„Neprávosť našepkáva hriešnikovi v hĺbke jeho srdca; pred jeho očami nieto bázne Božej. Sám sebe lichotí do vlastných očí, aby nemusel poznať svoju neprávosť a zanevrieť na ňu. Slová jeho úst sú neprávosť a klam; prestal už myslieť rozvážne a robiť dobre. […] Pane, tvoje milosrdenstvo siaha po nebesia a tvoja vernosť až k oblakom. […] Bože, aké vzácne je tvoje milosrdenstvo! Ľudia sa utiekajú do tône tvojich krídel. Opájajú sa blahobytom tvojho domu a pijú z potoka tvojich rozkoší.“ (Ž 36,2-4.6.8-9)

Modlitba žalmov (2)
„Dnes dokončíme katechézu o modlitbe Žalmov. Predovšetkým si všimnime, že v žalmoch sa často objavuje záporná postava, ktorá predstavuje „bezbožníka“, čiže toho alebo tú, čo žije tak, akoby Boha nebolo. Je to človek bez akéhokoľvek vzťahu k nadprirodzenému, bez akejkoľvek zábrany svojej arogancie, ktorý sa nebojí súdu o tom, ako zmýšľa a ako koná.  
Z tohto dôvodu Žaltár predstavuje modlitbu ako základnú realitu života. Vzťah k absolútnemu a transcendentnému – ktorý asketickí učitelia nazývajú „posvätná bázeň pred Bohom“ – je to, čo nás robí plne ľudskými, je to tá hranica, ktorá nás zachraňuje pred sebou samými, zabraňujúc nám vrhnúť sa na život bezohľadne dravo a nenásytne. Modlitba je záchrana ľudskej bytosti.
Samozrejme existuje aj modlitba falošná, modlitba konaná len na ukazovanie sa pred inými. U toho či u tých, čo chodia na omšu iba aby sa ukázali, že sú katolíkmi alebo predviedli svoj najnovšie kúpený model, alebo spravili dobrý spoločenský dojem. Konajú falošnú modlitbu. Ježiš v tomto ohľade dôrazne napomínal (porov. Mt 6,5-6; Lk 9,14). Ale ak berieme modlitbu v opravdivom duchu, s úprimnosťou a zostupuje nám do srdca, potom nám dáva kontemplovať realitu očami samotného Boha.
Keď sa modlíme, každá vec získava „hĺbku“. Toto je v modlitbe zaujímavé, azda začneme s jemnou vecou, ale v modlitbe dosahuje hĺbku, získava váhu, akoby ju Boh vzal do ruky a premenil. To, čo najmenej poslúži voči Bohu ako aj človeku, je modliť sa unavujúcim spôsobom, čisto formálne. Modliť sa ako papagáje. Nie. Modlíme sa srdcom. Modlitba je centrom života. Ak je prítomná modlitba, potom aj brat, sestra, aj nepriateľ, sa stávajú dôležitými. Starodávne príslovie prvých kresťanských mníchov hovorí: «Požehnaný mních, ktorý si po Bohu ctí všetkých ľudí ako Boha» (Evagrius Ponticus,
Pojednanie o modlitbe, č. 123). Kto sa klania Bohu, miluje jeho deti. Kto si ctí Boha, ctí si ľudské bytosti.
Preto modlitba nie je nejakým tíšidlom na zmiernenie úzkostí života; alebo každopádne modlitba takého druhu určite nie je kresťanská. Je to skôr tak, že modlitba učí každého z nás zodpovednosti. Vidíme to jasne v „Otčenáši“, ktorý Ježiš naučil svojich učeníkov.
Na učenie sa tomuto spôsobu modlitby je Žaltár veľkou školou. Videli sme, že žalmy nie vždy používajú jemné a láskavé slová, a často nesú vtlačené jazvy existencie. Napriek tomu boli všetky tieto modlitby používané najskôr v Jeruzalemskom chráme a potom v synagógach; aj tie najintímnejšie a najosobnejšie. Takto to vyjadruje Katechizmus katolíckej cirkvi: «Mnohotvárne výrazové formy modlitby žalmov nadobúdajú svoju podobu v chrámovej liturgii a zároveň v srdci človeka» (KKC, 2588). A takto osobná modlitba čerpá a živí sa najprv z modlitby ľudu Izraela a potom z modlitby ľudu Cirkvi.
Aj žalmy v prvej osobe jednotného čísla, ktoré sa zdôverujú s najintímnejšími myšlienkami a problémami jednotlivca, sú kolektívnym dedičstvom až do tej miery, že sa ich modlia všetci a za všetkých.
Modlitba kresťanov má toto „dýchanie“, toto duchovné „napätie“, ktoré drží pospolu chrám i svet. Modlitba sa môže začať v prítmí chrámovej lode, ale potom svoj beh končí v uliciach mesta. A naopak, môže klíčiť pri každodenných starostiach a nachádzať zavŕšenie v liturgii. Dvere kostolov nie sú bariéry, ale priepustné „membrány“, pripravené zachytiť volanie všetkých.
V modlitbe žaltára je svet vždy prítomný. Napríklad žalmy dávajú hlas Božiemu prísľubu spásy tým najslabším:
«Pretože chudák biedu trie a úbožiak stoná, povstanem teda,» – hovorí Pán – «zachránim toho, ktorým opovrhujú» (12,6). Alebo varujú pred nebezpečenstvom svetského bohatstva, pretože človek v blahobyte «by si toto nevšímal, je ako lichva, čo hynie» (49,21). Alebo zase otvárajú obzor pre Boží pohľad na dejiny: «Pán marí úmysly pohanov, navnivoč privádza myšlienky národov. Ale Pánov úmysel trvá naveky, myšlienky jeho srdca z pokolenia na pokolenie» (33,10-11).
Skrátka, tam, kde je Boh, musí byť aj človek. Sväté písmo je bezpodmienečné: «My milujeme, pretože on prvý miloval nás». On vždy ide pred nami. Vždy nás čaká, pretože nás ako prvý miluje, ako prvý na nás hľadí, ako prvý nám rozumie. Vždy na nás čaká. «Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.» Ak sa denne modlíš množstvo ružencov, ale potom ohováraš druhých, a máš v sebe zášť, máš nenávisť voči iným, toto je čistá strojenosť, nie je to pravda. «A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.» (porov. 1 Jn 4,19-21).
Písmo pripúšťa aj prípad osoby, ktorá síce úprimne hľadá Boha, ale stále sa jej nedarí sa s ním stretnúť; avšak tiež potvrdzuje, že odmietnuť slzy chudobných je vždy za cenu toho, že sa nestretneme s Bohom. Boh neznáša onen „ateizmus“ tých, ktorí popierajú Boží obraz vtlačený v každej ľudskej bytosti. Ten ateizmus každodennosti: verím v Boha, ale od ostatných si držím odstup a dovolím si nenávidieť iných. Toto je praktický ateizmus. Neuznanie ľudskej bytosti ako obrazu Boha je svätokrádež, je to ohavnosť, je to najhoršia urážka, akú možno spraviť voči chrámu a oltáru.
Drahí bratia a sestry, nech nám modlitba žalmov pomôže neupadnúť do pokušenia „bezbožnosti“, teda aby sme nežili a azda sa i nemodlili tak, akoby Boh neexistoval a ako keby neexistovali chudobní.

Preložila: Slovenská redakcia VR