Krst Krista Pána A

 

Boží Syn v Synovi človeka, Ježišovi Kristovi                        Mt 3, 13-17

 

Ján krstil v Jordáne krstom na odpustenie hriechov. Hrnuli sa k nemu zástupy. Ľudia vyznávali svoje viny a potom ich Ján ponáral do vody. Vychádzali z nej očistení. Nebola to však sviatosť krstu, ktorú ustanovil Ježiš. V časoch Krista obyvatelia Palestíny mohli prijať dva krsty. Jeden z rúk Jána Krstiteľa, druhý z rúk Ježišových Apoštolov. V čom spočíva rozdiel medzi jedným a druhým?

Krst Jána možno prirovnať k umytiu náčinia. Keď chceme, aby náčinie bolo čisté, treba z neho vysypať obsah a potom ho dobre vymyť. Teda, poslucháči Jána, keď vyznávali hriech, „vysýpali“ obsah svojich sŕdc a potom vstupovali do vody, aby ich „vymyli“. Vychádzali na breh Jordánu s čistým srdcom – ale prázdnym. Ján pripravoval srdcia na naplnenie milosťou, ale nemal moc ju udeľovať.

Krst, ktorý ustanovil Ježiš ako sviatosť, líši sa zásadne od Jánovho krstu. Sviatosť nielen očisťuje, ale napĺňa srdcia samým Bohom. Srdce je súčasne ponorené vo vode i v Mene Boha – Otca i Syna i Ducha Svätého. Od krstiteľnice človek odchádza naplnený najcennejšou skutočnosťou, ktorú zem ani nemá, ani nerodí, samým Bohom.

Ježiš prišiel k Jánovi a prosil o krst vodou. Hriechy nevyznával, lebo ich nemal, očistenie nepotreboval, lebo bol svätý, ale chcel nám ukázať potrebu tohto dvojstupňového procesu. Prijal vonkajšiu formu krstu od Jána, vyšiel na breh a viditeľným spôsobom bol naplnený Duchom Svätým, aby odteraz rozlieval tohto Božieho Ducha na všetkých ľudí, ktorí sa rozhodnú pre očistenie svojho srdca vo sviatosti krstu.

Mnoho katolíkov si myslí, že sviatosť krstu alebo zmierenia, že je to iba očistenie srdca. Títo najčastejšie dochádzajú k záveru, že ak toto srdce nenaplnia veľkými hriechmi, tak sa nemáme prečo usilovať o jeho očistenie. V mene pravdy by ich bolo potrebné uznať skôr za učeníkov Jána ako Krista a nediviť sa, že sa stránia Cirkvi.

Hodnota kresťana nespočíva v tom, že má čisté srdce, ale v tom, že srdce je svätyňou, v ktorej prebýva Boh. Najkrajšia katolícka svätyňa s prázdnym svätostánkom je iba veľdielom architekta, nič viac. Až Eucharistiou sa stáva príbytkom, kde prebýva živý Boh, je plný Jeho prítomnosti. Podobne človek až po naplnení Duchom Svätým sa stáva kresťanom v plnom slova zmysle. Treba tu dodať, že obsah našich sŕdc naplnených milosťou nesmierne prevyšuje hodnotu nás samých. Kto dokáže pozerať na pokrstených očami viery, ten úplne ináč hodnotí ľudí. V tomto pohľade mentálne postihnutý človek naplnený Duchom Božím, je miliónkrát cennejší ako génius, ktorého srdce i rozum nepreniká milosť. Cennejší je totiž popukaný hlinený hrnček naplnený zlatom, ako kryštálová váza, ale prázdna.

 

Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“

Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ Potom mu už neodporoval.

Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“

 

Vo sviatku Pánovho Krstu v istom zmysle vrcholí čas Ježišovho prvotného zjavenia. Na Vianoce sa zjavil chudobným, ktorých reprezentovali pastieri, pri Epifánii sa zjavil predstaviteľom pohanských národov. Dnes sa zjavuje izraelskému ľudu tým, že prijíma krst od Jána Krstiteľa a ponára sa do vôd Jordánu. Krst je prvá príležitosť v ktorej Ježiš vystupuje ako dospelý človek na verejnú scénu. Neprejavuje sa mimoriadnymi činmi, alebo učením, ale ako človek úplne solidárny s kajúcimi hriešnikmi. Ježišova púť sa od samotného počiatku jeho verejného pôsobenia vyznačuje pokorou, milosrdenstvom voči ľuďom – práve týmto spôsobom nám rozpráva Boha (porov. Jn 1,18).

Ján Krstiteľ začal svoje hlásanie veľkým zvolaním: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3,2). Na túto jeho výzvu zareagovalo mnoho židov, ktorí sa vo svojom srdci odhodlali k zmene zmýšľania a chceli prinášať ovocie pokánia, preto putovali k Jordánu, aby sa v jeho vodách dali pokrstiť od Jána Krstiteľa. Ale prorok je veľmi náročný: nestačí mu len vonkajšie rituálne gesto, aby človek našiel spásu vo chvíli Božieho súdu, dokonca nestačí ani to, keď sa niekto chváli svojou identitou Abrahámovho potomka (porov. Mt 3,9-10). Je potrebné venovať pozornosť postojom a správaniu, v ktorých sa musí prejavovať jasné rozhodnutie skončiť s hriechom a začať nový život.

Ale kto prijíma toto ohlasovanie? Určite to nie sú farizeji a príslušníci kňazskej triedy, teda tí, ktorí sa považovali za spravodlivých, ale muži a ženy, ktorí sa považovali za hriešnikov, ba dokonca boli verejnými hriešnikmi, ktorých evanjeliá označujú ako „mýtnikov a neviestky“ (porov. Mt 21,32). Tí prichádzali za Jánom Krstiteľom, aby sa dali pokrstiť. A práve medzi takýmito sa objavil Ježiš, keď ho Ján ohlasoval a o ktorom povedal: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv: On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Mt 3,11). To, že sa Ježiš vybral za Jánom Krstiteľom a dal sa od neho pokrstiť, pôsobí na prvý pohľad pohoršlivo, a tak to chápali aj kresťania prvých generácií cirkvi. Niektorí z nich sa usilovali minimalizovať význam tejto udalosti a odsúvali ju akosi na okraj; napriek tomu nám ju pripomínajú všetky štyri evanjeliá. Ježiš sa pripája k hriešnikom, keď žiada od Jána krst. Nezvyčajnosť a výnimočnosť tejto požiadavky vyplýva z toho, že sám Ján sa vzpiera Ježišovej požiadavke: „Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?" Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé." Potom mu už neodporoval“ (Mt 3,14-15). Ide tu o naplnenie Božej spravodlivosti, ktorá spočíva v podivuhodnej Božej vernosti s ktorou napĺňa svoj milosrdný zámer voči hriešnikom. Je to zámer univerzálnej spásy, pretože Otec chce spásu všetkých ľudí. Ján Krstiteľ prejaví poslušnosť k Ježišovej požiadavke a Ježiš sa tak svojím spôsobom Jánovi pri krste vydáva.

Vo chvíli, keď Ježiš vystupuje z vody Jordánu, naplnenej hriechmi ľudstva, stane sa niečo zvláštne: „Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3,16-17; porov. Ž 22,7; Gn 22,1; Iz 42,1). Tak sa napĺňa Písmo a Otcov hlas dosvedčuje, že jeho spravodlivosť sa práve naplnila. Pán chcel vidieť Ježiša práve týmto spôsobom, teda uprostred hriešnikov a v tomto ponížení ho chcel naplniť Duchom Svätým. V tejto úplne neočakávanej epifánii môžeme vidieť vnútornú jednotu Božieho spásonosného jednania: Otec pôsobí skrze Ježiša Krista a práve preto mu dáva moc Ducha Svätého.

Sviatok krstu Pána je pre nás aj príležitosťou pripomenúť si náš krst. Aj my sme mali možnosť počuť Boží hlas, ktorý o nás prehlásil, že sme jeho synovia a dcéry. Každý z nás je Božím synom, či dcérou a tak je príčinou Božej radosti, keď sa uznáva za hriešnika a chce vykročiť po ceste obrátenia, ceste návratu do Otcovho domu. Na každého z nás potom zostupuje Duch Svätý a spočíva na nás, keď ho chceme prijímať a byť voči nemu pozorní. Preto môžeme ako Boží synovia a dcéry volať: „Abba Otče“ (porov. Mk 14,36; Rim 8,15; Gal 4,6) a žiť v sile Ducha Svätého. Je to skrytá energia, ktorá sa však neprestáva v našich životoch prejavovať a je mocnejšia než náš hriech. Jedného dňa skúsime, že táto energia je mocnejšia než smrť.

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo a Edward Stanek

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: