Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V Abrahámovom živote naraz zaznieva jeden hlas. Hlas, ktorý ho pozýva podniknúť absurdnú cestu: hlas, ktorý ho podnecuje vytrhnúť sa zo svojej vlasti, z koreňov svojej rodiny, aby šiel smerom k novej, odlišnej budúcnosti. A všetko na základe prísľubu, ktorému len treba dôverovať. A dôverovať prísľubu nie je ľahké, treba na to odvahu. A Abrahám dôveroval.
Biblia mlčí o minulosti prvého patriarchu. Logika vecí nás vedie predpokladať, že sa klaňal iným božstvám; možno bol múdrym mužom, naučeným skúmať nebo a hviezdy. Veď Pán mu sľúbil, že jeho potomstvo bude početné ako hviezdy pokrývajúce nebo.
A Abrahám odchádza. Počúva hlas Boha a dôveruje jeho slovu. Toto je dôležité: dôveruje Božiemu slovu. A s týmto jeho odchodom sa rodí nový spôsob ponímania vzťahu s Bohom; z tohto dôvodu je patriarcha Abrahám prítomný vo veľkých duchovných tradíciách: židovskej, kresťanskej a moslimskej, ako dokonalý Boží človek, schopný podriadiť sa Bohu, aj keď sa jeho vôľa javí ako neľahká, ba dokonca nepochopiteľná.
Abrahám je teda človek Slova. Keď Boh hovorí, človek sa stáva prijímateľom toho Slova a jeho život miestom, kde sa chce slovo inkarnovať. Toto je jedna veľká novinka na ceste náboženstva človeka: život veriaceho sa začína chápať ako povolanie, čiže ako volanie, ako miesto, kde sa uskutočňuje prísľub; a on sa vo svete nepohybuje pod ťažobou akejsi hádanky, ale skôr s mocou toho prísľubu, ktorý sa jedného dňa uskutoční. A Abrahám uveril Božiemu prísľubu. Uveril a šiel, bez toho, aby vedel kam ide – tak hovorí List Hebrejom (porov. 11,8). No dôveroval.
Čítajúc knihu Genezis odhalíme, ako Abrahám prežíval modlitbu v neustálej vernosti tomu Slovu, ktoré sa počas jeho cesty pravidelne objavovalo. V súhrne môžeme povedať, že v živote Abraháma sa viera stáva príbehom dejín. Viera sa stáva dejinami. Ba Abrahám nás svojím životom, svojím príkladom učí tomuto kráčaniu, tejto ceste, na ktorej sa viera stáva dejinami.
Boha viac nevidíme len v kozmických fenoménoch, ako nejakého vzdialeného Boha, ktorý môže vzbudzovať hrôzu. Boh Abraháma sa stáva „mojím Bohom“, Bohom mojich osobných dejín, ktorý vedie moje kroky, ktorý ma neopúšťa; Boh mojich dní, spoločník počas mojich dobrodružstiev; Boh Prozreteľnosti.
Kladiem otázku sebe i vám: Máme my túto skúsenosť s Bohom? „Môj Boh“, Boh, ktorý ma sprevádza, Boh mojich osobných dejín, Boh, ktorý vedie moje kroky, ktorý ma neopúšťa, Boh mojich dní? Máme túto skúsenosť? Porozmýšľajme trochu.
Túto Abrahámovu skúsenosť dosvedčuje aj jeden z najoriginálnejších textov dejín spirituality: Pamätný zápisok Blaisa Pascala. Začína sa takto: «Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba, nie Boh filozofov a mudrcov. Istota, istota. Cit. Radosť. Pokoj. Boh Ježiša Krista». Tento zápisok na maličkom pergamene, nájdený po smrti filozofa zašitý vo vnútri jeho oblečenia, nevyjadruje akúsi intelektuálnu reflexiu, ktorou môže jeden múdry muž ako on mať poňatie o Bohu, ale živý pocit jeho prítomnosti, ktorý zakúsil.
Pascal si dokonca zapísal presný moment, kedy zakúsil tú realitu, s ktorou sa konečne stretol: večer 23. novembra 1654. Nie je to Boh abstraktný či kozmický Boh. Nie. Je to Boh osoby, povolania, Boh Abraháma, Izáka, Jakuba, Boh, ktorý je istotou, cítením, radosťou.
«Abrahámova modlitba sa však vyjadruje predovšetkým skutkami: všade, kde sa zastaví, tento muž mlčania stavia Pánovi oltár» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2570). Abrahám nebuduje chrám, ale posieva cestu kameňmi, ktoré pripomínajú, že tade prešiel Boh. Boh prekvapení, ako keď ho navštívil v podobe troch hostí, ktorých on i Sára starostlivo prijímajú a ktorí im ohlasujú narodenie syna Izáka (porov. Gn 18,1-15). Abrahám mal sto rokov a jeho manželka deväťdesiat, približne. A uverili, spoľahli sa na Boha. A Sára, jeho žena, počala. V tom veku! Toto je Boh Abraháma, náš Boh, ktorý nás sprevádza.
Takto sa Abrahám stáva dôverne blízkym s Bohom, schopný aj výmeny názorov, vždy je však verný. Hovorí s Bohom a diskutuje. Až po tú najväčšiu skúšku, keď ho Boh žiada, aby obetoval svojho vlastného syna Izáka, syna na staré kolená, jediného dediča. Tu Abrahám žije vieru ako drámu, ako tápanie v noci, tentokrát pod nebom bez hviezd. A mnohokrát sa to stáva aj nám, že kráčame v tme, avšak s vierou. Sám Boh zastaví ruku Abraháma pripravenú konať, pretože videl jeho skutočne totálnu ochotu (porov. Gn 22,1-19).
Bratia a sestry, učme sa od Abraháma, naučme sa modlitbe s vierou: počúvať Pána, kráčať, viesť dialóg až po výmenu názorov. Nemajme strach diskutovať s Pánom! Poviem aj jednu vec, ktorá sa zdá byť herézou. Mnohokrát som počul ľudí hovoriť: „Viete, stalo sa mi toto a nahneval som sa na Pána.“ – „Mal si odvahu nahnevať sa na Boha?“ – „Áno, nahneval som sa.“ – „Nuž, toto je forma modlitby.“ Pretože len syn je schopný nahnevať sa na otca a potom prísť za ním nanovo.
Učme sa od Abraháma modliť sa s vierou, viesť dialóg, výmenu názorov, avšak vždy ochotní prijať Božie slovo a uviesť ho do praxe. Učme sa s Bohom hovoriť ako dieťa so svojím otcom: počúvať ho, odpovedať, diskutovať. Ale s priezračnosťou, ako dieťa s otcom. Takto nás učí modlitbe Abrahám. Ďakujem.

Preložila: Slovenská redakcia VR