Katechéza Svätého Otca Františka - 13.11.2019 - Domáca cirkev u manželov Akvilu a Priscilly

„Potom [Pavol] z Atén odišiel a prišiel do Korintu. Tam našiel Žida menom Akvilu, rodom Ponťana, ktorý nedávno prišiel z Itálie, i jeho manželku Priscillu, lebo Klaudius nariadil, že všetci Židia musia opustiť Rím. Pripojil sa k nim, a pretože mal to isté remeslo, zostal u nich a pracoval; boli výrobcami stanov.“ (Sk 18,1-3)

„Priscilla a Akvila ho vzali k sebe“ (Sk 18,26) - Manželský pár v službe evanjelia

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Táto audiencia sa koná v dvoch skupinách: chorí sú v Aule Pavla VI. – bol som s nimi, pozdravil som ich a požehnal im, je ich asi 250. Sú tam vo väčšom pohodlí, chránení pred dažďom – a my sme tu. Ale oni nás sledujú na veľkej obrazovke. Pozdravme sa, obe skupiny, potleskom.

Skutky apoštolov rozprávajú, že Pavol, ako neúnavný evanjelizátor, po svojom pobyte v Aténach nesie evanjelium ďalej do sveta. Novou etapou jeho misionárskej cesty je Korint, hlavné mesto rímskej provincie Achájsko, obchodného a kozmopolitného mesta vďaka prítomnosti dvoch významných prístavov.

Ako čítame v 18. kapitole Skutkov, Pavol nachádza pohostinnosť u manželského páru Akvilu a Priscilly (alebo Prisky), nútených presťahovať sa z Ríma do Korintu potom, ako cisár Klaudius nariadil vyhnanie Židov (porov. Sk 18,2).

Chcel by som urobiť jednu vsuvku. Židovský ľud si v dejinách veľa vytrpel. Bol vyháňaný, prenasledovaný... A v minulom storočí sme videli mnohé, mnohé krutosti, ktoré židovskému národu urobili a všetci sme boli presvedčení, že už to skončilo. Ale v súčasnosti sa začína tu a tam znovu rodiť zvyk prenasledovania Židov. Bratia a sestry, toto nie je ani ľudské, ani kresťanské. Židia sú naši bratia! A nemajú byť prenasledovaní. Je to jasné?

Títo manželia [Priscilla a Akvila] dokazujú, že majú srdce plné viery v Boha a štedrosti voči druhým, schopné mať miesto pre tých, ako oni, čo zakúšajú údel cudzincov. Táto ich vnímavosť ich učí nebyť zameranými sami na seba, praktizovať kresťanské umenie pohostinnosti (porov. Rim 12,3; Hebr 13,2) a otvoriť dvere svojho domu, aby prichýlili apoštola Pavla. Takto prijímajú nielen samotného evanjelizátora, ale aj posolstvo, ktoré prináša so sebou: Kristovo evanjelium, ktoré je „Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1,16). A od toho momentu sa ich dom napĺňa vôňou „živého“ slova (Hebr. 4,12), ktoré oživuje srdcia.

Akvila a Priscilla zdieľajú s Pavlom aj profesijnú činnosť, teda šitie stanov. Pavol si v skutočnosti veľmi cenil manuálnu prácu a dával jej privilegované miesto v kresťanskom svedectve (porov. 1 Kor 4,12), okrem toho, že ju považoval za správny spôsob obživy, aby nebol na príťaž iným (porov. 1 Sol 2,9; 2 Sol 3,8) alebo komunite.

Dom Akvilu a Priscilly v Korinte otvára dvere nielen apoštolovi, ale aj bratom a sestrám v Kristovi. Pavol v skutku môže hovoriť o „komunite, ktorá sa zhromažďuje v ich dome“ (1 Kor 16,19), ktorý sa stáva „domom cirkvi“ - domus ecclesiae -, miestom počúvania Božieho slova a slávenia Eucharistie.

Aj dnes v niektorých krajinách, kde nie je náboženská sloboda, kde niet slobody pre kresťanov, kresťania sa zhromažďujú v nejakom dome, trochu ukrytí, aby sa modlili a slávili Eucharistiu. Aj dnes sú takéto domy, takéto rodiny, ktoré sa stávajú chrámom pre Eucharistiu.

Po jeden a pol ročnom pobyte v Korinte Pavol zanecháva toto mesto spolu s Akvilom a Priscillou, ktorí sa zastavujú v Efeze. Aj tam sa ich dom stáva miestom katechézy (porov. Sk 18,26). Nakoniec sa manželský pár vracia do Ríma a budú adresátmi nádhernej chváloreči, ktorú apoštol vkladá do listu Rimanom.

Pavol mal srdce plné vďaky a v Liste Rimanom o týchto manželoch napísal takto, počúvajte: „Pozdravujte Prisku a Akvilu, mojich spolupracovníkov v Kristovi Ježišovi. Oni nastavili vlastné šije za môj život. Im som nielen ja zaviazaný vďakou, ale aj všetky cirkvi z pohanov“ (16,3-4). Koľké rodiny v čase prenasledovania riskujú vlastný krk pri poskytovaní úkrytu prenasledovaným! Toto je prvý príklad: rodinné prijatie, aj v drsných momentoch.

Medzi početnými spolupracovníkmi Pavla vynikajú Akvila a Priscilla ako „vzory manželského života zodpovedne zaangažovaného v službe celej kresťanskej komunite“ a pripomínajú nám, že vďaka viere a evanjelizačnému nasadeniu mnohých laikov, takých ako oni, sa kresťanstvo dostalo až k nám. Totiž „na jeho zakorenenie sa v ľudskej pôde, na jeho živý rozvoj, bolo nevyhnutné úsilie týchto rodín.

Ale pomyslite na to, že kresťanstvo bolo od začiatku hlásané laikmi. Aj vy, laici, ste zodpovední, vďaka vášmu krstu, aby ste niesli vieru ďalej. Bolo to úsilie mnohých rodín, týchto manželov, týchto kresťanských komunít, veriacich laikov, ktorí ponúkli ten „humus“, živnú pôdu pre rast viery.“ (Benedikt XVI., Katechéza 7. feb. 2007). Aká pekná je táto veta pápeža Benedikta XVI: Laici dávajú živnú pôdu pre rast viery.

Poprosme Otca, ktorý si vybral manželov, aby boli „skutočnými živými sochami“ (Ap. exh. Amoris laetitia, 11). Myslím, že sú tu prítomní novomanželia: počúvajte aké je vaše povolanie, musíte byť živou sochou – aby vylial svojho Ducha na všetky kresťanské páry, aby podľa vzoru Akvilu a Priscilly vedeli otvárať dvere svojich sŕdc Kristovi a bratom a premieňali svoje domy v domáce cirkvi.

Krásne je toto slovo: domácnosť je domácou cirkvou, kde sa prežíva spoločenstvo a koná sa bohoslužba životom žitým s vierou, nádejou a láskou. Musíme prosiť týchto dvoch svätých, Akvilu a Prisku, aby naučili naše rodiny byť ako oni: domácou cirkvou, kde je živná pôda, aby viera mohla rásť.“