„Keď sme prišli do Ríma, dovolili Pavlovi bývať oddelene len s vojakom, čo ho strážil. [...] Pavol potom zostal celé dva roky vo svojom najatom byte a prijímal všetkých, čo k nemu prichádzali. Ohlasoval Božie kráľovstvo a učil o Pánu Ježišovi Kristovi so všetkou odvahou a bez prekážky“ Sk 28,16.30-31

Drahí bratia a sestry! Dnes uzavrieme katechézy o Skutkoch apoštolov poslednou misionárskou etapou sv. Pavla, ktorou je Rím (porov. Sk 28,14).

Pavlovo cestovanie, ktoré je plne totožné s cestou evanjelia, je dôkazom toho, že cesty ľudí, ak sú prežívané vo viere, sa môžu stať priestorom, ktorým prechádza Božia spása skrze Slovo viery, ktoré je činným kvasom v dejinách, schopným transformovať situácie a otvárať stále nové cesty.
S príchodom Pavla do srdca ríše sa končí rozprávanie Skutkov apoštolov, ktoré sa neuzatvára umučením Pavla, ale bohatou sejbou Slova. Koniec Lukášovho rozprávania sústredeného na cestu šírenia sa Evanjelia do sveta, obsahuje a rekapituluje celý dynamizmus Božieho slova, nezadržateľného Slova, ktoré chce bežať, aby všetkým oznámilo spásu.
V Ríme Pavol stretá predovšetkým svojich bratov v Kristovi, ktorí ho prijímajú a dodávajú mu odvahu (porov. Sk 28,15), a ktorých vrelá pohostinnosť dáva najavo, ako veľmi očakávaný a želaný bol jeho príchod. Potom dostáva povolenie bývať samostatne pod dozorom vojenskej stráže, bol teda v domácom väzení s vojakom, čo ho strážil. Napriek svojmu postaveniu väzňa sa Pavol môže stretnúť s významnými Židmi, aby vysvetlil, ako to, že bol donútený odvolať sa na cisára, a tiež aby im hovoril o Božom kráľovstve. Snaží sa ich presvedčiť o Ježišovi, vychádzajúc z Písiem a ukazujúc na nadväznosť Kristovej novosti na „nádej Izraela“ (Sk 28,20). Pavol sa považuje do hĺbky za žida a v Evanjeliu, ktoré hlása, čiže v ohlasovaní Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, vidí naplnenie prísľubov daných vyvolenému ľudu.
Po tomto prvom neformálnom stretnutí, pri ktorom nachádza u Židov porozumenie, nasleduje stretnutie oficiálnejšie, pri ktorom počas celého dňa Pavol ohlasuje Božie kráľovstvo a snaží sa otvoriť svojich poslucháčov pre vieru v Krista, vychádzajúc „z Mojžišovho zákona a z Prorokov“ (Sk 28,23). Keďže nie všetci sú presvedčení, odsudzuje tvrdosť srdca Božieho ľudu, príčinu jeho odsúdenia (porov. Iz 6,9-10) a oslavuje s nadšením spásu národov, ktorí sa naopak ukázali vnímaví voči Bohu a schopní počúvať Slovo evanjelia života (porov. Sk 28,28).
V tomto bode rozprávania Lukáš uzatvára svoje dielo tým, že nám ukazuje nie Pavlovu smrť, ale dynamizmus jeho ohlasovania, slova, ktoré „nie je spútané“ (2 Tim 2,9) – Pavol nemá slobodu pohybu, ale má slobodu rozprávať, pretože Slovo nie je spútané – je to slovo pripravené na rozsievanie plnými priehrštiami apoštola. Pavol  to koná „so všetkou odvahou a bez prekážky“ (Sk 28,31) v dome, kde prijíma všetkých, čo chcú prijať ohlasovanie Božieho kráľovstva a spoznať Krista. Tento dom otvorený všetkým hľadajúcim srdciam je obrazom Cirkvi, ktorá i keď prenasledovaná, nepochopená a spútaná, sa nikdy neunaví prijímať s materským srdcom každého muža a každú ženu, aby im ohlasovala Otcovu lásku, zviditeľnenú v Ježišovi.
Drahí bratia a sestry, na konci tejto cesty prežitej spoločne pri sledovaní putovania Evanjelia do šíreho sveta, nech Duch Svätý oživí v každom z nás povolanie byť odvážnymi a radostnými evanjelizátormi. Nech aj nás, tak ako Pavla, urobí schopnými naplniť naše domovy Evanjeliom a urobiť z nich bratské večeradlá na prijatie živého Krista, ktorý „nám prichádza v ústrety v každom človeku a v každom čase“ (porov. 2. adventná prefácia).

Preložila: Slovenská redakcia VR