«Len Jakub sám zostal. Tu zápasil s ním akýsi muž až do východu zory. [...] Potom onen povedal: „Pusť ma, lebo vychodí zora!“ Jakub však odpovedal: „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš.“ Onen mu povedal: „Ako sa voláš?“ On mu odpovedal: „Jakub.“ Vtedy onen povedal: „Nebudeš sa už volať Jakub, ale Izrael, lebo si zápasil s Bohom a s mužmi a zvíťazil si.“ Jakub povedal: „Prezraď mi svoje meno!“ Onen odpovedal: „Prečo sa pýtaš na moje meno?“ A požehnal ho tam.» (Gn 32,25-30)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v našej katechéze na tému modlitby. Kniha Genezis nám prostredníctvom životných udalostí mužov a žien vzdialených dôb rozpráva príbehy, v ktorých môžeme nastaviť zrkadlo nášmu životu.
V cykle patriarchov nachádzame aj príbeh o mužovi, ktorý si zakladal na svojej chytrosti: Jakub. Biblické rozprávanie nám hovorí o náročnom vzťahu, ktorý mal Jakub so svojím bratom Ezauom. Už od malička bola medzi nimi rivalita a tú nikdy neprekonali. Jakub je druhorodený – boli to dvojičky –, no klamstvom si od otca Izáka dokáže vymámiť požehnanie a dar neodňateľného práva prvorodeného (porov. Gn 25,19-34). To je len prvé z dlhého radu chytráctiev, ktorých je tento muž bez škrupúľ schopný. Aj význam mena Jakub sa vzťahuje na niekoho, kto si vie počínať nepriamo, znamená prešibanosť.
Zdá sa, že Jakub, ktorý bol nútený utiecť ďaleko od brata, má vo svojom živote úspech v každom podujatí. Je obratný v kšeftovaní: veľmi zbohatne, stáva sa vlastníkom obrovského stáda. Vďaka húževnatosti a trpezlivosti si dokáže získať za manželku tú najkrajšiu z Labanových dcér, do ktorej bol skutočne zamilovaný. V modernom jazyku by sme povedali, že Jakub je muž, ktorý za všetko vďačí sebe, s dôvtipom, s prefíkanosťou si dokáže vydobyť všetko, po čom túži.
Ale niečo mu chýba. Chýba mu živý kontakt s vlastnými koreňmi. A jedného dňa pocítil volanie domova, svojej dávnej vlasti, kde ešte žil Ezau, brat, s ktorým bol vždy vo veľmi zlom vzťahu. Jakub odchádza a dá sa na dlhú cestu v karaváne s veľkým počtom ľudí a zvierat, až prichádza k poslednej etape, k brodu Jabok. Tu nám kniha Genezis ponúka jednu pamätnú stránku (porov. 32,23-33). Rozpráva, ako patriarcha, po tom, ako nechal prejsť cez brod všetok svoj ľud a všetky stáda – ktoré boli obrovské –, zostáva sám na cudzom brehu. A premýšľa: Čo ho asi čaká v zajtrajší deň? Aký postoj bude mať jeho brat Ezau, ktorému ukradol prvorodenstvo? Jakubova myseľ je ako víchor myšlienok... A zatiaľ, čo sa stmieva, zrazu ho schytí ktosi neznámy a začne s ním bojovať. Katechizmus vysvetľuje: «Duchovná tradícia Cirkvi videla v tomto rozprávaní symbol modlitby ako zápasu viery a víťazstva vytrvalosti» (KKC, 2573).
Jakub zápasil celú noc, bez toho, aby sa vzdal svojmu súperovi. Nakoniec bol porazený, zasiahnutý svojim rivalom do šľachy bederného kĺbu, a odvtedy už bude po celý život krívať. Ten tajomný zápasník sa pýta patriarchu na jeho meno, a hovorí mu: «Nebudeš sa už volať Jakub, ale Izrael,» nebudeš viac mužom, ktorý kráča takto, ale priamy. Premieňa mu meno, premieňa mu život, premieňa jeho postoj: budeš sa volať Izrael, «lebo si zápasil s Bohom a s mužmi a zvíťazil si» (v. 29). Potom aj Jakub žiada toho druhého: «Prezraď mi svoje meno!» On mu ho neprezradí, no na oplátku ho žehná. A Jakub pochopil, že sa stretol s Bohom «z tváre do tváre» (porov. v. 30-31).
Zápasiť s Bohom: metafora modlitby. Inokedy sa Jakub preukázal ako schopný viesť dialóg s Bohom, vnímať jeho prítomnosť ako priateľskú a blízku. Avšak tej noci, prechádzajúc zápasom, ktorý sa ťahal dlho a ktorému skoro podľahol, patriarcha vychádza zmenený. Zmeniť meno - zmeniť spôsob života a zmeniť osobnosť. Vychádza zmenený. Tentoraz už viac nie je pánom situácie, jeho prefíkanosť je na nič, nie je viac stratégom a vypočítavým mužom; Boh ho privádza späť k pravde o sebe samom ako smrteľníkovi, ktorý sa chveje a má strach. Lebo Jakub v tom zápase mal strach. Tentoraz Jakub nemá nič iné, čo by ponúkol Bohu, než svoju krehkosť a svoju bezmocnosť, aj svoje hriechy. A toto je ten Jakub, ktorý od Boha prijíma požehnanie, s ktorým krívajúc vstupuje do zasľúbenej zeme: zraniteľný a zranený, avšak s novým srdcom.
Raz som počul jedného starého muža – dobrého človeka, dobrého kresťana, ale hriešnika, ktorý mal veľkú dôveru v Boha – ako povedal: „Boh mi pomôže, nenechá ma samého, prídem do raja, krivkajúc, ale prídem.“
Predtým bol [Jakub] sebaistý, dôveroval vlastnej chytrosti. Bol to muž nepriepustný voči milosti, odolný voči milosrdenstvu; nepoznal, čo je to milosrdenstvo: „Tu som ja pánom, ja tu komandujem!“
Nazdával sa, že milosrdenstvo nepotrebuje. No Boh zachránil to, čo bolo stratené. Dal mu pochopiť, že bol obmedzený, že bol hriešnikom, ktorý potrebuje milosrdenstvo, a zachránil ho.
My všetci máme nočnú schôdzku s Bohom, v noci nášho života, v mnohých nociach nášho života: v tmavých chvíľach, vo chvíľach hriechov, vo chvíľach dezorientácie. Tam je táto schôdzka s Bohom, vždy.
On nás prekvapí vo chvíli, keď to nečakáme, v ktorej sa ocitneme skutočne sami. V tej istej noci, bojujúc proti neznámemu, si uvedomíme, že sme len úbohí ľudia – dovolím si povedať „úbožiaci“ – no práve vtedy, vo chvíli, keď sa cítime „úbožiakmi“, sa nemusíme báť: pretože v tej chvíli nám Boh dá nové meno, ktoré obsahuje zmysel celého nášho života; premení nám srdce a dá nám požehnanie vyhradené tomu, kto sa ním nechal zmeniť.
Toto je jedno pekné pozvanie nechať sa zmeniť Bohom. On vie ako to spraviť, pretože pozná každého z nás. „Pane, ty ma poznáš,“ toto môže povedať každý z nás. „Pane, ty ma poznáš. Premeň ma.“

Preložila: Slovenská redakcia VR