„Milujem ťa, Pane, moja sila; Pane, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj, ... ty si môj štít, sila mojej spásy a môj ochranca. ... Ty, Pane, zapaľuješ moju pochodeň; môj Boh rozjasňuje vo mne temnoty. ... To Boh ma silou opásal, a moju cestu urobil nepoškvrnenou.“ Ž 18,2-3.29.33

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na našej ceste katechéz o modlitbe dnes stretáme kráľa Dávida. Už od mladosti miláčik Boží, bol vyvolený pre jedinečnú misiu, ktorá bude zastávať ústrednú úlohu v dejinách Božieho ľudu i našej vlastnej viery. V evanjeliách je Ježiš viac krát nazývaný „synom Dávida“; narodil sa totiž tak ako on v Betleheme. Práve z Dávidovho potomstva podľa prísľubov pochádza Mesiáš: Kráľ celkom podľa Božieho srdca, v dokonalej poslušnosti Otcovi, svojím konaním verne uskutočňujúci jeho plán spásy (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2579). 

Príbeh Dávida začína na vŕškoch v okolí Betlehema, kde pasie stádo svojho otca Jesseho. Je ešte mladým chlapcom, posledný z mnohých bratov. Až tak, že keď prorok Samuel podľa Božieho príkazu hľadal nového kráľa, zdá sa, že jeho otec takmer zabudol na tohto najmladšieho syna (porov. 1 Sam 16,1-13). Pracoval pod holým nebom: predstavujeme si ho v priateľstve s vetrom, zvukmi prírody, lúčmi slnka. Má iba jednu spoločnosť na potešenie svojej duše: citaru; a počas dlhých dní v samote rád na nej hrával a spieval svojmu Bohu. A hrával sa i s prakom.

Takže Dávid je v prvom rade pastierom: človek, ktorý sa stará o zvieratá, ktorý ich ochraňuje vo chvíli nebezpečenstva, ktorý im obstaráva obživu. Keď sa Dávid z vôle Boha bude musieť starať o ľud, bude plniť úlohy nie veľmi odlišné od tohto. Preto sa v Biblii obraz pastiera objavuje často. Aj Ježiš sa definuje ako „dobrý pastier“, jeho správanie je odlišné od žoldnierskeho; Ježiš ponúka svoj život pre dobro oviec, vedie ich, pozná každú z nich po mene (porov. Jn 10,11-18).

Zo svojho prvého remesla sa Dávid veľa naučil. Preto, keď ho Nátan pokarhá za jeho mimoriadne ťažký hriech (porov. 2 Sam 12,1-15), Dávid hneď porozumie, že bol zlým pastierom, že obral iného človeka o jedinú ovečku, ktorú miloval, že už viac nebol pokorným služobníkom, ale chorobne opantaným mocou, pytliakom, ktorý zabíja a pustoší.

Druhou charakteristickou črtou, ktorá je prítomná v Dávidom povolaní, je jeho básnický duch. Z tohto malého postrehu usudzujeme, že Dávid nebol vulgárny človek, ako sa často môže stať jednotlivcom núteným žiť dlho izolovane od spoločnosti. On je naopak človekom citlivým, ktorý miluje hudbu a spev. Citara ho bude stále sprevádzať: raz aby pozdvihol k Bohu hymnus radosti (porov. 2 Sam 6,16), inokedy aby vyjadril žalospev, alebo vyznal vlastný hriech (porov. 51,3).

Svet, ktorý sa mu predstavuje pred očami, nie je nejakou nemou scénou: za tým, čo sa odohráva, zachytáva svojím pohľadom väčšie tajomstvo. Práve odtiaľ sa rodí modlitba: z presvedčenia, že život nie je niečo, čo sa na nás privalí, ale je to podivuhodné tajomstvo, ktoré v nás vyvoláva poéziu, hudbu, vďačnosť, chválu, prípadne žalospev či prosbu. Ak nejakému človeku chýba tá poetická dimenzia, takpovediac keď chýba poézia, jeho duša kríva. Tradícia preto chcela, aby bol Dávid veľkým umelcom v komponovaní žalmov. Tie na začiatku nesú často priamy odkaz na kráľa Izraela, a na niektoré udalosti jeho života, viac alebo menej šľachetné.

Dávid má teda sen: že bude dobrým pastierom. Niekedy zvládne túto úlohu na jej výške, inokedy menej. To čo je však dôležité v kontexte dejín spásy je skutočnosť, že je prorokom iného Kráľa, ktorého je on sám iba ohlásením a predobrazom.

Pozrime sa na Dávida, pouvažujme nad ním. Svätec i hriešnik, prenasledovaný i prenasledovateľ, obeť i kat: to je protirečenie. Dávid bol týmto všetkým, dohromady. A aj my často registrujeme v našom živote protichodné črty; v životnom príbehu sa často prehrešujú nedôslednosťou všetci ľudia. V Dávidovom živote je však jedna červená niť, ktorá dáva do jednoty všetko to dianie: modlitba. Tá je hlasom, ktorý nikdy neumĺkne.

Dávid-svätec sa modlí; Dávid-hriešnik sa modlí; Dávid-prenasledovaný sa modlí; Dávid-prenasledovateľ sa modlí;  Dávid-obeť sa modlí. Aj Dávid-kat sa modlí. Toto je tá červená niť jeho života. Muž modlitby. Toto je ten hlas, ktorý nikdy nezmĺkne: či už nadobudne tóny plesania, alebo tóny žalospevu, vždy je to tá istá modlitba, iba melódia sa mení. A týmto nás Dávid učí, aby sme do dialógu s Bohom vkladali všetko: tak radosť ako i vinu, lásku i utrpenie, priateľstvo ako aj chorobu. Všetko sa môže stať slovom nasmerovaným k „Ty“ toho, ktorý nám stále načúva.

Dávid, ktorý poznal samotu, však v skutočnosti nebol nikdy sám! A v hĺbke tohto je moc modlitby u všetkých, ktorí jej dajú miesto vo svojich životoch. Modlitba ti dá ušľachtilosť, a Dávid bol šľachetný, pretože sa modlil. Je teda tým katom, ktorý sa modlí, kajá sa a modlitbou sa mu prinavracia ušľachtilosť.

Modlitba nám dáva ušľachtilosť: ona je schopná zaistiť vzťah s Bohom, ktorý je tým pravým Spoločníkom na ceste človeka, uprostred tisícov životných peripetií, dobrých či zlých: ale vždy modlitba: Ďakujem, Pane. Mám strach, Pane. Pomôž mi, Pane. Odpusť mi, Pane.

Taká veľká je Dávidova dôvera, že keď bol prenasledovaný a musel utiecť, nenechal, aby ho niekto obraňoval: „Ak ma môj Boh takto ponižuje, On vie čo robí“. Pretože ušľachtilosť modlitby nás odovzdáva do Božích rúk. Do tých rúk doráňaných z lásky, jediných bezpečných rúk, ktoré máme.