3. ÚVAHA NA TÉMU SVÄTOSŤ

 

3. ÚVAHA NA TÉMU SVÄTOSŤ

Úvaha je treťou v rámci permanentnej ročnej formácie na tému: Svätosť v optike Sv. Otca Františka. Je určená katechétom Bratislavskej arcidiecézy.

 

 

Meditácia na rekolekciu katechétov č. 3

 

Pápež František vo svojej exhortácii (ale nielen v nej) spomína dve nebezpečenstvá na ceste k svätosti – gnosticimus a pelagianizmus.

„Gnosticizmus je prejavom „viery uzatvorenej do subjektivizmu, v ktorom človeka zaujíma len určitá skúsenosť alebo určitý rad úvah a poznatkov, ktoré vraj dokážu priniesť útechu a svetlo, ale daný človek v konečnom dôsledku zostane pre ne zatvorený ... [vo svete] svojho vlastného rozumu a citov“ (GE 36).

Gnosticizmus je staroveký – ale dodnes živý – blud, ktorý hlása dve veci: Po prvé, že spása sa odvíja od gnózy, „tajného poznania“, ktoré keď človek objaví, toto poznanie ho spasí. Po druhé, že hmota je zlá a človek by sa jej mal vyhýbať – a teda duchovný život je v plnom zmysle slova „nehmotný život“, niečo, čo sa odohráva len v mojom vnútri v podobe vnútorných subjektívnych zážitkov a pocitov a nemá to nič spoločné s hmotným svetom. V dejinách kresťanstva gnosticizmus v istom zmysle ožil v protestantskej „Reformácii“, ktorá dôrazom na „spásu iba z viery“ tento postoj oživila: stačí ti uveriť v nejaké to poznanie, informáciu (že Ježiš Kristus za Teba zomrel) – a si samou vierou v toto poznanie spasený. Ale tento blud a toto pokušenie tu bolo vždy a je prítomné aj dnes, ako hovorí pápež inde: „Toto nazývam intimizmom. Intimizmus nie je dobrý, je to čosi iba pre mňa, že som pokojný, cítim sa plný Boha. Je to trochu ako ísť cestou New Age, hoci to nie je to isté. Jestvuje religiozita, to áno, ale pohanská zbožnosť, alebo dokonca heretická; nesmieme sa báť vysloviť toto slovo, pretože gnosticizmus je heréza, bol prvou herézou Cirkvi.“

V praxi sa tento blud u nás, katolíkov, prejavuje presne tými pápežom spomenutými dvomi spôsobmi:

1) Presvedčenie, že nás spasí nejaká informácia, ktorú sme spoznali a ktorej veríme: „Veď ja to všetko verím, ja to všetko uznávam, ja verím, že Pán Boh je...“

2) Dôraz na subjektívne nálady a pocity: „Toto ma tak napĺňa... pri tomto si tak oddýchnem, pookrejem, tak načerpám sily... tam chodím, lebo sa mi to tam páči... z tohto mám taký pocit, akoby Boh stál pri mne...“ a pod.

Vo svojej exhortácii pápež na túto tému zdôrazňuje nasledovné:

GE 37: „Dokonalosť osôb sa posudzuje podľa ich lásky, nie podľa kvantity dát a poznatkov, ktoré nazhromaždia.“ „Gnostici“ majú v tomto bode zmätok, a posudzujú druhých na základe toho, či sú schopní pochopiť hĺbku určitých náuk“ – ako často na stretku posudzujeme iných ako „kresťanov na úrovni“, pretože „oni to vedia tak pekne povedať“ a „majú vedomosti“ a „tak hlboko o veciach uvažujú“? Potom „často dochádza k nebezpečnému zmätku: myslieť si, že preto, že niečo vieme alebo dokážeme s istou logikou vysvetliť, už sme svätí, dokonalí, a lepší ako „nevedomá masa“. Svätý Ján Pavol nás upozornil na toto pokušenie „osvietených katolíkov“, ktorí len preto, že niečo čítali, boli na nejakom kurze alebo sa zúčastnili na nejakej obnove, nadobudnú „akýsi pocit nadradenosti nad ostatnými veriacimi“ (GE 45). Často tento svoj pohľad na vec sektársky považujú za jediný správny: „Absolutizujú vlastné teórie a druhých nútia, aby sa podrobili zdôvodneniam, ktoré používajú.“ (GE 39)

GE 37: „Koncipujú myseľ bez vtelenia, neschopnú dotknúť sa trpiaceho tela Krista v druhých, strnulú v encyklopédii abstrakcií.“ Toto je aj jedno z ovocí onej „Reformácie“: Kresťanstvo odtrhnuté od skutkov, od života, od Tela Cirkvi, od sviatostí, od liturgie, od trpiacich, od služby, založené na čisto „vnútornej“ viere vo zvesť o Kristovi ako „osobnom Spasiteľovi“. Dnes tak žije mnoho katolíkov, ktorí si žijú svoje kresťanstvo sami, odtrhnuté od Tela Cirkvi, od jej skutkov a života, od jej spoločenstva, ba možno sa už ani do kostola neunúvajú, pretože niekde „v prírode to tak lepšie prežívajú“ – presne v zmysle onoho „netelesného intimitizmu“, ktorý však je len ilúziou zbožnosti a opakom kresťanstva. „Uprednostňujú - ako to vyjadril istý mysliteľ - ‚Boha bez Krista, Krista bez Cirkvi, Cirkev bez ľudu‘“ (GE 37). Výstižné.

GE 38: „Niektorých si však dokáže podmaniť klamlivou fascináciou, pretože gnostická rovnováha je formálna a zdanlivo sterilná, a môže nadobudnúť aspekt istej harmónie alebo poriadku, ktorý všetko objíma.“ Gnostická viera „stáva [sa] mimoriadne klamlivou - keď sa maskuje netelesnou duchovnosťou“ (GE 40). Podobne ako droga, aj tento na citoch a náladách a na pýche z nejakého „poznania“, ktoré „tí druhí chudáci nemajú“ postoj môže primiesť akési omámenie, uspokojenie, oblúznenie, pocit, že sme "duchovní ľudia“ a žijeme „duchovným vnútorným životom“ – ale je to klam, nič viac. Cesta do pekla – podobne ako v našom svete narkománia, alkoholizmus a každá forma podobných oblúznení.

GE 39: „Gnostikom je tiež vlastná viera, že svojimi vysvetleniami môžu urobiť dokonale zrozumiteľnú celú vieru a celé evanjelium. ... [snažia sa] zredukovať učenie Ježiša na chladnú a prísnu logiku, ktorá sa snaží všetko ovládnuť."  – výsledkom je, že kresťanstvo už nie je vzťahom s presahujúcou Osobou Boha, ktorý hovorí „Moje myšlienky sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.“ (Iz 55,8-9) Život so skutočným Bohom je mystérium – Boh je „vždy ten iný“, ako hovorí istý teológ, nepredvídateľný, často nie úplne pochopiteľný, prekvapujúci: „Boh nás nekonečne presahuje, vždy je pre nás prekvapením.“ (GE 41) Veľmi často nám neostáva nič iné, len sa vo viere zveriť prozreteľnosti Toho, v ktorého sme (nie bezdôvodne!) uverili, že nás miluje. Gnosticizmus je v pokušení toto mystérium Boha odmietať. Tým sa zo vzťahu s Bohom (ktorý ale nemá práve preto, že je v samej podstate odmietaním Vteleného Krista) mení na chladný systém akýchsi poznatkov a teórií, ktoré „verím“ a „uznávam“. „Gnosticizmus „vo svojej vlastnej podstate chce ovládnuť tajomstvo“, tak tajomstvo Boha a jeho milosti, ako aj tajomstvo života druhých.“ (GE 40). „Ak sa necháme viesť Duchom väčšmi než našimi argumentáciami, môžeme a musíme hľadať Pána v každom ľudskom živote. To je súčasťou tajomstva, ktoré gnostické mentality napokon odmietnu, pretože ho nemôžu kontrolovať.“ (GE 42)

Ako vraví Písmo: „viera ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva“ (Jak 2,17) a pred Bohom niečo znamená len „viera činná skrze lásku“ (Gal 5,6). Tak učí aj pápež: „V skutočnosti to, čo si myslíme, že vieme, by malo byť vždy motiváciou na lepšiu odpoveď na Božiu lásku - pretože „sa učíme žitím: teológia a svätosť sú nerozdeliteľný dvojčlen“ (GE 45) – a cituje sv. Františka z Assisi: „Teší ma, že učíš svätú teológiu bratov, pokiaľ pri jej štúdiu nezanedbávaš ducha modlitby a zbožnosti“ i sv. Bonaventúru: „Najväčšia múdrosť, aká môže jestvovať, spočíva v plodnom šírení toho, čo má človek na rozdávanie - toho, čo mu bolo dané práve preto, aby to dával ďalej. (...) Preto tak ako je milosrdenstvo priateľom múdrosti, lakomstvo je jej nepriateľom. ... Sú činnosti, ktoré neprekážajú, ale napomáhajú kontemplácii, keď sa s ňou spájajú - ako (napríklad) skutky milosrdenstva a zbožnosti.“

 

„Gnosticizmus viedol k ďalšej starej heréze, ktorá rovnako existuje aj dnes. S plynutím času mnohí začali chápať, že nie poznanie nás robí lepšími alebo svätými, ale život, aký vedieme. Problémom je, že to po troche zdegenerovalo - takým spôsobom, že samotný omyl gnostikov sa len transformoval, nebol však prekonaný.“ (GE 47).

V čom spočíva problém pelagianizmu? V tom, že „moc, ktorú gnostici pripisovali inteligencii, niektorí začali pripisovať ľudskej vôli, osobnému úsiliu“ (GE 48).

Dnešní pelagiáni „aj keď sladkými rečami hovoria o Božej milosti, sa v podstate spoliehajú len na vlastné sily a cítia sa nadradení nad druhými, pretože sa riadia určitými normami alebo pretože sú neochvejne verní istému katolíckemu štýlu z minulosti“ (GE 49). „Prejavuje sa v mnohých, zdanlivo navzájom odlišných postojoch: v obsesii pre zákon, vo fascinácii prezentovania politických a spoločenských úspechov, v ostentatívnej starostlivosti o liturgiu, o doktrínu a o prestíž Cirkvi, v márnivosti spojenej s riadením praktických vecí, v očarení dynamikou svojpomoci a sebavzťažnej realizácie. Na toto niektorí kresťania míňajú svoju energiu a svoj čas - namiesto toho, aby sa vedení Duchom vydali na cestu lásky ...“ (GE 57) – v centre je vždy nejaká forma vonkajšieho ľudského konania – bez vnútornej premeny, bez vzťahu s Bohom, bez lásky...

Ovocím je postoj farizeja z podobenstva: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia“ (Lk 18,11 SSV): ja mám zásluhy, ja som dokázal, že som dobrý človek, lepší, ako ostatní ľudia. Pozerajú na iných ako na „horších od seba“ (a nie hriešnikov spolu so sebou), pohŕdajú nimi, vyhýbajú sa im, odháňajú ich od seba, prezývajú ich „degešmi“ a pod.

Iní z toho istého dôvodu odmietajú Cirkev, pápeža, Učiteľský úrad, lebo to už všetko sú „pokoncilní heretici“, len oni sú tí správne konajúci a správajúci sa, pravá Cirkev skončila II. vatikánskym koncilom... Tridentským koncilom... Nicejským koncilom... ako si kto z nich vo svojej nafúkanej pýche vyberie.

Výsledkom je novofarizejizmus – keď cítime, že musíme obhajovať seba a popierať svoje hriechy, pretože vyznaním hriechov a slabostí by sme priznali, že sme rovnakí hriešnici „ako tí tam“ – a to by sme nezniesli. Vedie to potom až ku komicko-paradoxnému postoju ľudí, ktorí vyznávajú: „Isteže, som hriešnik – ale nemám hriechy!“, pretože „ja si všetko držím, plním, zachovávam.“ „Snažia sa nasledovať cestu ospravedlnenia vlastnými silami, zbožňovaním ľudskej vôle a vlastnej schopnosti, čo sa prenáša do egocentrickej a elitárskej samoľúbosti.“ (GE 57)

V takomto „kresťanstve“ chýba Boží Duch, pretože „si myslíme, že všetko závisí od ľudskej snahy usmerňovanej cirkevnými normami a štruktúrami - komplikujeme evanjelium a stávame sa otrokmi schémy, ktorá obsahuje len málo medzier, cez ktoré môže pôsobiť milosť“ (GE 58). Výsledkom je stuhnutosť a skostnatenosť práve tých, ktorí by často svojou vôľou chceli „reformovať“ Cirkev: „Mnohokrát, naprotiveň impulzu Ducha, sa život Cirkvi mení na múzejný exponát alebo na majetok nemnohých. To sa stáva, keď niektoré kresťanské skupiny kladú prílišný dôraz na zachovávanie určitých vlastných noriem, zvykov alebo štýlov“ (GE 58).

Poznačuje to aj náš „apoštolát“: „Keď sa niektorí z nich obracajú na slabých a hovoria im, že všetko sa dá s Božou milosťou, v skutočnosti zvyčajne komunikujú myšlienku, že všetko sa dá ľudskou vôľou, akoby ona bola čímsi čistým, dokonalým, všemocným, k čomu sa pridáva milosť“ (GE 49). Akoby za všetkým, čo takto hovoríme, stála veta: Však sa snaž! „Avšak „Svätý Tomáš Akvinský nám pripomínal, že dodržiavanie príkazov pridaných k evanjeliu Cirkvou sa má vyžadovať s miernosťou, „aby sa život veriacich príliš nezaťažil“, pretože tak „by sa naše náboženstvo zmenilo na otroctvo“ (GE 59).

Pelagianizmus nemá zmysel pre ľudskú slabosť. „Chce sa ignorovať, že ‚nie všetci môžu všetko‘ (sv. Bonaventúra), a že v tomto živote ľudské slabosti nie sú celkom a navždy zahojené milosťou. (porov. sv. Tomáš Akvinský) V každom prípade, ako učil sv. Augustín, Boh ťa pozýva robiť to, čo môžeš a „prosiť o to, čo nemôžeš“; (sv. Augustín) alebo povedať pokorne Pánovi: „Daj mi, čo žiadaš a žiadaj ma, o čo chceš.“ (sv. Augustín)“ Dôvod je prinajmenšom aj ten, že ako spoznal už sv. Pavol, Pán nás často vedie a vychováva aj cez naše slabosti a pády, aby uprostred slabosti sme nespyšneli a neustálym vstávaním, hoci niekedy akoby bezvýsledným, nás prehlboval v láske, viere a nádeji. Ak to nechápeme, „nedostatok úprimného uznania našich obmedzení - v bolesti a modlitbe - je to, čo bráni milosti, aby v nás lepšie pôsobila“ (GE 50).

V skutočnosti na prvom mieste je Božia milosť a Boží Dar. „Keď sa Boh obracia na Abraháma, hovorí mu: „Ja som všemohúci Boh, chodievaj predo mnou a buď dokonalý“ (Gn 17,1). Aby sme mohli byť dokonalí tak, ako sa to jemu páči, musíme žiť s pokorou v jeho prítomnosti, zavinutí do jeho slávy, potrebujeme kráčať v jednote s ním, spoznávajúc jeho trvalú lásku v našich životoch. Potrebujeme sa prestať báť tejto prítomnosti, čo nám môže urobiť len dobre“ (GE 51).

Výsledkom je postoj úbohosti, kedy vo viere a láske prijímame pravdu o sebe: Môžem bez rozpakov prijať fakt, že ja sám nie som ničím, sám zo seba nič nemám, všetko je Božie, všetko je od Boha, som na Bohu úplne, bezpodmienečne a bezvýhradne závislý, či sa mi to páči alebo nie. Zoči-voči tomuto Bohu, mám odvahu konečne vzdať svoje pokusy nejako sa vymaniť z tejto ničotnosti a priznať si: Som nič. Som totálne úbohý. Som úplná a dokonalá prázdnota – a navyše ešte hriešnik! A to je dobré – pretože Boh prišiel, aby ma naplnil sebou, aby ma vrchovato naplnil svojou Slávou, svojím Božstvom, svojou Večnosťou, svojou Mocou, svojou Veľkosťou a Nádherou. Iba prázdnota môže byť naplnená.

Odmietnutie súčasného pelagianizmu znamená uznať:

· Prvenstvo milosti – že všetko je Božie dielo, „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2,13 SSV) Túto milosť sme si nijako a ničím nezaslúžili, je daná všetkým, aj nám, ako prvá a úplne zadarmo. (GE 52-56)

· My len spolupracujeme: „Len na základe Božieho daru, slobodne prevzatého a pokorne prijatého, môžeme spolupracovať s našimi silami, aby sme sa nechali stále viac premieňať.“ (GE 56)

· Vonkajšok nie vždy zodpovedá vnútornému dielu milosti – a tak sa môže stať, ako vraví už Ježiš, že „mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.“ (Mt 21,31 SSV) – za predpokladu, že skutočne veríme a celým srdcom sa usilujeme s Božou milosťou spolupracovať. Nie je to ospravedlnenie pre ľahostajnosť či vypočítavosť!

· Existuje hierarchia čností: „Aby sme sa tomu vyhli, je dobré si často pripomínať, že existuje hierarchia čností, ktorá nás pozýva hľadať to podstatné. Primát patrí teologálnym čnostiam, ktoré majú Boha ako cieľ i motív. A v centre je láska. Svätý Pavol hovorí, že to, na čom skutočne záleží, je „viera činná skrze lásku“ (Gal 5, 6). Sme povolaní starostlivo venovať pozornosť láske: „Kto miluje blížneho, vyplnil zákon (...) teda naplnením zákona je láska“ (Rim 13, 8. 10). Veď „celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Gal 5,14)“ (GE 60). Veď aj samotná svätosť nie je nič iné, než „dokonalosť v láske“. Tak sa môže stať, že z Chrámu odchádza ospravodlivený láskou skrúšený mýtnik a nie po formálnej stránke nábožensky dokonalý farizej, ktorý si „všetko plní a všetko zachováva“, aj keď za to formálne ďakuje Bohu. 

Pripravil: Mgr Andrej Šottník, oratorián sv. Filipa Nériho