Tri vrcholy                                                                                       Mt 17, 1-9

Pestovala šport a mala veľkú nádej na dobré výsledky. Medzi kamarátkami bola obľúbená, vždy plná radosti a optimizmu. Správa o tom, že odišla do kláštora s klauzúrou, bola šokom pre všetkých, ktorí ju poznali. Jeden po druhom sa pýtali: Čo sa jej stalo? Keď sa o týchto otázkach dozvedela, odpovedala s úsmevom: Prešla som na duchovný alpinizmus. Mám zdolať niekoľko zaujímavých vrcholov – Sinaj, Tábor, Olivovú Horu, Golgotu.

Toto prirovnanie je mimoriadne presné. Je potrebné byť dobrým alpinistom ducha, aby sme sa rozhodli zdolať tieto štíty. To sa deje zdokonalením modlitby. V modlitbe Mojžiš upresňoval na Sinaji geniálny zákon Dekalógu a iba v modlitbe ho možno správne pochopiť. V modlitbe sa Kristus premenil na hore Tábor a na chvíľu zjavil jas svojej večnej slávy. V modlitbe zápasil so silou zla jestvujúceho na zemi, na vrchole Olivovej hory, a v modlitbe na Golgote odovzdal ducha do rúk svojho Otca.

Alpinista, keď putuje na vrchol, krok za krokom, odchádza od bohatstva tohto sveta a vstupuje do veľkej chudoby. Zanecháva za sebou bujné rastlinstvo, rôznorodý svet zvierat, vo väčších výškach dokonca predstavitelia sveta vtákov sa objavujú čoraz zriedkavejšie. Najčastejšie pod nohami duní tvrdý ľad, sneh alebo skala. Je chladno, fúka silný vietor, cesta je nebezpečná, a vo vzduchu chýba kyslík. Aj napriek tomu ide, akoby proti logike, ide smerom na vrchol. Keď na ten vrchol vystúpi, vracia sa iný. Samotná cesta ho premenila.

Vrcholy sveta sú pusté. Jedine krásne počasie môže zaistiť alpinistovi, že vidí neopakovateľnú panorámu horských masívov. Biblické vrcholy nie sú pusté, sú miestom stretnutia človeka s Bohom. Ten, kto ich dokáže zdolať, vracia sa z nich premenený nielen skúsenosťou mimoriadne zaujímavej cesty, ale i neopakovateľným stretnutím so Živým Bohom.

Je ešte jeden zásadný rozdiel medzi duchovným alpinizmom a alpinizmom tohto sveta. Alpinista dobýva štíty najčastejšie pre seba. To je výlučne jeho dobrodružstvo. Naproti tomu ten, kto sa rozhodol dobývať biblické vrcholy, chce sa stretnúť s Bohom, aby sa prihováral u Neho za iných ľudí. Najčastejším motívom tejto duchovnej alpinistiky je starosť o záchranu blížnych pred večnou smrťou.

Veľký pôst, to je obdobie, v ktorom Cirkev organizuje výpravu na tri vrcholy známe z Evanjelia. Začína sa horou Tábor, aby tí, ktorí sa rozhodujú pre toto putovanie, mohli zakúsiť prítomnosť Boha, aby nahliadli do sveta Božieho života a zakúsili premieňajúcu silu modlitby. Druhým vrcholom je Olivová hora. Na nej možno poznať pravdu o tajomstve zla, ktoré trápi ľudstvo a silu modlitby, ako očkovacej látky, ktorá urobí človeka odolným na každé jeho zahryznutie. Na Veľký piatok najodvážnejších vedie Cirkev na Kalváriu, aby im zjavila tajomstvo víťazstva Boha nad zlom. Dráma tohto vrcholu trvá tri dni. Zo začiatku všetko ukazuje na prevahu zla, ale veľkonočné ráno ukazuje neodvolateľné víťazstvo Boha.

Nikto nedokáže zdolať tieto tri štíty bez modlitby, čiže autentického stretnutia s Bohom. Ide o umenie vstupu do Jeho sveta a o schopnosť chodiť s Ním v našom svete. Po prežití bohatstva Tábora, Getsemani a Golgoty život človeka vyzerá úplne ináč. Z týchto štítov všetko vidno v správnych rozmeroch.

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo.

Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním.

Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“

Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“

Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli.

No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša.

Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“

Na prvú pôstnu nedeľu sme rozjímali nad ponížením Božieho Syna ktoré dospelo až ku skúške dôvery v Otca („Ak si Boží syn...“ Mt 4,3.6). Dnes nám Cirkev predkladá udalosť Premenenia Pána, pri ktorej Otcov hlas označil Ježiša ako svojho milovaného Syna a povzbudzuje nás aby sme vstúpili do dynamiky Veľkej Noci, ktorá charakterizuje celý život Ježiša Krista. Ježiš ju zhŕňa v príkaze, ktorý dáva svojim učeníkom hneď po svojom Premenení: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych“ (Mt 17,9).

Udalosť Premenenia Ježiš prorocky predznamenal, keď po prvej predpovedi utrpenia Syna človeka povedal svojim učeníkom: „ Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza vo svojom kráľovstve“ (Mt 16,28). Ježiš ako Syn človeka zvestoval príchod Božieho kráľovstva a Otcom mal byť zjavený ako Božie kráľovstvo uskutočnené osobou. „O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty“ (Mt 17,1). Majster vybral iba troch z Dvanástich, ktorí mu boli najbližší: títo učeníci s ním budú aj v jeho najťažšej skúške a ponížení v Getsemanskej záhrade v predvečer jeho utrpenia (porov. Mt 26,36-46). Vybral ich, aby mohli byť jeho svedkami: Peter bude svedkom Kristovho utrpenia a účastníkom jeho slávy (porov. 1Pt  5,1), Jakub a Ján budú piť z Majstrovho kalicha a podstúpia krst podľa Ježišovho prísľubu (porov. Mt 20,22-23). ​​Budú o ňom vydávať svedectvo až po najkrajnejšie hranice mučeníctva!

Na vrchole hory, ktorý kresťanská tradícia doteraz stotožnila s horou Tábor, sa uskutočnilo Ježišovo Premenenie oblečenia i tela. Evanjelisti sa pokúsili aspoň čiastočne popísať neopísateľnú udalosť, pri ktorej sa prejavilo Ježišovo spoločenstvo s nebeským Otcom. Matúš hovorí, že odev mu zbelel ako svetlo, Marek opisuje jeho šaty tak biele, ako by ich nedokázal vybieliť žiadny bielič na zemi (porov. Mk 9,3), Lukáš píše o belostnej žiare jeho odevu (porov. Lk 9,29). Namiesto Ježišovej každodennej tváre a jeho tela teraz učeníci vidia inú tvár, prežiarenú, premenenú mocou, ktorá mohla pochádzať jedine od Boha. Niečo z Božej slávy sa teraz odráža aj na Ježišovi, nakoľko to učeníci boli schopní vnímať. Ježiš sa im zjavuje ako jeden zo spravodlivých, ktorí budú „Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca“ (Mt 13,43).

„Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním“ (Mt 17,3). Tí dvaja predstavujú Zákon a Prorokov. Vďaka vyššiemu poznaniu, ktoré je ovocím viery, učeníci chápu, že v Ježišovi sa zhŕňa a napĺňa celé Božie slovo, tak ako je obsiahnuté vo Svätom písme. Na hore Horeb Mojžiš prosil Pána, aby mohol vidieť jeho tvár, mohol ho však vidieť iba zozadu (porov. Ex 33, 19-23). Eliáš vystúpil na tú istú horu, aby videl Pána, ale vnímal ho len ako jemný a tichý hlas (porov. 1 Kráľ 19,12). Nikto nemôže uvidieť Pána inak ako v okamihu smrti; Boha nikto nikdy nevidel, jeho Syn Ježiš Kristus nám o ňom priniesol zvesť (porov. Jn 1,18). Teraz konečne aj Mojžiš a Eliáš pozerajú na premeneného Ježiša a vidia v ňom tú Božiu tvár, po ktorej toľko túžili.

Keď je Ježiš prežiarený Božou slávou, ukazuje sa spoločenstvo medzi Izraelom (Mojžiš a Eliáš) a cirkvou (Peter, Jakub a Ján). To všetko pečatí hlas vychádzajúci zo žiarivého oblaku, jasného znamenia Božej prítomnosti: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho“ (Mt 17,5). Veľké prikázanie „Počuj, Izrael“ (porov. Dt 6,4) teraz nadobúda podobu „počúvajte ho!“, Totiž Ježiša, Božieho Syna. Odteraz počúvať samého Boha znamená počúvať Ježiša, Božieho Syna, živé Božie Slovo! Preto aj učeníci, keď „zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša“ (Mt 17,8). Zákon a Proroci ustupujú do úzadia a tak robia miesto pre Ježiša, keď o ňom starozákonné zjavenie vydalo svedectvo: teraz sú všetky tieto svedectvá zrozumiteľné jedine skrze Ježiša, On nám teraz naozaj zjavuje, kto je Boh, a robí to formou radostnej zvesti adresovanej všetkým ľuďom, a tak im dáva možnosť vstúpiť do nového života, ktorý je iný už na tejto zemi a bude pokračovať vo večnosti, za hranicami smrti.

Spracovanné podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo a Edward Stanek

Foto: www.pixabay.com