«Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.» Sk 2,1-4

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Päťdesiat dní po Veľkej noci, v tom večeradle, ktoré sa už stalo ich domovom a kde je zjednocujúcim prvkom prítomnosť Márie, matky Pána, prežívajú apoštoli udalosť, ktorá prevyšuje ich očakávania. Spojení v modlitbe – modlitba je „pľúcami“, ktoré dávajú dych učeníkom všetkých čias, bez modlitby sa nedá byť Ježišovým učeníkom, bez modlitby nemôžeme byť kresťanmi! Je to vzduch, pľúca kresťanského života – sú prekvapení Božím vtrhnutím. Ide o vtrhnutie, ktoré netoleruje závory: roztvára dvere silou vetra, čo pripomína ruah, prvotný dych, a plní prísľub „sily“, daný Zmŕtvychvstalým pred jeho odchodom (Sk 1,8).  Náhle sa z neba strhol «hukot, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli» (Sk 2,2).

K vetru sa potom pridáva oheň, ktorý pripomína horiaci ker 

a horu Sinaj s darom desiatich slov (porov. Ex 19,16-19). V biblickej tradícii oheň sprevádza zjavenie sa Boha. V ohni Boh odovzdáva svoje živé a účinné slovo (porov. Hebr 4,12), ktoré otvára budúcnosť; oheň symbolicky vyjadruje jeho dielo rozohrievania, osvecovania a skúmania sŕdc, jeho starostlivosť zoči-voči vzdorujúcim činom človeka, ich očisťovaním a ich revitalizovaním. Kým na Sinaji je počuť Boží hlas, v Jeruzaleme vo sviatok Turíc je tým, kto hovorí Peter, tá skala, ktorú si Kristus vybral, aby na nej postavil svoju Cirkev. Jeho slovo, slabé a schopné dokonca zaprieť Pána, prostredníctvom ohňa Ducha Svätého získava silu, stáva sa schopným prebodnúť srdcia a pohnúť ich k obráteniu. Boh si skutočne vyberá to, čo je vo svete slabé, aby zahanbil silných. (porov. 1 Kor 1, 27).

Cirkev sa teda rodí z ohňa lásky, a z toho „vznietenia“, ktoré prepukáva na Turíce a ktoré prejavuje silu Slova Zmŕtvychvstalého, ktoré je plne preniknuté Duchom Svätým. Nová a definitívna zmluva je založená už nie na zákone vpísanom do kamenných tabúľ, ale na pôsobení Božieho Ducha, ktorý všetko robí novým a odtláča sa do sŕdc „z mäsa“.

Slovo apoštolov nasakuje Duchom Zmŕtvychvstalého a stáva sa slovom novým, odlišným, ktoré sa však dá pochopiť, takmer akoby bolo simultánne prekladané do všetkých jazykov: skutočne «každý ich počul hovoriť svojím jazykom» (Sk 2,6). Ide o jazyk pravdy a lásky, ktorý je univerzálnym jazykom: aj negramotní ho môžu pochopiť. Jazyku pravdy a lásky rozumejú všetci. Je to jazyk, ktorý môžu pochopiť všetci. Ak kráčaš s pravdou – pravdou vo svojom srdci, pravdou a úprimnosťou – a kráčaš s láskou, všetci ti rozumejú. Hoci nemôžeš rozprávať, no s láskavým gestom (to dokážeš), keď je pravdivé a láskavé.

Duch Svätý sa neprejavuje len v symfónii zvukov, ktorá zjednocuje a harmonicky skladá dohromady odlišnosti, ale predstavuje sa ako dirigent orchestra, ktorý rozozvučí partitúry chvál za „veľkolepé diela“ Božie. Duch Svätý je tvorca spoločenstva, je majster zmierenia, ktoré dokáže odstrániť bariéry medzi Židmi a Grékmi, medzi otrokmi a slobodnými, aby ich urobil jedným telom. Buduje spoločenstvo veriacich dávaním do súladu jednotu tela a mnohorakosť údov. Dáva Cirkvi rásť, pomáhajúc jej prekonávať ľudské limity, hriechy a akýkoľvek škandál.

Úžas je veľký, a niekto sa pýta, či tí muži nie sú opití. Tu sa ujíma slova Peter v mene všetkých apoštolov a nanovo vykladá tú udalosť vo svetle Joelovej tretej kapitoly, kde sa ohlasuje nové vyliatie Ducha Svätého. Ježišovi stúpenci nie sú opití, ale prežívajú to, čo sv. Augustín definuje ako „triezve opojenie Duchom“, ktorý uprostred Božieho ľudu zapaľuje prorokovanie cez sny a vízie. Tento prorocký dar nie je vyhradený iba niektorým, ale všetkým, ktorí vzývajú Pánovo meno.

Od tej chvíle až doteraz Boží Duch pohýna srdcia prijať spásu, ktorá prichádza prostredníctvom jednej Osoby, Ježiša Krista, toho, ktorého ľudia ukrižovali na dreve kríža a ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych «aby ho zbavil múk smrti» (Sk 2,24). Je to on, ktorý vylial toho Ducha, ktorý skladá polyfóniu chvál, a ktorého môžu počúvať všetci. Ako povedal Benedikt XVI., «Turíce sú toto: Ježiš, a skrze neho samotný Boh, prichádza ku nám a priťahuje nás do svojho vnútra“ (Homília, 3. júna 2006). Duch spôsobuje Božiu príťažlivosť: Boh nás láka (zvádza nás) svojou Láskou a takto nás zapája, aby hýbal dejinami a rozbiehal procesy, prostredníctvom ktorých čistí nový život. Iba Duch Boží má totiž tú moc poľudšťovať a robiť bratskou každú situáciu, počnúc tými, ktorí ho prijímajú.

Prosme Pána, aby nám dal zakúsiť nové Turíce, ktoré rozšíria naše srdcia a zladia naše cítenie s Kristovým cítením, takže budeme ohlasovať bez hanby jeho premieňajúce slovo a budeme svedčiť o moci lásky, ktorá volá k životu všetko, čo stretne.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)