„Telo nie je jeden úd, ale mnoho údov. […] A oko nemôže povedať ruke: «Nepotrebujem ťa!», ani hlava nohám: «Nepotrebujem vás!» Ba čo viac, údy tela, ktoré sa zdajú slabšie, sú nevyhnutne potrebné. […] Boh telo vyvážil tak, že slabšiemu údu dal väčšiu česť, aby nebola v tele roztržka, ale aby sa údy rovnako starali jeden o druhý.“ 1 Kor 12,14.21-22.24-25

Drahí bratia a sestry,

zdá sa, že počasie nie je veľmi dobré, ale i tak vám poviem: dobrý deň!
Aby sme vyšli z krízy, akou je tá súčasná, ktorá je krízou zdravotnou a zároveň aj sociálnou, politickou a ekonomickou, každý z nás je povolaný prevziať svoju časť zodpovednosti, teda deliť sa so zodpovednosťami. Musíme odpovedať nie iba ako jednotlivé osoby, ale aj vychádzajúc z našej skupiny, ku ktorej patríme, z úlohy, ktorú máme v spoločnosti, z našich princípov, a ak sme veriaci, tak z viery v Boha.
Často sa však mnohí ľudia nemôžu podieľať na rekonštrukcii spoločného dobra, pretože sú marginalizovaní, sú vylúčení alebo ignorovaní; určité sociálne skupiny nemôžu k nej prispievať, pretože sú škrtené ekonomicky alebo politicky. V niektorých spoločnostiach mnoho ľudí nemá slobodu prejavovať vlastnú vieru a vlastné hodnoty, vlastné myšlienky: ak sa slobodne vyjadria, pôjdu do väzenia. Inde, obzvlášť v západnom svete, mnohí sami v sebe potláčajú vlastné etické alebo náboženské presvedčenia. Ale takto sa nedá vyjsť z krízy, alebo aspoň z nej nemôžeme vyjsť lepší. Vyjdeme z nej horšie.
Aby sme sa všetci mohli podieľať na liečbe a regenerácii našich národov, je správne, aby každý mal na to adekvátne zdroje (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 186). Po veľkej hospodárskej kríze v roku 1929 pápež Pius XI. vysvetlil, ako veľmi je pre skutočnú rekonštrukciu dôležitý princíp subsidiarity (porov. Enc. Quandragesimo anno, 79-80). Tento princíp má dvojitý dynamizmus: zhora smerom dolu a zdola smerom hore. Azda s tým nie sme oboznámení, nuž ide tu o sociálny princíp, ktorý nás robí jednotnejšími. Pokúsim sa ho vysvetliť.
Na jednej strane, a predovšetkým v časoch zmien, keď jednotlivci, rodiny, malé združenia alebo miestne komunity nie sú schopné dosiahnuť primárne ciele, vtedy je správne, aby zasiahli vyššie úrovne spoločenského organizmu, ako je štát, aby poskytli potrebné zdroje na ďalšie napredovanie. Napríklad z dôvodu uzávery (lockdown) pre koronavírus, sa mnohí ľudia, rodiny a hospodárske aktivity ocitli a ešte stále sa ocitajú vo vážnych ťažkostiach, a tak sa im verejné inštitúcie snažia pomôcť vhodnými zásahmi - sociálnymi, ekonomickými, zdravotnými: toto je ich funkcia, to, čo majú robiť.
Na druhej strane však musia vrchnosti spoločnosti rešpektovať a podporovať stredné a nižšie úrovne. V skutočnosti, príspevok jednotlivcov, rodín, združení, podnikov, všetkých stredných štruktúr a tiež cirkví je rozhodujúci. Títo, so svojimi vlastnými prostriedkami - kultúrnymi, náboženskými, ekonomickými či prostriedkami občianskej participácie - revitalizujú a posilňujú spoločenský organizmus (porov. Kompendium..., 185) . To znamená, že existuje spolupráca zhora nadol, od štátu k ľudu, i zdola nahor, od inštitúcií ľudu smerom hore. A práve toto je uplatňovanie princípu subsidiarity.
Každý musí mať možnosť ujať sa vlastnej zodpovednosti v procesoch uzdravovania spoločnosti, ktorej je súčasťou. Keď sa spúšťa nejaký projekt, ktorý sa priamo či nepriamo týka určitých sociálnych skupín, tieto nemôžu byť ponechané bez participácie. Tak napríklad: „Čomu sa venuješ? – Chodím pracovať pre chudobných – To je krásne. A čo robíš? – Učím chudobných, hovorím im, čo majú robiť – Nie, takto to nejde. Prvý krok je nechať, nech ti oni sami povedia ako žijú, čo potrebujú... Nechať ich rozprávať všetkých!“
A takto funguje princíp subsidiarity. Nemôžeme vylúčiť zo spoluúčasti týchto ľudí; ich múdrosť, múdrosť tých najskromnejších skupín nesmie byť ponechaná bokom (porov. Posynodálna apoštolská exhortácia Querida Amazonia, 32; Encyklika Laudato sí´, 63). Žiaľ, táto nespravodlivosť sa často eviduje tam, kde sa sústreďujú veľké ekonomické alebo geopolitické záujmy, ako napríklad určité ťažobné činnosti v niektorých oblastiach planéty (porov. Querida Amazonia, 9.14). Hlasy pôvodných národov, ich kultúry a vízie sveta sa neberú do úvahy.
Dnes sa toto nerešpektovanie princípu subsidiarity rozšírilo ako vírus. Pomyslime na veľké opatrenia finančnej pomoci zo strany štátov. Viac načúvajú veľkým finančným spoločnostiam než samotným ľuďom alebo tým, čo ťahajú reálnu ekonomiku. Načúva sa viac nadnárodným spoločnostiam, než sociálnym hnutiam. Bežnými slovami povedané, viac sa načúva mocnejším než slabším, a toto nie je cesta, nie je to cesta humánna, nie je to cesta, ktorej nás učil Ježiš, nie je to uplatňovanie princípu subsidiarity.
Takto nedovoľujeme ľuďom, aby boli «protagonistami vlastného pozdvihnutia» (Posolstvo na 106. svetový deň migrantov a utečencov, 13. mája 2020). V kolektívnom podvedomí niektorých politikov či niektorých odborárov je toto motto: všetko pre ľud, nič spolu s ľudom. Zhora nadol, ale bez načúvania múdrosti ľudu, bez uplatnenia tejto múdrosti na riešenie problémov, v tomto prípade na východisko z krízy. Alebo pomyslime aj na spôsob ako liečiť z vírusu: načúva sa viac veľkým farmaceutickým spoločnostiam než zdravotníkom, pracujúcim v prvej línii v nemocniciach či utečeneckých táboroch. Toto nie je dobrá cesta. Všetkým treba načúvať, tým, čo sú hore i tým, čo sú dole, všetkým.
Aby sme vyšli lepší z nejakej krízy, princíp subsidiarity sa musí uplatňovať, takže sa rešpektuje autonómia a iniciatívna kapacita všetkých, obzvlášť tých posledných. Všetky časti tela sú potrebné, a ako hovorí sv. Pavol, tie časti, ktoré by sa mohli zdať slabšie alebo menej dôležité, sú v skutočnosti najpotrebnejšie (porov. 1 Kor 12,22). Vo svetle tohto obrazu môžeme povedať, že princíp subsidiarity umožňuje každému prevziať vlastnú úlohu pre liečbu a ďalší osud spoločnosti.
Uplatnenie princípu subsidiarity dáva nádej v zdravšiu a spravodlivejšiu budúcnosť; a túto budúcnosť vytvárame spoločne, ašpirujúc na niečo väčšie, rozširujúc naše horizonty (porov. Príhovor mladým z Kultúrneho centra P. Félixa Varelu, Havana, 20. sept. 2015). Buď spolu, alebo to nebude fungovať. Buď pracujeme spolu na vyjdení z krízy, na všetkých úrovniach spoločnosti, alebo sa z nej nikdy nedostaneme. Vyjsť z krízy neznamená dať trochu vonkajšieho náteru aktuálnym situáciám, aby sa javili trochu správnejšie. Dostať sa z krízy znamená zmenu, a tú skutočnú zmenu vykonajú všetci, všetci ľudia, ktorí tvoria národ. Všetky profesie, všetci. A všetci spolu, všetci ako komunita. Ak to neurobia všetci, výsledok bude záporný.
V jednej z predchádzajúcich katechéz sme videli, že solidarita je cestou na vyjdenie z krízy: spája nás a dovoľuje nám nájsť solídne návrhy pre zdravší svet. Ale táto cesta solidarity potrebuje subsidiaritu. Niekto mi môže povedať: „Ale otče, dnes hovoríte komplikovanými slovami!“ – Nuž preto sa snažím vysvetliť, čo to znamená. Sme solidárni, aby sme kráčali cestou subsidiarity.
V skutočnosti neexistuje ozajstná solidarita bez sociálnej účasti, bez príspevku prostredných štruktúr: rodín, združení, kooperatív, malých podnikov, vyjadrení občianskej spoločnosti. Všetci musia prispievať, všetci. Takáto účasť pomáha predchádzať a korigovať určité negatívne aspekty globalizácie a činnosti štátov, ako sa to deje aj pri starostlivosti o ľudí zasiahnutých pandémiou. Tieto príspevky „zdola“ je treba motivačne podporovať. Veď aké je krásne vidieť prácu dobrovoľníkov v kríze. Dobrovoľníkov, ktorí prichádzajú zo všetkých častí spoločnosti, z lepšie situovaných rodín i z rodín chudobnejších. Ale všetci, všetci spolu, aby sme sa z toho dostali. Toto je solidarita a toto je princíp subsidiarity.
Počas uzávery (lockdownu) vzniklo spontánne gesto aplauzu, potlesku pre lekárov a zdravotníkov a sestry ako znak povzbudenia a nádeje. Mnohí riskovali život a mnohí aj obetovali život. Rozšírme tento potlesk aj na každého člena spoločenského organizmu, na všetkých; na každého za jeho cenný príspevok, akýkoľvek maličký. „Ale čože tu môže spraviť henten... ? – Vypočuj ho! Daj mu priestor, aby pracoval, poraď sa s ním! Zatlieskajme „vyradeným“, tým, ktorých táto kultúra klasifikuje ako „vyradených“, táto kultúra vyraďovania. Takže zatlieskajme starým ľuďom, deťom, hendikepovaným, zatlieskajme robotníkom, všetkým, ktorí sa dávajú do služby.
Všetci spolupracujú na vyjdení z krízy. Ale nezostaňme iba pri potlesku! Nádej je nebojácna, a teda povzbudzujme sa v snívaní vo veľkom. Bratia a sestry, naučme sa snívať vo veľkom! Nebojme sa snívať vo veľkom, hľadajme ideály spravodlivosti a sociálnej lásky, ktoré sa rodia z nádeje. Nesnažme sa prebudovať minulosť, minulosť je minulosťou, čakajú nás nové veci. Pán prisľúbil: „Urobím všetky veci nové“.
Povzbudzujme sa snívať vo veľkom hľadajúc tieto ideály, neskúšajme rekonštruovať minulosť, najmä tú, ktorá bola nespravodlivá a už chorá. Budujme budúcnosť tam, kde sa lokálna a globálna dimenzia navzájom obohacujú, - každý môže dať to svoje, každý musí dať zo svojho, zo svojej kultúry, zo svojej filozofie, zo svojho spôsobu myslenia -, kde by krása a bohatstvo menšinových skupín, aj skupín vyradených, mohli rozkvitnúť, pretože aj tam je krása, a kde ten, čo má viac, sa usiluje slúžiť a dať viac tomu, kto má menej.

Preložila: Slovenská redakcia VR