«Vypočuj, Pane, moju spravodlivú žiadosť, všimni si moju prosbu pokornú. Nakloň sluch k mojej modlitbe, čo plynie z perí úprimných. Nech z tvojej tváre vyjde rozsudok o mne; tvoje oči vidia, čo je správne. Skúmaj moje srdce i v noci ma navštív, skúšaj ma ohňom a nenájdeš vo mne neprávosť. [...] Pevne drž moje kroky na svojich chodníkoch, aby moje nohy nezakolísali» (Ž 17,1-3.5)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes venujeme katechézu modlitbe spravodlivých.
Boží plán pre ľudstvo je dobrý, no v našej každodennej skúsenosti zažívame prítomnosť zla: je to každodenná skúsenosť. Prvé kapitoly knihy Genezis opisujú postupné rozširovanie sa hriechu v ľudských podmienkach. Adam a Eva (porov. Gen 3,1-7) pochybujú o dobrých úmysloch Boha, mysliac si, že majú dočinenia so závistlivým božstvom, ktoré im zabraňuje v šťastí. Tu sa začína vzbura: už viac neveria vo veľkodušného Stvoriteľa, ktorý túži, aby boli šťastní. Ich srdce, upadajúc do pokušenia Zlého, je opantané delíriom všemohúcnosti: „Ak zjeme ovocie toho stromu, budeme ako Boh“ (porov v. 5). A toto je to pokušenie: táto ambícia, ktorá vstupuje do srdca. Skúsenosť však ide opačným smerom: ich oči sa otvárajú a zisťujú, že sú nahí (v. 7), bez ničoho. Nezabudnite na to: pokušiteľ je zlý platca, platí zle.
Zlo sa stáva ešte výbušnejším s druhou ľudskou generáciou, je silnejšie: ide o skúsenosť Kaina a Ábela (porov. Gen 4,1-16). Kain je voči bratovi závistlivý: je tu červ závisti; aj keď bol prvorodený, vidí Ábela ako rivala, ako niekoho, kto ohrozuje jeho prvenstvo. Zlo sa objavuje v jeho srdci a Kain ho nedokáže ovládať. Zlo začína vstupovať do srdca: myšlienky sú vždy o tom, hľadieť na druhého v zlom, s podozrením. A k tomuto dochádza aj v myšlienkach: „Tento človek je zlý, ublíži mi“. A táto myšlienka vstupuje do srdca... A tak sa dejiny prvého bratstva uzatvárajú vraždou. Myslím dnes na ľudské bratstvo... všade samé vojny.
V Kainovom potomstve sa rozvíjajú remeslá a umenia, no rozvíja sa aj násilie, vyjadrené záludným spevom Lamecha, ktorý znie ako hymnus pomsty: «Zabijem muža, ktorý ma poraní, a mládenca, ktorý ma udrie. Sedem ráz pomstený bude Kain, Lamech však sedemdesiatsedem ráz» (Gen 4,23-24). Pomsta: „Urobil si to, zaplatíš za to.“ Toto však nehovorí sudca, hovorím to ja. A ja sa robím sudcom situácie.
A tak sa zlo šíri ako oheň, až kým nezaberie celý obraz: «Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé» (Gen 6,5). Veľké fresky potopy sveta (kap. 6-7) a Bábelovej veže (kap. 11) zjavujú, že je treba nový začiatok, akoby nové stvorenie, ktoré bude mať svoje naplnenie v Ježišovi Kristovi.
A predsa, na týchto prvých stránkach Biblie je napísaný aj iný príbeh, menej nápadný, oveľa pokornejší a nábožný, ktorý predstavuje vykúpenie nádeje. Aj keď sa takmer všetci správajú neľútostne, robiac z nenávisti a dobývania veľký motor ľudských dejín, sú tu osoby schopné modliť sa k Bohu s úprimnosťou, schopné písať osud človeka iným spôsobom. Ábel obetuje Bohu obetu prvotín. Po jeho smrti mali Adam a Eva tretieho syna Seta, z ktorého sa zrodil Enos (čo znamená „smrteľný“) a hovorí sa: «Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo» (4,26). Potom sa objavuje Enoch, postava, ktorá „kráčala s Bohom“ a ktorá je vzatá do neba (porov. 5,22.24). A nakoniec je tu príbeh Noeho, spravodlivého muža, ktorý «viedol bohumilý život» (6,9), pred ktorým Boh zadrží svoj zámer zničiť ľudstvo (porov. 6,7-8).
Čítajúc tieto príbehy máme dojem, že modlitba je ochrana, je útočiskom človeka pred vlnou plnou zla, ktorá vo svete rastie. Keď si dobre všimneme, modlíme sa aj za to, aby sme boli zachránení sami pred sebou. Je dôležité modliť sa: „Pane, prosím ťa, zachráň ma od seba samého, od mojich ambícií, od mojich vášní“. Modliaci sa ľudia z prvých stránok Biblie sú ľuďmi šíriacimi pokoj: veď modlitba, keď je autentická, oslobodzuje od inštinktov násilia a je pohľadom obráteným k Bohu, aby sa on opäť staral o srdce človeka. V Katechizme čítame: «Tomuto druhu modlitby sa venuje množstvo spravodlivých vo všetkých náboženstvách» (KKC, 2569). Modlitba pestuje záhony znovuzrodenia na miestach, kde bola nenávisť človeka schopná jedine rozširovať púšť. A modlitba je mocná, pretože priťahuje Božiu moc a moc Boha vždy dáva život: vždy. Je to Boh života a dáva znovuzrodenie.
Preto zvrchovaná vláda Boha prechádza reťazou týchto mužov a žien, častokrát vo svete nepochopených či marginalizovaných. Avšak svet žije a rastie vďaka moci Boha, ktorú títo jeho služobníci priťahujú svojou modlitbou. Sú reťazou, ktorá nerobí žiaden hluk, ktorá sa zriedkakedy dostane na čestné miesto do správ, a predsa je veľmi dôležitá, aby svetu navrátila dôveru!
Pamätám si príbeh jedného muža: bol šéfom vlády, významným, nie z týchto čias, z minulosti. Ateista, ktorý v srdci nemal zmysel pre nábožnosť, no v detstve počúval starú mamu, ktorá sa modlila, a to mu v jeho srdci ostalo. A v ťažkom momente svojho života sa tá spomienka vrátila do jeho srdca a hovoril: „Veď starká sa modlievala...“. Tak sa začal modliť prostredníctvom babičkiných formúl a našiel tak Ježiša.
Modlitba je reťazou života, vždy: mnoho mužov a žien, ktorí sa modlia, zasievajú život. Modlitba zasieva život, maličká modlitba: preto je veľmi dôležité učiť deti modlitbe. Mňa bolí, keď stretnem deti, ktoré sa nevedia prežehnať, pretože to je prvá modlitba. Je dôležité, aby sa deti naučili modliť. Potom to možno aj zabudnú, vydajú sa inou cestou; no prvé modlitby naučené v detstve zostávajú v srdci, pretože sú semienkom života, semienkom dialógu s Bohom.
Božia cesta v dejinách Boha prešla týmito ľuďmi: prešla „zvyškom“ ľudstva, ktorý sa neprispôsobil zákonu silnejšieho, ale prosil Boha, aby naplnil svoje zázraky a predovšetkým, aby premenil naše srdce z kameňa na srdce z mäsa (porov. Ez 36,26). A toto modlitbe pomáha: pretože modlitba otvára dvere Bohu, premieňajúc naše srdce, ktoré je mnohokrát z kameňa, na ľudské srdce. A je treba množstvo ľudskosti a s množstvom ľudskosti sa dobre modlí.

Preložila: Slovenská redakcia VR