Žalmy nás učia ako hovoriť k Bohu

 

„Dokedy, Pane? Stále budeš na mňa zabúdať? Dokedy budeš predo mnou skrývať svoju tvár? Dokedy mi bude dušu trápiť nepokoj a srdce dennodenne bôľ? Dokedy sa nepriateľ bude vypínať nado mnou? […] Lenže ja dúfam v tvoje milosrdenstvo, moje srdce sa teší z tvojej pomoci. Budem spievať Pánovi, že ma zahŕňa dobrodeniami.“ (Ž 13,2-3.6)

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pri čítaní Biblie narazíme rad za radom na modlitby rôzneho druhu. Ale nájdeme aj knihu zloženú čisto z modlitieb, knihu, ktorá sa stala „vlasťou, cvičiskom a domovom“ nespočetných ľudí modlitby. Ide o Knihu žalmov. Je to 150 žalmov slúžiacich na modlitbu.

Kniha žalmov patrí medzi múdroslovné spisy, pretože sprostredkúva „umenie modlitby“ cez skúsenosť dialógu s Bohom. V žalmoch nachádzame všetky ľudské pocity: radosti, bolesti, pochybnosti, nádeje či trpkosti, ktoré podfarbujú náš život. Katechizmus potvrdzuje, že každý žalm «je taký jednoduchý, že sa ho pravdivo môžu modliť ľudia všetkých stavov a všetkých čias.» (KKC, 2588). Opätovným čítaním žalmov sa učíme jazyku modlitby. Boh Otec so svojím Duchom nimi totiž inšpiroval srdce kráľa Dávida a ďalších modliacich sa, aby naučil každého muža a ženu ako ho chváliť, ako mu ďakovať a prosiť ho, ako ho vzývať v radosti a v bolesti, ako vypovedať obdiv nad jeho dielami a jeho Zákonom. Žalmy sú skrátka slovo Božie, ktoré my ľudia používame, aby sme s Ním hovorili.

V tejto knihe nestretáme éterické bytosti, osoby abstraktné, ľudí, ktorí si pletú modlitbu s akýmsi estetickým alebo odcudzujúcim prežívaním. Žalmy nie sú textami zrodenými na písacom stole; sú invokáciami, často dramatickými, ktoré pramenia z ozajstnej existencie. Aby sme sa ich modlili stačí byť tým, čím sme. Nesmieme zabudnúť, že aby sme sa dobre modlili, musíme sa modliť takí, akí sme, nie s nejakým mejkapom. Netreba si dušu nalíčiť, aby sme sa modlili.

„Pane, ja som takýto“ – takto máme ísť za Pánom, takí, akí sme, s tým pekným aj s tým škaredým, o čom nikto nevie, ale my to v sebe poznáme. V žalmoch počujeme hlasy modliacich sa ľudí z mäsa a kostí, ktorých život, tak ako život každého, je obťažkaný problémami, námahami, neistotami. Žalmista toto utrpenie radikálne nepopiera: vie, že toto patrí k životu. V žalmoch sa však utrpenie premieňa na otázku. Ide od utrpenia k pýtaniu sa.

A medzi mnohými otázkami je jedna, ktorá zostáva visieť vo vzduchu, ako neutíchajúce volanie, ktoré prechádza celou knihou zo strany na stranu. Jedna otázka, ktorú opakujeme mnoho krát: „Dokedy, Pane? Dokedy?“. Každá bolesť sa dovoláva oslobodenia, každá slza volá po utešení, každá rana vyčkáva uzdravenie, každé krivé obvinenie oslobodzujúci rozsudok. „Dokedy, Pane, mám toto trpieť? Vypočuj ma, Pane!“: koľkokrát sme sa takto modlili, s volaním „Dokedy?“, stačí Pane!

Neustálym kladením podobných otázok nás žalmy učia nebyť pasívni k bolesti, a pripomínajú nám, že život nie je zachránený, pokiaľ nie je uzdravený. Existencia človeka je ako vánok, jeho príbeh je prchavý, ale modliaci sa človek vie, že je v očiach Boha vzácny, a preto má zmysel volať. A toto je dôležité. Keď sa modlíme, robíme to preto, lebo vieme, že sme vzácni v očiach Boha. Je to milosť Ducha Svätého, ktorý nám zvnútra vnuká toto vedomie: že sme vzácni v Božích očiach. A pre toto sme spôsobilí modliť sa.

Modlitba žalmov je svedectvom tohto volania: volania mnohorakého, pretože v živote bolesť nadobúda tisíce podôb, a nesie meno choroby, nenávisti, vojny, prenasledovania, nedôvery... Až po najvyššie „pohoršenie“, čiže smrť. Smrť sa v Žaltári javí ako ten najnezmyselnejší nepriateľ človeka: ktorý zločin si zaslúži taký krutý trest, ktorý vedie k zničeniu a ku koncu? Človek modliaci sa žalmy prosí Boha, aby zasiahol tam, kde sú všetky ľudské úsilia márne. Preto je modlitba už sama o sebe cestou spásy a začiatkom spásy.

Všetci trpia na tomto svete: či už niekto verí v Boha, alebo ho odmieta. Ale v Žaltári sa bolesť stáva vzťahom, pomerom: volaním o pomoc, čakajúcim na zachytenie ucha, ktoré by počulo. Nemôže zostať bez zmyslu, bez účelu. Ani bolesti, ktoré znášame, nemôžu byť iba špecifickými prípadmi univerzálneho zákona: vždy sú to „moje“ slzy. Premýšľajte o tomto: slzy nie sú všeobecné, sú to „moje“ slzy. Každý má tie svoje. „Moje“ slzy a „moja“ bolesť ma tlačia, aby som pokračoval v modlitbe. Sú to „moje“ slzy, ktoré nikto predo mnou nikdy nevyronil. Áno, mnohí plakali, mnohí. Ale „moje“ slzy sú tými mojími, „moja“ bolesť je tou mojou, „moje“ utrpenie je tým mojím.

Pred vstupom do Auly som sa stretol s rodičmi toho kňaza z diecézy Como, ktorý bol zabitý; bol zabitý práve v službe, keď pomáhal. Slzy týchto rodičov sú „ich“ slzami a každý z nich vie, koľko trpel, keď videl tohto syna, ako dal svoj život v službe chudobným. Keď chceme niekoho utešiť, nenájdeme slová. Prečo? Pretože nemôžeme dosiahnuť k jeho bolesti, pretože jeho bolesť je tou „jeho“, jeho slzy sú tými „jeho“. To isté platí aj o nás: tie slzy, tá moja bolesť je „mojou“, tie slzy sú „mojími“; a s týmito slzami, s touto bolesťou sa obraciam k Pánovi.

Všetky bolesti ľudí sú pre Boha posvätné. Takto sa modlí žalmista v žalme 56: «Ty vieš, koľko ráz som musel utekať: pozbieraj moje slzy do svojich nádob; či nie sú zapísané v tvojich účtoch?» (v. 9). Pred Bohom nie sme neznámi alebo len čísla.  Sme tváre a srdcia, pozná nás každého jedného, po mene.

V žalmoch nachádza veriaci človek odpoveď. Vie, že aj keby boli všetky ľudské dvere zatarasené, Božie dvere sú otvorené. Aj keby celý svet vydal verdikt odsúdenia, v Bohu je záchrana.

„Pán počúva“: koľkokrát v modlitbe stačí vedieť toto. Nie vždy sa problémy vyriešia. Ten, kto sa modlí, nie je v ilúzii: vie, že mnohé otázky života tu dole zostanú nevyriešené, bez východiska; utrpenie nás bude sprevádzať a keď prekonáme jeden zápas, budú tu zas ďalšie, ktoré už na nás čakajú. Keď sme však vypočutí, všetko sa stáva znesiteľnejším.

Tou najhoršou vecou, ktorá sa môže stať, je trpieť v opustení, bez toho, aby si na nás spomenuli. Od tohto nás zachraňuje modlitba. Pretože sa môže stať, a to aj neraz, že nechápeme Božie plány. Naše volanie však neviazne tu dole: stúpa až k Bohu, ktorý má srdce Otca a ktorý sám plače pre každého syna či dcéru, ktorý trpí a ktorý umiera.

Poviem vám jednu vec: v zlých chvíľach mi dobre padne myslieť na Ježišove slzy, keď plakal pri pohľade na Jeruzalem, keď plakal pred Lazárovým hrobom. Boh plakal pre mňa, Boh plače, plače pre naše bolesti. Pretože Boh sa chcel stať človekom – hovorí istý duchovný spisovateľ – aby mohol plakať. Myslieť na to, že Ježiš so mnou plače v bolesti, je útechou: pomáha nám to kráčať vpred.

Ak zostaneme vo vzťahu s ním, život nás neušetrí od utrpení, otvorí sa nám však jeden veľký horizont dobra a začneme kráčať k jeho naplneniu. Odvahu, len vpred s modlitbou. Ježiš je vždy po našom boku.

(Preklad: Slovenská reakcia VR)

Súvisiace: