„Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu.“ (Hebr 12,1-2)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V minulých týždňoch sme spolu vo svetle evanjelia uvažovali o tom, ako uzdraviť svet, ktorý trpí neblahým stavom, ktorý pandémia jasne ukázala a zdôraznila. Ten stav tu už bol prítomný: pandémia ho ešte viac zviditeľnila a zvýraznila.
Hovorili sme si o dôstojnosti, o solidarite a subsidiarite ako o cestách nevyhnutne potrebných pre rozvoj ľudskej dôstojnosti a spoločného dobra. A ako Ježišovi učeníci sme si predsavzali nasledovať jeho kroky voľbou  v prospech chudobných, prehodnotením používania materiálnych vecí a starostlivosťou o spoločný dom. Uprostred pandémie, ktorá nás sužuje, sme ukotvení v princípoch sociálnej náuky Cirkvi, aby sme sa nechali viesť vierou, nádejou a dobročinnou láskou. Tu sme našli solídnu pomoc v tom, ako sa pričiniť o premenu ako tí, ktorí snívajú vo veľkom, nezostanú stáť pri malichernostiach, ktoré rozdeľujú a zraňujú, ale povzbudzujú k vytváraniu nového a lepšieho sveta.
Chcel by som, aby táto cesta neskončila s týmito mojimi katechézami, ale aby sme mohli pokračovať v spoločnom kráčaní, «s očami upretými na Ježiša» (Hebr 12,2), ako sme to počuli v úvode; s pohľadom na Ježiša, ktorý zachraňuje a uzdravuje svet. Ako nám ukazuje evanjelium, Ježiš uzdravoval chorých každého druhu (porov. Mt 9,35), dal zrak slepým, reč nemým, sluch nepočujúcim. A keď uzdravoval telesné choroby a neduhy, uzdravoval aj ducha odpustením hriechov, pretože Ježiš vždy odpúšťa, a uzdravoval rovnako i „sociálne bolesti“, začleňovaním vylúčených (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1421). Ježiš, ktorý obnovuje a zmieruje každé stvorenie (porov. 2 Kor 5,17; Kol 1,19-20), obdarúva nás darmi potrebnými na to, aby sme milovali a uzdravovali tak, ako to vedel on (porov. Lk 10,1-9, Jn 15,9-17), aby sme sa ujímali všetkých bez rozdielu rasy, jazyka či národa.
Aby sa toto skutočne stalo, potrebujeme kontemplovať a oceniť krásu každej ľudskej bytosti a každého stvorenia. Boli sme zamýšľaní v Božom srdci (porov. Ef 1,3-5). «Každý z nás je ovocím Božej myšlienky. Každý z nás je chcený, každý z nás je milovaný, každý je potrebný». (Benedikt XVI., Homília na začiatku Petrovej služby, 24. apr. 2005; porov. Encyklika Laudato sí´, 65). Okrem toho každé stvorenie má nám čo vypovedať o Bohu Stvoriteľovi (porov. Laudato sí´, 69; 239). Uvedomovanie si tejto pravdy a vďačnosť za vnútorné spojivá nášho univerzálneho spoločenstva so všetkými ľuďmi a všetkými stvoreniami aktivujú veľkodušnú a jemnocitnú starostlivosť (tamtiež, 220). A pomáha nám aj rozpoznať Krista prítomného v našich chudobných  a strápených bratoch a sestrách, stretať sa s nimi a načúvať ich volaniu a volaniu zeme, ktoré sa v nich ozýva (porov. tamtiež, 49).
Vnútorne zmobilizovaní týmito volaniami, ktoré od nás žiadajú odlišný kurz (porov. tamtiež, 53), žiadajú zmenu, by sme svojím nadaním a schopnosťami mohli prispieť k uzdraveniu vzťahov (porov. tamtiež, 19). Mohli by sme regenerovať spoločnosť, a nie vracať sa k tzv. „normálnosti“, ktorá je chorou normálnosťou, dokonca bola chorou ešte pred pandémiou: pandémia to len zvýraznila!
„Teraz späť k normálnosti“: nie, takto to nejde, pretože táto normálnosť bola chorá na nespravodlivosti, nerovnosti a úpadok životného prostredia. Tou normálnosťou, k akej sme povolaní, je normálnosť Božieho kráľovstva, kde «slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium» (Mt 11,5). A nikto nepredstiera naivného, hľadiac na druhú stranu.
Toto je to, čo musíme konať, aby nastala zmena. V normálnosti Božieho kráľovstva sa chlieb dostáva každému a ešte sa z neho zvýši, sociálna organizácia sa zakladá na prispievaní, zdieľaní a rozdeľovaní, nie na vlastnení, vylučovaní a hromadení (porov. Mt 14, 13-21).
To gesto, ktoré dáva napredovať spoločnosti, rodine, obci, mestu, všetkým, je venovať sa, dávať, a to neznamená nejakú almužnu, ale je to sebadarovanie vychádzajúce zo srdca. Je to gesto, ktoré vzďaľuje od egoizmu a pachtení po vlastníctve. Ale kresťanský spôsob takto konať nie je spôsobom mechanickým: je to spôsob ľudský. Z tejto krízy vyhrotenej pandémiou by sme sa nijako nedokázali dostať von mechanicky, novými prostriedkami, nástrojmi – hoci sú veľmi dôležité,  pomáhajú nám pokročiť a netreba sa ich báť –  ale uvedomujúc si, že i tie najdômyselnejšie prostriedky, hoci môžu urobiť všeličo, jedno však  nedokážu: nežnosť. A nežnosť je znamením vlastným Ježišovej prítomnosti. To priblíženie sa k blížnemu, aby sme kráčali, uzdravovali, pomáhali, obetovali sa pre druhého.
Takto je dôležitá tá normálnosť Božieho kráľovstva: aby sa chlieb dostal všetkým, sociálna organizácia spočívala v prispievaní, zdieľaní a rozdeľovaní, s jemnocitom, nie vo vlastnení, vylučovaní a hromadení. Pretože na konci života si do toho ďalšieho nič neponesieme!
Malý vírus ďalej spôsobuje hlboké rany a odhaľuje našu fyzickú, sociálnu a duchovnú zraniteľnosť. Obnažil veľkú nerovnosť, ktorá vládne vo svete: nerovnosť v príležitostiach, v produktoch, v prístupe k zdravotníckej starostlivosti, k technológiám, k vzdelávaniu: milióny detí nemôžu ísť do školy, a tak ďalej, celý zoznam. Tieto nespravodlivosti nie sú prirodzené, ani neodvratné. Sú dielom človeka, pochádzajú z modelu rastu oddeleného od hlbších hodnôt. Plytvanie jedlom, ktoré sa zvýši: z toho prebytku sa dá dať najesť všetkým. A toto u mnohých viedlo k strácaniu nádeje a prehĺbeniu neistoty a úzkosti.
Preto, aby sme vyšli z pandémie, musíme nájsť liečbu nie iba na koronavírus – čo je dôležité! –, ale aj na veľké ľudské a sociálno-ekonomické vírusy. Nezakrývať ich, nepremaľovávať ich, aby ich nebolo vidno. A určite nemôžeme čakať, že ekonomický model, ktorý je založený na nespravodlivom a neudržateľnom rozvoji, vyrieši naše problémy. Neurobil tak a ani neurobí, pretože to nemôže urobiť, aj keď určití falošní proroci pokračujú sľubovaním „kaskádovitého efektu“, ktorý sa však nikdy nedostaví (porov. Ap. exhortácia Evangelii gaudium, 54). Počuli ste tú teóriu o pohári: dôležité je, aby sa pohár naplnil, a potom z neho pretečie pre chudobných a ostatných, a dostanú bohatstvá. Ale je tu jeden fenomén: pohár sa začína plniť a keď je už takmer plný, zväčší sa, a vždy ďalej a ďalej, a k pretečeniu nikdy nepríde. Treba byť pozornými.
Musíme sa s naliehavosťou pustiť do práce na vytvorenie dobrých politík, vyvinutie systémov sociálnej organizácie, v ktorých sa bude ceniť spoluúčasť, starostlivosť a veľkorysosť, a nie ľahostajnosť, vykorisťovanie a čiastkové záujmy. Musíme napredovať s nežnosťou. Solidárna a rovná spoločnosť je spoločnosťou zdravšou. Participatívna spoločnosť – v ktorej sa tí „poslední“ berú do úvahy rovnako ako tí „prví“ – posilňuje spoločenstvo. Spoločnosť, kde sa rešpektuje rozmanitosť je oveľa odolnejšia voči akémukoľvek typu vírusu.
Dajme túto cestu uzdravovania pod ochranu Panny Márie, Uzdravenia chorých (Madonna della Salute). Tá, ktorá nosila v lone Ježiša, nech nám pomáha, aby sme boli plný dôvery. Oživovaní Duchom Svätým môžeme spoločne pracovať pre Božie kráľovstvo, ktoré Kristus inauguroval na tomto svete, keď prišiel medzi nás. Je to kráľovstvo svetla uprostred temnoty, spravodlivosti uprostred toľkých potupení, radosti uprostred toľkých bolestí, uzdravenia a spásy uprostred chorôb a smrti, nežnosti uprostred nenávisti. Nech nám Boh dá „viralizovať“ lásku a globalizovať nádej vo svetle viery.

Preložila: Slovenská redakcia VR