. Ona prinavracia dušu tomu, čo by inak zostalo bez dychu. Deň prežitý bez modlitby sa vydáva nebezpečenstvu, že sa premení na otravné alebo otupné prežívanie: všetko, čo sa nám prihodí, sa môže pre nás zmeniť na zle znášaný a slepý údel. Ježiš naopak vychováva k poslušnosti voči realite, a teda k načúvaniu.
Modlitba je v prvom rade načúvanie a stretnutie sa s Bohom. Každodenné problémy sa teda nestanú prekážkami, ale výzvami samotného Boha načúvať a stretnúť sa s tým, koho máme pred sebou. Skúšky života sa tak menia na príležitosti k rastu vo viere a láske. Každodenná cesta vrátane námah získava perspektívu „povolania“. Modlitba má moc premeniť v živote na dobro to, čo by inak bolo odsúdením; modlitba má moc otvoriť veľký obzor mysli a rozšíriť srdce.

Na druhom mieste je modlitba umením, ktoré sa má praktizovať s vytrvalosťou. Sám Ježiš nám hovorí: klopte, klopte, klopte. Všetci sme schopní príležitostných modlitieb, ktoré sa rodia z emócie daného okamihu; ale Ježiš nás učí inému typu modlitby: takej, ktorá pozná disciplínu, cvik, a berie sa ako životné pravidlo. Vytrvalá modlitba prináša postupnú premenu, robí nás silnými v čase súženia, dáva milosť opory od Toho, ktorý nás miluje a vždy chráni.

Ďalšou charakteristikou Ježišovej modlitby je samota. Kto sa modlí, neuniká zo sveta, ale dáva prednosť odľahlým miestam. Tam, v tichu, sa môžu vynoriť mnohé hlasy, ktoré skrývame vo vnútri: potláčané túžby, pravdy, ktoré zanovito udúšame a podobne. A predovšetkým, v tichosti hovorí Boh. Každý človek potrebuje priestor pre seba samého, kde môže kultivovať svoj vlastný vnútorný život, kde činy nachádzajú zmysel. Bez vnútorného života sa stávame povrchnými, podráždenými, úzkostlivými – ako nás úzkosť zraňuje! Preto musíme prichádzať k modlitbe; bez vnútorného života unikáme z reality a unikáme aj sami pred sebou, sme mužmi a ženami stále na úteku.

Napokon je Ježišova modlitba miestom, kde sa chápe, že všetko pochádza od Boha a k nemu sa aj vracia. My ľudské bytosti sa niekedy nazdávame, že sme pánmi všetkého, alebo naopak stratíme všetku úctu k sebe samým, prechádzame z jednej strany na druhú. Modlitba nám pomáha znovu nájsť správny rozmer, vo vzťahu s Bohom, naším Otcom, a so všetkým stvorením.

A nakoniec, Ježišova modlitba je odovzdať sa do rúk Otca, ako Ježiš v tej úzkosti v Olivovej záhrade: „Otče, ak je to možné..., ale nech sa stane tvoja vôľa“. Odovzdanie sa do rúk Otca. Keď sme rozrušení, trochu znepokojení, je krásne, že Duch Svätý nás premieňa zvnútra a vedie nás k tejto odovzdanosti do rúk Otca: „Otče, nech sa stane tvoja vôľa“.

Drahí bratia a sestry, nanovo objavme v evanjeliu Ježiša Krista ako učiteľa modlitby, a vstúpme do jeho školy. Ubezpečujem vás, že nájdeme radosť a pokoj.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)