„Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil štyridsať dní po púšti“ (Lk 4, 1).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, na Popolcovú stredu, začíname cestu pôstu, cestu štyridsiatich dní smerom k Veľkej noci, k srdcu liturgického roka a viery. Je to cesta, ktorá sleduje tú Ježišovu, keď sa na začiatku svojej služby utiahol na púšť, aby sa štyridsať dní modlil a postil, pokúšaný diablom. Práve o duchovnom význame púšte by som vám dnes chcel hovoriť. Čo pre nás všetkých v duchovnom zmysle znamená púšť, aj pre nás, čo žijeme v meste.
Predstavme si, že sme na púšti. Prvý dojem by bolo to, že nás obklopuje veľké ticho: žiadne ruchy, okrem vetra a nášho dýchania. Hľa, púšť je miestom odstupu od hluku, ktorý nás obklopuje. Neprítomnosť slov vytvára priestor pre iné Slovo, slovo Božie, ktoré ako ľahký vánok pohládza naše srdcia (porov. 1 Kr 19,12). Púšť je miestom Slova s veľkým písmenom. V Biblii sa totiž Pán rád prihovára k nám na púšti. Na púšti odovzdáva Mojžišovi „desať slov“, desať prikázaní. A keď sa ľud od Boha odvráti a stane sa nevernou nevestou, Boh hovorí: „Hľa, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu... Tam poslúchne ako za dní svojej mladosti“ (Oz 2,16-17).
Na púšti počuť Božie slovo, ktoré je ako jemný zvuk. Kniha Kráľov hovorí, že Božie slovo je ako niť zvučného ticha. V púšti človek nachádza intimitu s Bohom, lásku Pána. Ježiš sa rád každý deň odoberal na opustené miesta, aby sa modlil (porov. Lk 5,16). Naučil nás ako hľadať Otca, ktorý k nám hovorí v tichu. A nie je ľahké stíšiť sa v srdci, vždy sa snažíme trochu sa pozhovárať, byť s ostatnými, no ide tu o ticho v srdci.
Pôstna doba je priaznivý čas, aby sme urobili miesto Božiemu slovu. Je to čas na vypnutie televízie a otvorenie Biblie. Je to čas, aby sme sa odpútali od mobilu a napojili na Evanjelium. Keď som bol dieťaťom, vtedy televízie nebolo, ale zvyklo sa nepočúvať rádio. Pôstna doba je púšťou. Je to čas na zrieknutie sa, odpútanie sa od mobilu a pripútanie sa k Evanjeliu. Je to čas na zrieknutie sa neužitočných slov, ohovárania, klebetenia, tárania, a „potykať si“ s Pánom. Je to čas, aby sme sa porozprávali a „potykali si“ s Pánom.
Je to čas venovať sa zdravej ekológii srdca, urobiť v ňom čisto. Žijeme v prostredí znečistenom prílišným verbálnym násilím, mnohými urážlivými a ubližujúcimi slovami, ktoré šíri internet. Dnes sa potupuje akoby sa hovorilo „dobrý deň“. Sme ponorení do prázdnych slov, ľstivých reklám a správ. Zvykli sme si počúvať všetko o každom a riskujeme skĺznutie do svetskosti, ktorá ochabuje srdce a neexistuje „bypass“, ktorý by to vyliečil, jedine ticho.
Ponamáhajme sa rozoznať hlas Pána, ktorý k nám hovorí, hlas svedomia, hlas dobra. Keď nás Ježiš volá na púšť, pozýva nás dopriať sluch tomu, na čom záleží, čo je dôležité, zásadné. Diablovi, ktorý ho pokúšal, odpovedal: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4,4). Ako chlieb, a ešte viac ako chlieb potrebujeme Božie slovo, potrebujeme sa rozprávať s Bohom: potrebujeme sa modliť. Pretože iba pred Bohom vychádzajú na svetlo náklonnosti srdca a rúcajú sa dvojtvárnosti duše. Hľa púšť, miesto života, nie smrti, pretože viesť dialóg v tichu s Pánom nám navracia život. 
Pokúsime sa znovu myslieť na púšť. Púšť je zásadným miestom. Hľaďme na naše životy: koľko neužitočných vecí nás obkolesuje! Naháňame sa po tisícoch vecí, ktoré vyzerajú nevyhnutné a v skutočnosti také nie sú. Ako dobre by nám urobilo oslobodiť sa od toľkých nadbytočností, aby sme znovu objavili to, čo je dôležité, aby sme znovu našli tváre tých, čo sú nám po boku! Aj v tomto nám Ježiš dáva príklad, tým, že sa postí. Postiť sa je vedieť sa zrieknuť márností, nadbytkov, aby sme išli k podstate. Postiť sa neznamená len schudnúť, postiť sa znamená ísť priamo k podstate, je to hľadanie krásy jednoduchého života.
Napokon púšť je miestom samoty. Aj dnes, blízko nás, sú tu mnohé púšte, mnohí ľudia, ktorí sú osamelí a opustení. Koľko chudobných a starých ľudí je vedľa nás a žijú v tichu, bez rozruchu, odsunutých bokom a vyradených! Hovoriť o nich nezískava publikum. Ale púšť nás privádza k nim, k tým, ktorí umlčaní v tichu prosia o našu pomoc. Mnoho tichých pohľadov, ktoré nás žiadajú o pomoc. Cesta v púšti pôstnej doby je cestou lásky k slabším.
Modlitba, pôst, skutky milosrdenstva: toto je cesta vo veľkopôstnej púšti.
Drahí bratia a sestry, hlasom proroka Izaiáša Boh urobil tento prísľub, počúvajte dobre: „Hľa, ja robím čosi nové, [...], urobím cestu na púšti“ (Iz 43,19). Na púšti sa otvára cesta, ktorá nás vedie od smrti k životu. Vstúpme na púšť s Ježišom, vyjdeme z nej s vychutnaním si Veľkej noci, moci Božej lásky, ktorá obnovuje život. Prihodí sa nám to, čo sa deje aj pri tých púšťach, ktoré na jar zakvitajú, keď náhle z ničoho nič vyklíčia púčiky a rastliny.
Hor sa, vkročme do tejto púšte pôstnej doby, nasledujeme Ježiša v púšti: s ním budú naše púšte prekvitať.

-
Preložila: Slovenská redakcia VR