„Štefan, plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom. Tu vstali niektorí z takzvanej synagógy Libertíncov […] a hádali sa so Štefanom. Ale neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril. […] A všetci, čo sedeli vo veľrade, uprene naňho hľadeli a videli, že jeho tvár je ako tvár anjela“ (Sk 6,8-10.15).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Prostredníctvom knihy Skutkov apoštolov pokračujeme v sledovaní jednej cesty: cesty Evanjelia do sveta. Sv. Lukáš nám ukazuje s veľkým realizmom jednak plodnosť tejto cesty, ako aj objavovanie sa niektorých problémov v lone kresťanskej komunity. Už od začiatku, vždy tu boli problémy. Ako zosúladiť rozdiely, ktoré prebývajú vo vnútri komunity bez toho, že by nastali kontrasty a štiepenia?
Komunita neprijímala iba Židov, ale aj Grékov, teda osoby pochádzajúce z diaspóry, Nežidov, s ich vlastnou kultúrou a vnímavosťou a s iným náboženstvom. My dnes hovoríme „pohania“. A týmto sa dostalo prijatia. Táto spoločná prítomnosť určuje krehkú a neistú rovnováhu, a popri ťažkostiach klíči „kúkoľ“. A ktorý kúkoľ je najhorší, ktorý ničí komunitu? Kúkoľ reptania, kúkoľ ohovárania: Gréci repcú kvôli nedostatku pozornosti komunity voči ich vdovám. 
Apoštoli rozbiehajú proces rozlišovania, ktorý spočíva v dobrom zvážení ťažkostí a spoločnom hľadaní riešení. Nachádzajú východisko v rozdelení úloh pre pokojný rast celého cirkevného tela, aby nedošlo k zanedbaniu ani „rozbehu“ Evanjelia, ani starostlivosti o najchudobnejších členov.
Apoštoli sú si stále viac vedomí, že ich základným povolaním je modlitba a ohlasovanie Božieho slova - modliť sa a ohlasovať Evanjelium -, a vyriešia túto otázku ustanovením skupiny „siedmich mužov dobrej povesti, plných Ducha a múdrosti“ (Sk 6,3), ktorí sa po prijatí vkladania rúk starajú o obsluhovanie pri stoloch.
Toto sú diakoni, ktorí sú ustanovení pre tento účel, pre službu. Diakon v Cirkvi nie je druhotným kňazom, je to iná vec; nie je tu pre oltár, ale pre službu. Je správcom služby v Cirkvi. Ak má diakon prílišnú záľubu chodiť k oltáru, mýli sa. Toto nie je jeho cesta. Tento súlad medzi službou Slovu a službou dobročinnosti predstavuje kvas, ktorý spôsobuje rast cirkevného tela.
Apoštoli ustanovili sedem diakonov, a medzi nimi sa zvlášť vynímajú Štefan a Filip. Štefan evanjelizuje silou a paréziou (odvážnou priamosťou, pozn. prekl.), ale jeho slovo naráža na veľmi tvrdošijný odpor. Keď jeho protivníci nenájdu iný spôsob ako ho zastaviť, čo urobia? Vyberú to najúbohejšie riešenie, ako človeka zlikvidovať: teda očiernenie alebo falošné svedectvo.
A vieme, že očierňovanie vždy zabíja. Táto „diabolská rakovina“, ktorá sa rodí z vôle zničiť dobrú povesť nejakého človeka, napáda aj zvyšok cirkevného tela a vážne ho poškodzuje, keď sa pre malicherné záujmy alebo na zakrytie vlastných nedostatkov utvára koalícia na pošpinenie niekoho.
Privedený pred Veľradu a obvinený falošnými svedkami – to isté urobili s Ježišom a to isté urobia so všetkými mučeníkmi prostredníctvom falošných svedkov a očierňovaní – Štefan ohlasuje výklad posvätných dejín sústredený na Krista, aby sa bránil.
A Veľká noc Kristovej smrti a zmŕtvychvstania je kľúčom celých dejín zmluvy. Naproti tomuto prekypujúcemu bohatstvu božieho daru Štefan odvážne odsudzuje pokrytectvo, s akým sa zaobchádzalo s prorokmi a so samotným Kristom. A pripomína im dejiny, keď hovorí: „Ktorého proroka neprenasledovali vaši otcovia? Oni zabíjali tých, čo predpovedali príchod Spravodlivého, a vy ste sa teraz stali jeho zradcami a vrahmi“ (Sk 7,52). Nepoužíva polovičaté slová, ale hovorí jasne, hovorí pravdu.
Toto vyvoláva násilnú reakciu poslucháčov a Štefan je odsúdený na smrť, odsúdený na ukameňovanie. On však ukazuje pravú kvalitu Kristovho učeníka. Nehľadá výhovorky, nedovoláva sa osobností, ktoré by ho mohli zachrániť, ale odovzdáva svoj život do Pánových rúk. A Štefanova modlitba v tej chvíli je nádherná: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha“ (Sk 7,59) – a zomiera tak ako Boží syn, odpúšťajúc: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“ (Sk 7,60).
Tieto Štefanove slová nás učia, že naša totožnosť Božích detí sa neukazuje vzletným rečnením, ale iba odovzdaním vlastného života do Otcových rúk a odpustením tým, ktorí nás urážajú - toto ukazuje kvalitu našej viery.
Dnes je viac mučeníkov, než na začiatku života Cirkvi, a mučeníci sú všade. Dnešná Cirkev je bohatá na mučeníkov, je zavlažovaná ich krvou, ktorá je „semenom nových kresťanov“ (Tertulián, Apologetika, 50,13) a zaisťuje rast a plodnosť Božiemu ľudu.
Mučeníci nie sú „sväté obrázky“, ale mužovia a ženy z mäsa a kostí, ktorí si – ako hovorí Apokalypsa – „vyprali rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi“ (Zjv 7,14). Títo sú skutočnými víťazmi.
Poprosme aj my Pána, aby sme sa hľadiac na mučeníkov včerajška i dneška dokázali naučiť žiť plným životom, prijímajúc mučeníctvo každodennej vernosti Evanjeliu a pripodobnenia sa Kristovi.

Preložila Slovenská redakcia VR