«Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné. Veď medzi nimi nebolo núdzneho, lebo všetci, čo mali polia alebo domy, predávali ich, a čo za ne utŕžili, prinášali a kládli apoštolom k nohám, a rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval» Sk 4, 32.34-35

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Kresťanská komunita sa rodí z hojného vyliatia Ducha Svätého a rastie vďaka kvasu vzájomného delenia sa medzi bratmi a sestrami v Kristovi. Je tu istý dynamizmus solidarity, ktorý buduje Cirkev ako Božiu rodinu, v ktorej má ústredné miesto   prežívanie koinonie. Čo znamená toto zvláštne slovo? Je to grécke slovo, ktoré znamená «dať do jednoty», «urobiť spoločným», byť ako jedno spoločenstvo, a nie izolovanými.
Toto je skúsenosť prvej kresťanskej komunity, čiže urobiť spoločným, «zdieľať», «komunikovať, mať účasť», a nie sa izolovať.  V počiatočnej Cirkvi táto koinonia, táto komunita odkazuje predovšetkým na účasť na Kristovom Tele a Krvi. Preto, keď pristupujeme k svätému prijímaniu, hovoríme, že „komunikujeme“, vstupujeme do spoločenstva s Ježišom a od tejto jednoty s Ježišom dochádzame k jednote s bratmi a sestrami.
A táto spoločná účasť na Kristovom Tele a Krvi, ktorá sa tvorí pri svätej omši, sa potom prenáša do bratskej jednoty, a teda aj do toho, čo je pre nás najťažšie: dať do spoločného materiálne hodnoty a zhromaždiť peniaze v zbierke pre dobro materskej cirkvi v Jeruzaleme (porov. Rim 12,13; 2 Kor 8-9) i iných cirkví.
Ak chcete vedieť, či ste dobrými kresťanmi, musíte sa modliť, snažiť sa pristupovať k svätému prijímaniu, k sviatosti zmierenia. No tým signálom, že tvoje srdce je obrátené je, keď tá konverzia dospeje až k vreckám, čiže tam, kde je vidieť, či je človek štedrý voči druhým, či pomáha slabším, chudobnejším: vtedy, keď sa to dotýka vlastného prospechu. Keď obrátenie dôjde až tam, buď si istý, že je to skutočné obrátenie. Ak zostane len pri slovách, nie je to dobré obrátenie.
Eucharistický život, modlitby, kázanie apoštolov a skúsenosť spoločenstva (porov. Sk 2,42) robia z veriacich zástup tých, ktorí majú – ako hovorí kniha Skutkov apoštolov – «jedno srdce a jednu dušu» a ktorí nepovažujú to, čo vlastnia, za súkromné, ale všetko majú spoločné (porov. Sk 4,32). Bol to príklad taký silný, že nám pomáha byť veľkodušnými, a nie skúpymi.
Z tohto dôvodu «medzi nimi nebolo núdzneho, lebo všetci, čo mali polia alebo domy, predávali ich, a čo za ne utŕžili, prinášali a kládli apoštolom k nohám, a rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval» (Sk 4,34-35). Cirkev vždy mala toto gesto kresťanov, ktorí sa vzdávajú vecí, ktoré majú navyše, tých, ktoré nie sú nevyhnutné, aby ich dali tým, ktorí ich potrebujú.
A nielen ohľadom peňazí. Aj ohľadom času. Koľko kresťanov – napríklad vy, tu v Taliansku – koľko kresťanov sa venuje dobrovoľníctvu! Toto je nádherné! Je to spoločenstvo: podeliť sa o svoj čas s druhými, na pomoc tým, ktorí to potrebujú. Takto je to pri dobrovoľníctve, skutkoch lásky, navštevovaní chorých: vždy sa podeliť s ostatnými a nehľadať len vlastný úžitok.
Spoločenstvo či koinonia sa takto stáva novým spôsobom vzťahu medzi Pánovými učeníkmi. Kresťania zažívajú nový spôsob vzájomného spolužitia, správania sa. A je to spôsob, ktorý je kresťanom vlastný až do tej miery, že pohania na nich hľadeli a hovorili: „Pozrite, ako sa milujú!“ Tým spôsobom bola láska. Avšak nie láska v slovách, nie láska fiktívna, ale láska skutkov, vzájomná pomoc: láska konkrétna, tá konkrétnosť lásky.
Puto s Kristom vytvára puto medzi bratmi, ktoré sa zlieva a prejavuje sa aj v jednote materiálnych dobier. Áno, tento spôsob bytia pospolu, táto vzájomná láska sa takto dostáva až k vreckám, privádza k zrieknutiu sa aj prekážky peňazí, aby sme ich dali druhým, dotýka sa aj času, idúc proti vlastnému úžitku.
To, že veriaci sú údmi Kristovho tela, ich robí spoluzodpovednými za seba navzájom. Byť veriacimi v Ježiša nás všetkých robí spoluzodpovednými jedni za druhých. „Pozri na tamtoho, aký má problém! Mňa to nezaujíma, je to jeho vec.“ – Nie, medzi kresťanmi takto nemôžeme povedať. – „Úbohý človek, má doma problém, prechádza touto ťažkosťou v rodine. Nuž, musím sa modliť, vezmem si to za svoje, nie som ľahostajný.“ – Toto je byť kresťanom.
Preto silní podporujú slabých (porov. Rim 15,1) a nikto nezažíva krajnú núdzu, ktorá ponižuje a deformuje ľudskú dôstojnosť, pretože oni žijú toto spoločenstvo: majú jedno srdce. Milujú sa. Toto je tým znamením: konkrétna láska.
Jakub, Peter a Ján, títo traja apoštoli, ktorí sú ako „stĺpy“ jeruzalemskej cirkvi, vo vzájomnej jednote ustanovujú, že Pavol a Barnabáš budú evanjelizovať pohanov, zatiaľ čo oni budú evanjelizovať židov, a Pavlovi a Barnabášovi ukladajú jedinú podmienku: aby nezabudli na chudobných, aby pamätali na chudobných (porov. Gal 2,9-10). Nielen na materiálne chudobných, ale aj na duchovne chudobných, na ľudí, ktorí majú problémy a ktorí potrebujú našu blízkosť. Kresťan vždy vychádza zo seba samého, z vlastného srdca a približuje sa k druhým, tak ako sa Ježiš priblížil k nám. Toto je prvokresťanská komunita.
Jeden konkrétny príklad delenia sa a spoločného majetku sa k nám dostáva zo svedectva Barnabáša. Vlastní pole, ktoré predáva, aby výťažok odovzdal apoštolom (porov. Sk 4,36-37). No popri jeho pozitívnom príklade sa objavuje jeden ďalší, smutne negatívny príklad: Ananiáš a jeho manželka Zafira sa po predaji pozemku rozhodnú odovzdať len jednu časť apoštolom a  druhú si ponechať pre seba (porov. Sk 5,1-2). Tento podvod narušuje reťaz nezištného zdieľania, pokojného, nezaujatého zdieľania, a následky sú tragické, sú fatálne (Sk 5,5.10).
Apoštol Peter demaskuje nekorektnosť Ananiáša a jeho manželky a hovorí: «Prečo ti satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému a stiahol z peňazí za pozemok? [...] Neluhal si ľuďom, ale Bohu!» (Sk 5,3-4). Mohli by sme povedať, že Ananiáš oklamal Boha skrze uzavretosť svedomia, svedomia pokryteckého, čiže skrze „kšeftársku“ príslušnosť k cirkvi, čiastkovú a oportunistickú. Pokrytectvo je tým najhorším nepriateľom tejto kresťanskej komunity, tejto kresťanskej lásky: fingovať, že sa máme radi, no hľadať pritom len vlastný prospech.
Zlyhať v úprimnosti delenia sa, čiže prísť o úprimnosť lásky, znamená totiž pestovanie pokrytectva, vzdialenie sa od pravdy, stávanie sa egoistami, vyhasenie ohňa spoločenstva a odsúdenie sa na mráz vnútornej smrti. Ten, kto sa takto správa, prechádza Cirkvou ako nejaký turista. Nuž, v Cirkvi je veľa turistov, ktorí ňou vždy len prejdú, ale nikdy do Cirkvi nevstúpia: to je ten duchovný turizmus, ktorý im dáva myslieť si, že sú kresťanmi, zatiaľ čo sú jedine turistami v katakombách.
Nie, nesmieme byť turistami v Cirkvi, ale byť si navzájom bratmi. Život založený len na ťažení zisku a výhod zo situácií na úkor druhých, nevyhnutne vyvoláva vnútornú smrť. A koľko ľudí si hovorí, že sú Cirkvi blízki, že sú priateľmi kňazov, biskupov, zatiaľ čo len hľadajú vlastný zisk. Toto sú pokrytectvá, ktoré ničia Cirkev!
Kiež Pán –  vyprosujem to pre nás všetkých – vyleje na nás svojho Ducha nehy, ktorý víťazí nad každým pokrytectvom a dáva do obehu tú pravdu, ktorá živí kresťanskú solidaritu, ktorá, ďaleko od toho, aby bola len činnosťou v rámci sociálnej pomoci, je nepostrádateľným výrazom prirodzenosti Cirkvi, najnežnejšej matky všetkých, osobitne tých najchudobnejších.

Preložila: Slovenská redakcia VR