«Mojžiš sa pokúšal upokojiť Pána, svojho Boha, a hovoril: „Prečo by mal, Pane, vybúšiť tvoj hnev proti ľudu, ktorý si ty mohutnou silou a mocnou rukou vyviedol z egyptskej krajiny?[...] Odlož svoj prudký hnev a maj zľutovanie nad nešťastím svojho ľudu! Spomeň si na svojich služobníkov Abraháma, Izáka a Izraela, [...]A Pán oľutoval nešťastie, ktorým chcel navštíviť svoj ľud» (Ex, 32,11-13)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pri našom postupnom preberaní témy modlitby si uvedomujeme, že u Boha nie je záľuba vyhľadávať si takých prosebníkov, ktorých modlitba by bola ľahká. Ani Mojžiš nebude nejakým chabým partnerom v dialógu, a to už od prvého dňa svojho povolania.
Boh Mojžiša povoláva, keď je z ľudského hľadiska „skrachovaný“. Kniha Exodus nám ho predstavuje v Madiánskej zemi ako muža na úteku. Za mlada súcitil so svojim ľudom a postavil sa aj na obranu utláčaných. Avšak zanedlho odhaľuje, že aj napriek dobrým predsavzatiam z jeho rúk nevychádza spravodlivosť, ale násilie.
Takto sa roztrieštili sny o sláve: Mojžiš už nie je sľubným funkcionárom určeným na rýchlu kariéru, ale tým, kto premárnil príležitosti a teraz pasie stádo, ktoré nie je ani len jeho. A  práve v tichu madiánskej púšte Boh privolá Mojžiša k zjaveniu horiaceho kríka: «„Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha» (Ex 3,6).
Bohu, ktorý hovorí, ktorý ho pozýva opäť sa ujať starostlivosti o izraelský ľud, Mojžiš oponuje svojimi obavami, svojimi námietkami: nie je hodný tej misie, nepozná Božie meno, Izraeliti mu nebudú veriť, má jazyk, ktorý sa zajakáva... Tak mnoho námietok.
Slovo, ktoré sa na Mojžišových perách objavuje najčastejšie, v každej modlitbe, ktorou sa obracia na Boha, je otázka: „prečo?“. Prečo si ma poslal? Prečo chceš oslobodiť tento ľud? V Pentateuchu je dokonca jedna dramatická pasáž, kde Boh Mojžišovi vytýka jeho nedostatok dôvery, nedostatok, ktorý mu zabráni vstúpiť do zasľúbenej zeme (porov. Nm 20,12).
Ako sa Mojžiš môže modliť s týmito strachmi, s týmto srdcom, ktoré často kolíše? Ba ukazuje sa, že Mojžiš je človekom ako my. A aj toto sa nám stáva: keď máme pochybnosti, ako sa môžeme modliť? Nemáme chuť sa modliť. A táto jeho slabosť, okrem jeho sily, nás zasahuje.
Poverený Bohom, aby odovzdal Zákon svojmu ľudu, zakladateľ božieho kultu, prostredník tých najvyšších tajomstiev, neprestane kvôli tomu mať úzke vzťahy solidarity so svojim ľudom, osobitne v hodine pokušenia a hriechu. Je vždy  spätý s ľudom.
Mojžiš nikdy nestratil pamäť ohľadom svojho ľudu. A toto je veľkosť pastierov: nezabudnúť na ľud, nezabudnúť na korene. To je to, čo Pavol hovorí svojmu milovanému mladému biskupovi Timotejovi: Pamätaj na tvoju mamu a starú mamu, na tvoje korene, na tvoj ľud.
Mojžiš je natoľko priateľom Boha, že s ním môže hovoriť z tváre do tváre (porov. Ex 33,11); a zostáva natoľko priateľom ľudí, že zakúša milosrdenstvo pri ich hriechoch, pri ich pokušeniach, pri tých nostalgických poryvoch, v ktorých sa ako exulanti obracajú k minulosti, spomínajúc na časy, keď boli v Egypte.
Mojžiš nezapiera Boha, no nezapiera ani svoj ľud. Je dôsledný vo vzťahu k pokrvenstvu, je dôsledný vo vzťahu k Božiemu hlasu. Mojžiš teda nie je autoritatívnym a despotickým vodcom; naopak, kniha Numeri ho definuje ako „pokornejšieho a tichšieho než akýkoľvek človek na zemi (porov. 12,3). Aj napriek svojmu privilegovanému stavu Mojžiš neprestáva patriť k tomu zástupu chudobných v duchu, ktorí žijú tak, že dôvera v Boha je pre nich viatikom, proviantom na ich ceste. Je mužom z ľudu.
Takto sa tým najvlastnejším spôsobom modlitby pre Mojžiša stane príhovor (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi – KKC, 2574). Jeho viera v Boha je v plnej jednote s otcovským cítením, ktoré prechováva k svojmu ľudu. Písmo ho zvyčajne predstavuje s rukami vystretými nahor, k Bohu, takmer akoby svojou postavou robil most medzi nebom a zemou.
Dokonca aj v tých najťažších momentoch, ba i v ten deň, keď ľud odmieta Boha i jeho samotného ako vodcu, aby si vyrobil zlaté teľa, Mojžiš necíti, žeby mal svoj ľud odhodiť nabok. Je to môj ľud. Je to tvoj ľud. Je to môj ľud. Nezapiera ani Boha, ani ľud. A Bohu hovorí: «Tento ľud sa dopustil veľkej viny, veď si urobil boha zo zlata. A teraz alebo im odpusť ich previnenie, alebo ak nie, vytri ma zo svojej knihy, ktorú si napísal!» (Ex 32,31-32).
Mojžiš nezapredáva ľud. Je mostom, je orodovníkom. Oboje: ľud i Boh, a on je uprostred. Nezapredá svoj ľud, aby si urobil kariéru. Nie je akýmsi šplhúňom, je orodovníkom: pre svoj ľud, pre svoje telo, pre svoju históriu, pre svoj národ a pre Boha, ktorý ho povolal. Je mostom. Aký pekný príklad pre všetkých pastierov, ktorí musia byť „mostom“.
Preto ten názov pontifex: mosty. Pastieri sú mostami medzi ľudom, ku ktorému patria, a Bohom, ktorému patria skrze povolanie. Taký je Mojžiš: „Odpusť Pane ich hriech, ináč, ak mu neodpustíš, vymaž ma zo svojej knihy, ktorú si napísal. Nechcem si robiť kariéru na úkor môjho ľudu.“
A toto je modlitba, ktorú praví veriaci pestujú vo svojom duchovnom živote. Aj keď zakúšajú nedostatky ľudí a ich vzdialenosť od Boha, títo orodovníci ich neodsudzujú, neodmietajú ich. Postoj príhovoru je vlastný svätým, ktorí sa pripodobňujú Ježišovi a sú tak „mostami“ medzi Bohom a jeho ľudom.
Mojžiš bol v tomto zmysle tým najväčším prorokom o Ježišovi, našom advokátovi a orodovníkovi (porov. KKC, 2577). A aj dnes, Ježiš je ten pontifex, je ten most medzi nami a Otcom. A Ježiš za nás oroduje, ukazuje Otcovi rany, ktoré sú cenou za našu spásu a prihovára sa. Mojžiš je predobrazom Ježiša, ktorý sa dnes za nás modlí, oroduje za nás.
Mojžiš nás podnecuje modliť sa s takým istým Ježišovým zápalom, aby sme sa prihovárali za svet, aby sme pripomínali, že aj napriek všetkým svojim krehkostiam stále patrí Bohu. Všetci patria Bohu. Tí najhorší hriešnici, tí najpodlejší ľudia, tí najskorumpovanejší správcovia, sú Božími deťmi a Ježiš to cíti a prihovára sa za všetkých.
A svet žije a prosperuje vďaka požehnaniu spravodlivého, vďaka súcitnej modlitbe, tejto modlitbe zľutovania, ktorú svätý, spravodlivý, orodovník, kňaz, biskup, pápež, laik, akýkoľvek pokrstený neustále pozdvihuje za ľudí, na každom mieste a v každom čase dejín. Myslime na Mojžiša, orodovníka. A keď budeme mať chuť niekoho odsúdiť a vo vnútri sa nahneváme – nahnevať sa padne dobre, no odsudzovať nepadne dobre –, prihovorme sa za neho: toto nám veľmi pomôže.

Preložila redakcia TK KBS.