„Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Lk 3,21-22

Ježiš, muž modlitby.

V našom postupe katechéz o modlitbe po prejdení Starého zákona prichádzame teraz k Ježišovi. A Ježiš sa modlieval. Začiatok jeho verejnej misie sa odohráva pri krste v rieke Jordán. Evanjelisti sa zhodujú v tom, že tejto udalosti pripisujú zásadný význam. Rozprávajú, ako sa všetci ľudia zhromaždili v modlitbe a špecifikujú, že toto zhromaždenie malo jasný kajúcny charakter (porov. Mk 1,5; Mt 3,8). Ľud išiel za Jánom, aby sa dal pokrstiť na odpustenie hriechov: je tu kajúci charakter, obrátenie.
Prvý verejný skutok Ježiša je teda účasť na hromadnej modlitbe ľudu - modlitbe ľudu, ktorý sa dáva pokrstiť, kajúcej modlitbe, kde sa všetci uznávali za hriešnikov. Preto by chcel Ján Krstiteľ oponovať, a hovorí: «Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?» (Mt 3,14). Krstiteľ chápe, kto je Ježiš. Ale Ježiš nástojí: jeho skutok je uposlúchnutím vôle Otca (v. 15), aktom solidarity s našim ľudským postavením.
Ježiš sa modlí s hriešnikmi Božieho ľudu. Toto si zapamätajme: Ježiš je Spravodlivý, nie je hriešnik. Ale chcel zostúpiť až k nám, hriešnikom, a modlí sa s nami a keď sa my modlíme, on je s nami v modlitbe; je s nami, pretože je v nebi a modlí sa za nás. Ježiš sa stále modlí so svojím ľudom, vždy sa modlí s nami: vždy.
Nikdy sa nemodlíme sami, vždy sa modlíme s Ježišom. Nezostáva na opačnom brehu rieky – „Ja som spravodlivý, vy hriešnici“ –, aby zvýraznil svoju rozdielnosť a vzdialenosť od neposlušného ľudu, ale namočí svoje nohy do tej istej očisťujúcej vody. Zaujíma pozíciu ako hriešnik. A toto je veľkosť Boha, ktorý poslal svojho Syna, ktorý sa zriekol seba samého a javil sa ako hriešnik.
Ježiš nie je nejakým vzdialeným Bohom, a nemôže ním byť. Vtelenie to zjavilo plným a ľudsky nemysliteľným spôsobom. Takto sa začatím svojho poslania Ježiš stavia na čelo kajúceho ľudu, ako ujímajúci sa úlohy prelomiť priechod, cez ktorý následne po ňom my všetci musíme mať odvahou prejsť. Tá cesta, to kráčanie, je však náročné; no on ide, otvárajúc cestu.
Katechizmus katolíckej cirkvi vysvetľuje, že toto je novosť v plnosti času. Hovorí: «Synovskú modlitbu, ktorú Otec očakával od svojich detí, sa konečne modlí sám jeho jednorodený Syn vo svojej ľudskej prirodzenosti s ľuďmi a pre ľudí» (KKC, 2599). Ježiš sa modlí s nami. Toto si zapíšme do hlavy i do srdca: Ježiš sa modlí s nami.
V ten deň, na brehoch rieky Jordán, je teda celé ľudstvo so svojimi nevyslovenými prahnúcimi túžbami modlitby. Je tu predovšetkým ľud hriešnikov: tí, ktorí si mysleli, že nemôžu byť Bohom milovaní, tí, ktorí sa neodvažovali prekročiť prah chrámu, tí, ktorí sa nemodlili, pretože sa necítili byť hodní. Ježiš prišiel pre všetkých, aj pre nich, a začína presne tým, že sa k nim pripája, stavia sa do čela.
Najmä Lukášovo evanjelium zvýrazňuje atmosféru modlitby, v ktorej sa udial Ježišov krst: «Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo» (Lk 3,21). Modliac sa Ježiš otvára bránu nebies a z toho prielomu zostúpi Duch Svätý.
A z výšky hlas oznamuje úžasnú pravdu: «Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie» (v. 22).
Táto jednoduchá veta ukrýva nesmierny poklad: dáva pochopiť niečo z Ježišovho tajomstva a jeho srdca vždy obráteného k Otcovi. Vo víre života a sveta, ktorý ho príde odsúdiť, aj v tých najtvrdších a najsmutnejších prežívaniach, ktoré bude musieť znášať, aj keď zakúša chvíle, keď nemá kam hlavu skloniť (porov. Mt 8,20), a tiež keď sa okolo neho rozpúta nenávisť a prenasledovanie, Ježiš nie je nikdy bez útočiska, kde spočinúť: prebýva večne v Otcovi.
Hľa jedinečná veľkosť Ježišovej modlitby: Duch Svätý sa zmocňuje jeho osoby a hlas Otca dosvedčuje, že je milovaný, Syn, v ktorom sa On naplno odzrkadľuje.
Táto Ježišova modlitba, ktorá je na brehu rieky Jordán úplne osobná – a taká bude po celý jeho pozemský život –, sa na Turíce skrze milosť stane modlitbou všetkých pokrstených v Kristovi. On sám získal tento dar pre nás, a pozýva nás modliť sa tak, ako sa modlil on.
Preto, ak sa pri modlitbe v niektorý večer cítime slabí a prázdni, ak sa nám zdá, že život bol úplne zbytočný, musíme v tom okamihu prosiť, aby sa Ježišova modlitba stala aj našou. „Ja sa dnes nedokážem modliť, neviem čo robiť: necítim sa na to, som nehodný, nehodná.“ V tej chvíli sa treba zveriť Ježišovi, aby sa modlil za nás. On sa v tej chvíli pred Otcom modlí sa za nás, je orodovníkom; ukazuje Otcovi svoje rany, kvôli nám. Spoľahnime sa na to!
Ak dôverujeme, potom budeme počuť hlas z neba, hlasnejší než ten, ktorý stúpa zo spodín nás samých, a budeme počuť tento hlas šepkať slová nehy: „Ty si Bohom milovaný, si jeho dieťa, si radosťou nebeského Otca.“ Presne pre nás, pre každého z nás sa ozýva Otcovo slovo: aj keby sme boli zavrhnutí od všetkých, hriešnici najhoršieho druhu. Ježiš nezostúpil do vôd Jordánu pre seba, ale pre nás všetkých.
Bol to celý Boží ľud, čo prichádzal k Jordánu, aby sa modlil, aby žiadal odpustenie, aby sa dal kajúcne pokrstiť. A ako hovorí onen teológ, prichádzali k Jordánu „s obnaženou dušou a bosými nohami“. Toto je pokora. Modlitba si žiada pokoru.
Otvoril nebesia tak, ako Mojžiš otvoril vody Červeného mora, aby sme všetci mohli prejsť za ním. Ježiš nám dal svoju vlastnú modlitbu, ktorou je jeho dialóg lásky s Otcom. Dal nám ho ako semiačko Trojice, ktoré sa chce uchytiť v našich srdciach. Privítajme ho! Prijmime tento dar, dar modlitby. Vždy s Ním. A neschybíme.

Preklad: Slovenská redakcia VR