[Pán povedal Eliášovi]: „Vyjdi a postav sa na vrchu pred Pána!“ Práve prechádzal Pán. Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum. Keď to Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a zastal pri vchode do jaskyne. (1 Kr 19,11-13)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes budeme znovu pokračovať v katechézach o modlitbe, ktoré sme prerušili, keď sme dali priestor katechézam o starostlivosti o stvorenstvo. Teraz na to nadviažeme,  a stretneme sa s jednou z najfascinujúcejších postáv celého Svätého písma: s prorokom Eliášom. On presahuje hranice svojej doby a jeho prítomnosť môžeme badať aj v niektorých evanjeliových príbehoch. Zjavuje sa po Ježišovom boku, spolu s Mojžišom, vo chvíli premenenia (porov. Mt 17,3). Sám Ježiš odkazuje na jeho postavu, aby potvrdil svedectvo Jána Krstiteľa (porov. Mt 17,10-13).
V Biblii sa Eliáš objavuje náhle, tajuplne, prichádzajúc z malej, úplne okrajovej dediny (porov. 1 Kr 17,1); a nakoniec opustí scénu, pred očami učeníka Elizea, na ohnivom voze, ktorý ho nesie do neba (porov. 2 Kr 2,11-12). Je to teda človek bez presného pôvodu, a predovšetkým bez konca, unesený do neba: z tohto dôvodu sa jeho návrat očakával pred príchodom Mesiáša, ako jeho predchodcu. Takto sa očakával návrat Eliáša.
Písmo nám predstavuje Eliáša ako človeka krištáľovo čírej viery: v jeho samotnom mene, ktoré by mohlo znamenať „Jahve je Boh“, je vyjadrené tajomstvo jeho poslania. Bude to tak po celý život: muž vonkoncom bezúhonný, neschopný nízkych kompromisov. Jeho symbolom je oheň, obraz Božej očisťujúcej sily. On ako prvý bude podrobený tvrdej skúške, a zostane verný. Je príkladom všetkých ľudí viery, ktorí poznajú pokušenia a utrpenia, ale nespreneveria sa ideálu, pre ktorý sa zrodili.
Modlitba je tou miazgou, ktorá neustále živí jeho existenciu. Preto je jednou z postáv najmilších mníšskej tradícii, a to natoľko, že si ho niektorí zvolili za duchovného otca života zasväteného Bohu. Eliáš je Boží muž, ktorý sa chopí roly obrancu prvenstva Najvyššieho. Aj on je však nútený vyrovnať sa s vlastnými slabosťami. Je ťažké povedať, ktoré skúsenosti boli pre neho užitočnejšie: či porážka falošných prorokov na hore Karmel (porov. 1 Kr 18,20-40), alebo hlboké rozpaky, v ktorých konštatuje, že nie je „o nič lepší ako jeho otcovia“ (porov. 1 Kr 19,4).
V duši toho, kto sa modlí, je vedomie vlastnej slabosti cennejšie než chvíle vzletu, keď sa zdá, že život je jedným sledom víťazstiev a úspechov. V modlitbe sa to vždy deje takto: chvíle modlitby, ktoré cítime ako nás dvíhajú nahor, aj nadchýnajú, a chvíle modlitby bolesti, vyprahnutosti, skúšky. Modlitba je taká: nechať sa Bohom niesť, a tiež nechať sa šľahať drsnými situáciami a aj pokušeniami. Toto je realita prítomná v množstve ďalších biblických povolaní, tiež v Novom zákone, pomyslime napríklad na svätých Petra a Pavla. Aj ich život bol taký: chvíle jasavé i chvíle ponižovania, utrpenia.
Eliáš je človekom kontemplatívneho života a súčasne života činného, keď sa zaoberá udalosťami svojej doby a je schopný konfrontovať sa s kráľom a kráľovnou po tom, čo nechali zabiť Nabota, aby sa zmocnili jeho vinice (porov. 1 Kr 21,1-24). Ako veľmi potrebujeme veriacich, horlivých kresťanov, ktorí by voči osobám, ktoré majú riadiace zodpovednosti reagovali s odvahou Eliáša a povedali im: „Takto to nejde! Toto je vražda!“
Potrebujeme ducha Eliáša. On nám ukazuje, že v živote toho, kto sa modlí, nesmie existovať dvojkoľajnosť: treba stáť pred Pánom i ísť v ústrety bratom, ku ktorým nás posiela. Modlitba nie je, že sa uzamkneme s Pánom, aby sme si nalíčili dušu: nie, toto nie je modlitba, toto je fingovanie modlitby. Modlitba znamená stretnúť sa zoči voči s Bohom a nechať sa poslať slúžiť bratom.
Skúšobným kameňom modlitby je konkrétna láska k blížnemu. I obrátene: veriaci konajú vo svete po tom, čo najprv mlčali a modlili sa; inak je ich činnosť impulzívna, bez rozlišovania, je to chvatný beh bez cieľa. Tí veriaci, ktorí sa takto správajú, konajú mnohé nespravodlivosti, pretože nešli najprv za Pánom v modlitbe, aby rozpoznali čo majú robiť.
Stránky Biblie nám umožňujú predpokladať, že aj Eliášova viera zaznamenávala pokrok: aj on v modlitbe rástol, cibril sa v nej postupne. Božia tvár sa mu stávala zreteľnejšou počas jeho kráčania. Až po dosiahnutie vrcholu v tej mimoriadnej skúsenosti, keď sa Boh zjavuje Eliášovi na hore (porov. 1 Kr 19,9–13). Zjavuje sa nie v prudkej búrke, ani v zemetrasení či v spaľujúcom ohni, ale v „tichom, lahodnom vánku“ (v. 12).
Či lepšie podľa prekladu, ktorý dobre odráža ten zážitok: vo „vlákne zvučného ticha“.
Takto sa Boh zjavuje Eliášovi. Práve týmto pokorným znamením komunikuje Boh s Eliášom, ktorý je v tom čase prorokom na úteku, ktorý prišiel o pokoj. Boh prichádza v ústrety unavenému mužovi, mužovi, ktorý si myslel, že zlyhal na celej čiare, a týmto jemným vánkom, tým vláknom zvučného ticha, vracia do jeho srdca utíšenie a pokoj.
Toto je Eliášov príbeh, ale zdá sa ako písaný pre nás všetkých. V nejaký večer sa môžeme cítiť neužitoční a osamotení. Práve vtedy modlitba príde a zaklope na dvere nášho srdca. Všetci môžeme zachytiť lem Eliášovho plášťa, ako zachytil kus plášťa jeho učeník Elizeus. A aj keby sme urobili niečo zle, alebo by sme sa cítili ohrození a vystrašení, vrátením sa pred Boha modlitbou sa navráti ako zázrakom aj vyrovnanosť a pokoj. Toto je to, čomu nás učí príklad Eliáša.

Preložila: Slovenská redakcia VR