4. Úvaha na tému SVÄTOSŤ

4. Úvaha na tému SVÄTOSŤ

Úvaha je druhou v rámci permanentnej ročnej formácie na tému: Svätosť v optike Sv. Otca Františka. Je určená katechétom Bratislavskej arcidiecézy.

 

 

Meditácia na rekolekciu katechétov – GE/IV.

 

Ako mnohí pred ním, aj pápež František nás chce nadchnúť pre ideál, aby sme sa neuspokojovali s málom, s priemernosťou. Už z kresťanskej prirodzenosti máme byť horliví. Nič nízke, nič malé, nič priemerné nie je pre nás.

„Priemernosť v duchovnom živote zjavne prezrádza postoj mysle, ktorá je spokojná s habituálnymi nedokonalosťami s odôvodnením, že sú to len nedokonalosti. Pretože sú habituálne, prepadnú nás neskôr v živote a spôsobia nám viac utrpenia, než ktorému sme sa chceli spočiatku vyhnúť. Tieto nedokonalosti sú v skutočnosti dobrovoľný odklon od toho, čo chce Boh, a preto sa vyraďujeme z jeho plánu lásky, ktorý s nami má. Odklon môže byť naozaj najskôr nepatrný, ale habituálne žiadosti(vosti) /čes. „žádosti“/ s nami rastú a náš odklon od Božieho plánu môže byť napokon značný“ (Cummins: Osvobození k radosti, str. 75). Tento postoj je niečo, čo dokonale zamedzí náš duchovný rast a stane sa neprekonateľnou prekážkou dosiahnutia svätosti. Pozrime sa na tento jav bližšie.

Pápež František ešte ako kňaz napísal etickú úvahu o hriechu a skazenosti, kde hovorí aj o skazenosti rehoľníka, čo sa môže pokojne použiť aj na skazenosť kresťana, katechétu a pod. – pretože podstatou týchto upozornení nie je rehoľné zasvätenie, ale ide mu o tých, ktorí patria Kristovi. Tento úryvok je pre nás užitočný vzhľadom na to, čo sme už v tomto roku povedali. Najskôr by som v krátkosti zhrnul hlavnú myšlienku tejto štúdie: hriešni sme všetci, a to musíme vyznávať, ale musíme vyhýbať skazenosti srdca (corrupción), ktoré je charakteristické nehanebnosťou, kedy sa vytvárajú štruktúry hriechu, kde sa hriech kryje, chváli, považuje sa za normálny. Ide tu o štruktúry hriechu. Bergoglio uvádza pre lepšie pochopenie niekoľko príkladov: „Ukradnúť peňaženku nejakej panej je hriech, vreckár bude zadržaný políciou, pani bude priateľkám rozprávať, čo sa stalo, a všetci budú za jedno v tom, že svet je zlý a že by úrady mali prijať nejaké opatrenia, pretože už nemožno ani len vyjsť na ulicu... Avšak táto pani, obeť vreckára, sa nijako nestará o skutočnosť, že jej manžel pri podnikaní podvádza štát, vyhýba sa plateniu daní, každé tri mesiace prepúšťa zamestnancov, aby ich nemusel prijať na trvalý úväzok a pod. A jej manžel, a možno aj ona, sú hrdí na tieto chytrácke podnikateľské a obchodné taktiky. Tomuto hovorím prudérna nehanebnosť. Iný príklad: prostitúcia je hriech a prostitútky nazývame ľahkými ženami alebo neviestkami. Ich jednanie je označované ako hanebné, kazí kultúru a dobré mravy atď. Ale tá istá osoba, ktorá takto hovorí, ide na svadbu svojej známej, ktorá sa po druhom rozvode už tretíkrát vydáva, alebo má úplné pochopenie pre nejaké tie milostné pletky („hlavne nech je to v medziach vkusu“), alebo pre zverejňovanie milostných sklamaní tej či onej filmovej herečky, ktorá mení partnerov ako topánky. Chcem povedať, že existuje rozdiel medzi prostitútkou a osobou, ktorá si hovorí, že je „bez predsudkov“. Tá prvá doteraz nestratila hanblivosť (stud), tá druhá sa už ocitla za hranicou hanblivosti, v nehanebnosti (nestoudnosti), ktorej spoločenské konvencie iba prepožičiavajú náter počestnosti. Inými slovami: prostitútka je hriešna, ale pani je skazená, skorumpovaná.“

Vráťme sa však k našim habituálnym nedokonalostiam. Bergoglio o niečom podobnom hovorí v časti „Skazenosť rehoľníka“: „Corruptio optimi pessima /= skazenosť najlepších je najhoršia/. ... Blahoslavený Peter Faber mal pre zistenie stavu nejakej duše, ktorá si žila v pokoji, jedno zlaté pravidlo: ponúkol jej niečo väčšieho (magis). Ak bola duša uzavretá ..., zareagovala odmietavo. Duša si zvykne na zápach skazenosti. A ako to už býva v uzavretom prostredí, iba niekto, kto prichádza zvonka, vníma zlý vzduch. Keď sa snaží takej osobe pomôcť, narazí na nevýslovný nahromadený odpor.

Bojíme sa sklamania, a tak dávame prednosť reálnemu „menej“ pred prísľubom niečoho „viac“, a pritom zabúdame, že ten najrealistickejší Boží realizmus je vyjadrený prísľubom: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva zo svojho otcovského domu do zeme, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním“ (Gn 12,1-2). Už samotný fakt, že pod zámienkou „realizmu“ preferujeme menej, však predstavuje subtílny proces úpadku. Ruka v ruke s ním ide priemernosťvlažnosť (čo sú dve formy duchovnej skazenosti), a potom vyjednávanie s Bohom podľa vzoru prvej či druhej dvojice ľudí. Ľútosťou pri sviatosti zmierenia síce človek prosí o odpustenie rôznych iných hriechov, ale neodhalí pred Pánom túto zahorknutosť duše. A to je pomalá, ale fatálna skleróza srdca. ...

Taká duša nachádza sebarelizáciu v dosiahnutých výsledkoch, iní zase v samoľúbej spokojnosti so sebou, plynúcej z prejavov úcty, ktorá sa im dostáva od ľudí.  ... Iní sa venujú intenzívnemu spoločenskému životu: majú radi výlety, dovolenky s „priateľmi“, hostiny a slávnosti. Snažia sa, aby im bola venovaná pozornosť vo všetkom, čo si len dokážeme predstaviť. ... Toto všetko je súčasťou ešte hlbšej skutočnosti, ktorú som už popísal ako „duchovnú svetáckosť“. Duchovná svetáckosť je vlastne pohanstvo v cirkevnom háve. Tvárou v tvár takýmto mužom a ženám skazeného zasväteného života však Cirkev ukazuje aj veľkosť svojich svätých, ktorí dokázali prekročiť všetku povrchnosť a boli schopní upierať zrak na tvár Ježiša Krista, čo z nich urobilo „bláznov pre Krista“.

V tejto všednej  skazenosti trávia život mnohí muži a ženy. Ich život nezodpovedá ich zasväteniu. Ich duša sa povaľuje na brehu rybníka a celých 38 rokov sa len prizerajú, ako sa víri voda a ostatní sa uzdravujú. Toto sú skazené srdcia. Na jednej strane síce možno snívajú s otvorenými očami a chceli by, aby táto mŕtva oblasť ich srdca ožila, počujú Pánovu výzvu... Ale nie, to je predsa toľko námahy. Naša úbohosť sa musí trochu ponamáhať, aby otvorila priestor transcendencii, ale choroba duchovnej skazenosti tomu bráni. „Potreba nútila do námahy, ktorú slabosť ťažko znášala“ (sv. Augustín). Pán na nás však nikdy neprestáva volať: „Neboj sa!“ Nebáť sa čoho? Nebáť sa nádeje... Nádej nesklame.“

„Myseľ sa nemá sústrediť na samotnú dokonalosť, ale na Krista. Ponajprv má mať duchovný človek habituálne túžbu napodobniť Krista vo všetkých svojich veciach a pripodobňovať sa jeho životu. Musí o ňom uvažovať (Terézia Avilská: „Nakoľko to ja rozumiem, vstupnou bárnou do tohoto hradu je modlitba a rozjímanie“ – vnútorný hrad 1,7), aby ho dokázal napodobniť a počínať si vo všetkom tak, ako by si počínal on“ (Cummins 77).

„Ježiš vysvetlil celkom jednoducho, čo to znamená byť svätí, a urobil to, keď nám zanechal blahoslavenstvá (por. Mt 5,2-12; Lk 6,20-23). ... Teda, ak si niekto z nás kladie otázku «Čo treba robiť, aby sa človek stal dobrým kresťanom?», odpoveď je jednoduchá: treba robiť, každý svojím spôsobom to, čo hovorí Ježiš v reči o blahoslavenstvách“ (GE 63). Blahoslavenstvá ako cestu k svätosti veľmi podrobne pápež vo svojej exhortácii Gaudete et exsultate rozoberá.

Keď som si na pohrebných omšiach vyberal evanjeliá, vždy znova ma tam prekvapovalo prvé evanjelium – blahoslavenstvá. Akosi mi nesedelo do pohrebných myšlienok. Minule som bol v rodnej obci na pohrebe ženy, ktorá mi v detstve bola ako druhá matka. Pri pohrebnej omši som čítal evanjelium a p. farár si vybral práve blahoslavenstvá. Ako som ich čítal, najskôr mi prišlo na um, že je to stať, ktorá patrí skôr k sviatku Všetkých svätých, vtedy sa toto evanjelium číta. Pater Krapka vravel v jednej svojej kázni približne toto: „Dnes otvára pred nami Cirkev Knihu svätých. Na jednej strane je obraz všetkých svätých: videnie sv. Jána v Zjavení. A na druhej strane je stručný životopis týchto svätých – blahoslavenstvá.“ Ako som čítal jednotlivé blahoslavenstvá, tak som si uvedomil, že čítam vlastne jej život. Ju tie blahoslavenstvá vystihovali. Som na pohrebe svätice, prebleslo mi mysľou. Pápež o týchto ľuďoch hovorí, že je to svätosť „vedľajších dverí“ (GE 7). „Sme obklopení oblakom svedkov ... A medzi nimi môže byť naša vlastná mama, stará mama a ďalšie blízke osoby. Možno ich život nebol vždy dokonalý, avšak aj uprostred nedokonalostí a pádov nasledovali Pána a páčili sa mu“ (GE 4).

Zdá sa to niekedy ťažké? Stále zlyhávaš? Pápež František píše: „Vyberaj si Boha znova a znova. Nestrať nádej, pretože máš silu Ducha, aby to bolo možné“ (GE 15). Veď tu máme Máriu. Ona „je svätou medzi svätými, najpožehnanejšou, tou, ktorá nás učí ceste svätosti a sprevádza nás na nej. Nedovolí, aby sme ostali ležať, keď padneme, a niekedy nás nosí vo svojom náručí, bez posudzovania. Hovoriť s ňou nám dáva útechu, oslobodzuje a posväcuje. Matka nepotrebuje mnoho slov; netreba, aby sme sa príliš namáhali jej vysvetľovať, čo sa s nami deje. Stačí znovu a znovu zašepkať: «Zdravas, Mária...»“ (GE 176).