«Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody, tak ťa túžim uzrieť vo svätyni a vidieť tvoju moc a slávu. Veď tvoja milosť je lepšia než život; moje pery budú ťa oslavovať. Celý život ťa chcem velebiť a v tvojom mene dvíhať svoje ruky k modlitbe. [...] Moja duša sa vinie k tebe, ujímaš sa ma svojou pravicou.» (Ž 63,2-5.9)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Urobíme dnes druhý krok na ceste katechéz o modlitbe, začatej minulý týždeň. Modlitba patrí všetkým: ľuďom každého náboženstva a pravdepodobne aj tým, ktorí žiadne nevyznávajú. Modlitba sa rodí v skrytosti nás samých, v tom vnútornom mieste, ktoré často duchovní autori nazývajú „srdce“ (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2562-2563). Modliť sa teda nie je u nás niečo vedľajšie, nejaká naša druhoradá a okrajová schopnosť, ale je to najintímnejšie tajomstvo nás samých. Toto tajomstvo v nás sa modlí. City sa modlia, ale nedá sa povedať, že by modlitba bola iba citovým prejavom. Rozum sa modlí, ale modlitba nie je iba úkon rozumu. Telo sa modlí, ale s Bohom môžeme hovoriť aj keď sme v ťažkej invalidite. Je to teda celý človek, čo sa modlí, modlí sa jeho „srdce“.
Modlitba je rozletom, je úpenlivou prosbou, ktorá ide za hranicu nás samých: niečo, čo sa rodí v intimite našej osoby a uberá sa smerom von, pretože si uvedomuje clivú túžbu po stretnutí. Je to tá clivota, ktorá je viac ako nejaká potreba, viac ako nutnosť: je to cesta. Modlitba je hlas jedného „ja“, ktoré tápe, postupuje habkavo, hľadá nejaké „Ty“. Stretnutie týchto „ja“ a „Ty“ sa nedá dosiahnuť podľa kalkulačky: je to stretnutie ľudské a mnohokrát napreduje tápavo, aby našlo to „Ty“, ktoré moje „ja“ hľadá.
Modlitba kresťana sa naopak rodí z niečoho zjaveného: toto „Ty“ nezostalo zahalené v tajomstve, ale vstúpilo do vzťahu s nami. Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré neustále slávi „zjavenie sa“ Boha, čiže jeho epifániu. Prvé sviatky liturgického roka sú oslavou tohto Boha, ktorý nezostáva skrytý, ale ktorý ponúka svoje priateľstvo s ľuďmi. Boh zjavuje svoju slávu v betlehemskej chudobe, v kontemplácii mudrcov, v krste v Jordáne, v zázraku na svadbe v Káne. Jánovo evanjelium uzatvára veľký hymnus Prológu v zhrnujúcom vyjadrení: «Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť» (porov. 1,18). Bol to Ježiš, ktorý odhalil Boha.

Modlitba kresťana vstupuje do vzťahu s Bohom nežnej tváre, ktorý nechce vzbudzovať nejaký strach ľuďom. Toto je prvá charakteristika kresťanskej modlitby. Ak boli ľudia vždy zvyknutí približovať sa k Bohu trochu ustráchaní, trochu vyľakaní z tohto očarujúceho a hrôzou napĺňajúceho tajomstva, ak boli zvyknutí uctievať ho so sluhovským postojom, podobným tomu poddanému, čo sa chráni pochybiť v úcte voči svojmu pánovi, tak na druhej strane kresťania sa obracajú na neho s odvahou osloviť ho dôverne menom „Otec“. Dokonca Ježiš používal iné slovo: „Otecko“.
Kresťanstvo zo vzťahu s Bohom vylúčilo každý „feudálny“ vzťah. V dedičstve našej viery sa nenachádzajú vyjadrenia ako „poddanstvo“, „otroctvo“ alebo „vazalstvo“; avšak slová ako „zmluva“, „priateľstvo“, „prísľub“, „spoločenstvo“, „blízkosť“. Ježiš vo svojej dlhej reči rozlúčky s učeníkmi hovorí takto: «Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.  Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene» (Jn 15,15-16). Veď toto je „bianko šek“: „Všetko, o čo budete prosiť Otca v mojom mene, dám vám to!“
Boh je priateľ, spojenec, ženích. V modlitbe sa s ním môže vytvoriť vzťah dôvery, je to tak, veď v „Otčenáši“ nás Ježiš naučil obracať sa neho s množstvom žiadostí. Boha môžeme prosiť o všetko možné; vysvetľovať všetko, porozprávať všetko. Nezáleží či sa vo vzťahu s Bohom cítime nedostatoční: nie sme statoční priatelia, nie sme vďačné deti, nie sme verní manželia. On nás má stále rád.
Toto Ježiš jasne dokazuje pri Poslednej večeri, keď hovorí: «Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás» (Lk 22,20). V tom geste vo večeradle Ježiš anticipuje tajomstvo kríža. Boh je verným spojencom: ak ľudia prestanú milovať, on ich však má naďalej rád, aj keď ho láska privedie na Kalváriu.
Boh je stále pri dverách nášho srdca a čaká, že mu otvoríme. A niekedy klope na srdce, ale nie je nanucujúci, čaká. Trpezlivosť Boha s nami je trpezlivosťou otcovskou, niekoho, kto nás veľmi miluje. Povedal by som, že je to trpezlivosť otca i mamy zároveň. Je vždy blízko nášho srdca, a keď klope, robí to jemne a s veľkou láskou.
Skúsme sa všetci modliť takto, že vstúpime do tajomstva Zmluvy. Vložiť sa v modlitbe do milosrdného objatia Boha, cítiť sa zahrnutí do tohto tajomstva šťastia, ktorým je trojičný život, cítiť sa ako pozvaní, ktorí si nezaslúžili toľko úcty. A opakovať Bohu v úžase modlitby: je možné, že Ty poznáš iba lásku? On nepozná nenávisť. Je nenávidený, ale nepozná nenávisť. Pozná iba lásku. Toto je Boh, ku ktorému sa modlíme. Toto je žiariace jadro každej kresťanskej modlitby. Boh lásky, náš Otec, ktorý nás čaká a sprevádza nás.

-
Preložila: Slovenská redakcia VR