„Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: «Neznámemu bohu.» Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem“ (Sk 17,22-23)

„Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem“ (Sk 17,22). Pavol v areopágu: príklad inkulturácie viery v Aténach
Drahí bratia a sestry, dobrý deň, pokračujeme na našej ceste s knihou Skutkov apoštolov. Po skúškach prežitých vo Filipách, Solúne a Berei, sa Pavol dostáva do Atén, do samotného srdca Grécka (porov. Sk 17,15). Toto mesto, ktoré žilo v tieni starovekej slávy, si napriek politickému úpadku stále udržiavalo kultúrne prvenstvo. Tu sa apoštol „búril v duchu, keď videl, že mesto je oddané modlárstvu“ (Sk 17,16). Tento „úder“ pohanstva ho však nezaženie na útek, ale naopak ho podnieti vytvoriť most pre dialóg s touto kultúrou.
Pavol sa rozhodne s týmto mestom dôverne zoznámiť, a tak začne navštevovať jeho význačné miesta a osoby. Ide do synagógy, symbolu života viery, ide na námestie, symbol občianskeho života, a ide aj do areopágu, symbolu politického a kultúrneho života. Stretá sa so Židmi, s epikurejskými i stoickými filozofmi, a mnohými ďalšími. Stretá sa so všetkými ľuďmi, neuzatvára sa, ide sa porozprávať s každým.
Týmto spôsobom Pavol pozoruje kultúru, pozoruje prostredie Atén na základe toho „kontemplatívneho pohľadu“, ktorý je „schopný objaviť Boha, ktorý býva v jeho domoch, na jeho uliciach a námestiach“ (Evangelii gaudium, 71). Pavol nehľadí na mesto Atény a na pohanský svet nepriateľsky, ale očami viery. A to nás núti spytovať sa na náš spôsob pohľadu na naše mestá: pozorujeme ich ľahostajne? S pohŕdaním? Alebo s vierou, ktorá spoznáva Božie deti uprostred anonymných davov?
Pavol si volí pohľad, ktorý ho podnieti otvoriť priechod medzi Evanjeliom a pohanským svetom. V srdci jednej z najslávnejších inštitúcií starovekého sveta, v areopágu, uskutočňuje mimoriadny príklad inkulturácie posolstva viery: ohlasuje Ježiša Krista uctievačom modiel, a nerobí to útočením na nich, ale tým, že sa stáva „pontifexom, staviteľom mostov“ (Homília v Dome sv. Marty, 8. mája 2013).
Pavol si berie za podnet mestský oltár venovaný „neznámemu bohu“ (Sk 17,23) – bol to oltár s nápisom „Neznámemu bohu“, bez nejakého obrazu, čisto len nápis. Vychádzajúc z tejto „nábožnosti“ voči neznámemu bohu, aby sa empaticky dostal k svojim poslucháčom ohlasuje, že Boh „žije medzi obyvateľmi mesta“ (Evangelii gaudium, 71) a „neskrýva sa tým, ktorí ho hľadajú s úprimným srdcom, aj keď to robia neisto“ (tamtiež). Je to práve táto prítomnosť, ktorú sa Pavol snaží odhaliť: „Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem“ (Sk 17,23).
Na odhalenie identity boha, ktorého Aténčania uctievajú, vychádza apoštol zo stvorenia, čiže z biblickej viery v Boha Zjavenia, aby dospel až k vykúpeniu a súdu, čiže k samotnému kresťanskému posolstvu. Ukazuje nepomer medzi veľkosťou Stvoriteľa a chrámami postavenými ľuďmi a vysvetľuje, že Stvoriteľ sa vždy necháva hľadať tak, aby ho každý mohol nájsť.
Takýmto spôsobom, podľa krásneho vyjadrenia pápeža Benedikta XVI. „ohlasuje Toho, koho ľudia ignorujú, i keď ho poznajú: Neznámeho-Známeho“ (Benedikt XVI., Stretnutie so svetom kultúry v Kolégiu Bernardins, 12. sept 2008). Potom pozýva všetkých prekonať „časy neznalosti“ a rozhodnúť sa pre obrátenie vzhľadom na blížiaci sa súd. Pavol sa takto dostáva ku kerygme a poukazuje na Krista bez toho, aby ho menoval, definujúc ho ako „muža, ktorého [Boh] na to ustanovil a všetkým osvedčil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych“ (Sk 17,31).
A vtom nastáva problém. Pavlovo slovo, ktoré doteraz držalo poslucháčov so zatajeným dychom – pretože to bol zaujímavý objav – našlo úskalie: smrť a vzkriesenie Krista sa zdá byť „bláznovstvom“ (1 Kor 1,23) a vyvoláva opovrhnutie a výsmech. Pavol teda odchádza: zdá sa, že jeho pokus zlyhal, avšak niektorí si jeho slovo vezmú za svoje a otvoria sa viere. Medzi nimi je muž Dionýz, člen areopágu, a žena Damaris. Aj v Aténach sa Evanjelium uchytáva a môže sa rozbehnúť v dvojhlase: v hlase mužskom i ženskom!
Prosme i my dnes Ducha Svätého, aby nás naučil stavať mosty ku kultúre, k tým, ktorí neveria alebo majú vierovyznanie odlišné od toho nášho. Vždy stavajme mosty, vždy s podanou rukou, bez agresie. Vyprosujme si od neho schopnosť citlivo inkulturovať posolstvo viery a na tých, ktorí sú v nevedomosti o Kristovi hľadieť kontemplatívnym pohľadom pohnutým láskou, ktorá rozohreje aj tie najtvrdšie srdcia.

Preložila: Slovenská redakcia VR