«[Peter povedal:] Treba, aby sa z týchto mužov, čo boli s nami celý čas, keď medzi nami žil Pán Ježiš, počnúc Jánovým krstom až do dňa, keď bol od nás vzatý, aby sa jeden z nich stal s nami svedkom jeho zmŕtvychvstania.“ [...] Lós padol na Mateja. I pripočítali ho k jedenástim apoštolom».
 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Začali sme sled katechéz, ktoré sa budú riadiť „cestou“. Pôjde o cestu Evanjelia, vyrozprávanú v Skutkoch apoštolov, pretože táto kniha bezpochyby ukazuje cestu Evanjelia – to, ako sa Evanjelium šírilo stále ďalej a ďalej... Všetko sa začína zmŕtvychvstaním Krista. Ono totiž nie je jednou udalosťou spomedzi iných, ale je prameňom nového života. Učeníci to vedia a – poslušní Ježišovmu príkazu – zostávajú zjednotení, svorní a vytrvalí v modlitbe. Držia sa pri Márii, Matke, a pripravujú sa na prijatie Božej moci nie pasívnym spôsobom, ale upevňovaním vzájomného spoločenstva.
Tú prvú komunitu tvorilo približne 120 bratov a sestier: je to číslo, ktoré v sebe nesie dvanástku, ktorá je pre Izrael symbolická, pretože predstavuje dvanásť kmeňov a je symbolická aj pre Cirkev vďaka dvanástim apoštolom, ktorých si vybral Ježiš. Avšak teraz, po bolestných udalostiach Pánovho umučenia, jeho apoštolov už nie je dvanásť, ale jedenásť. Jedného z nich, Judáša, už niet: zobral si život zdrvený výčitkami.
Už predtým sa začal separovať od spoločenstva s Pánom a s druhými, robiť veci sám, izolovať sa, pripútavať sa k peniazom až po využívanie chudobných, strácať zo svojho obzoru pohľad  nezištnosti a sebadarovania, až dovolil vírusu pýchy, aby mu nainfikoval myseľ i srdce, premieňajúc ho z «priateľa» (Mt 26,50) na nepriateľa a na «vodcu tých, čo zajali Ježiša» (Sk 1,17). Judášovi sa dostala tá veľká milosť byť súčasťou skupiny Ježišových najbližších a podieľať sa na samotnej jeho službe, no v istom momente si uvzal, že si „spasí“ vlastný život sám od seba; s tým výsledkom, že ho stratil (porov. Lk 9,24). Prestal srdcom patriť Ježišovi a vysunul sa zo spoločenstva s ním a s jeho učeníkmi. Prestal byť učeníkom a staval sa nad Učiteľa. Zapredal ho a za cenu «odmeny za neprávosť» nadobudol pôdu, ktorá nepriniesla ovocie, ale bola presiaknutá jeho vlastnou krvou (porov. Sk 1,18-19).
Ak Judáš uprednostnil smrť pred životom (porov. Dt 30,19; Sir 15,17) a nasledoval príklad bezbožných, ktorých život je ako temnota a vedie do záhuby (porov. Prís 4,19; Ž 1,6), Jedenásti si naopak volia život, požehnanie; stávajú sa zodpovednými, keď sami pomáhajú jeho ďalšiemu prúdeniu v dejinách, z generácie na generáciu, od Izraelského ľudu k Cirkvi.
Evanjelista Lukáš nám ukazuje, že vzhľadom na odskočenie jedného z Dvanástich, ktoré vytvorilo ranu na tele spoločenstva, je nevyhnutné, aby jeho úloha prešla na niekoho iného. Kto by ju mohol prevziať? Peter vyznačuje požiadavky: nový člen musel byť Ježišovým učeníkom od počiatku, čiže od krstu v Jordáne, až do konca, teda po Nanebovstúpenie (porov. Sk 1,21-22). Potrebné je zrekonštruovať skupinu Dvanástich. Tento moment slávnostne uvádza do praxe komunitné rozlišovanie, ktoré spočíva vo videní skutočnosti očami Boha, v optike jednoty a spoločenstva.
Kandidáti sú dvaja: Jozef Barsabáš a Matej. Nato sa komunita modlí takto: «Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí; ukáž, ktorého z týchto dvoch si si vyvolil, aby zaujal miesto ..., ktorému sa Judáš spreneveril» (porov. Sk 1,24-25). A prostredníctvom lósov Pán určuje Matúša, ktorý je prijatý medzi Dvanástich. Takto sa rekonštruuje zbor Dvanástich, znak jednoty spoločenstva, a jednota víťazí nad rozdeleniami, nad izoláciou, nad mentalitou, ktorá absolutizuje súkromný priestor; je to znamenie toho, že jednota spoločenstva je prvým svedectvom, ktoré apoštoli vydávajú. Ježiš povedal: «Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať» (Jn 13,35).
Dvanásti v Skutkoch apoštolov ukazujú Pánov štýl. Sú riadne poverenými svedkami Kristovho diela spásy a neukazujú svetu svoju domnelú dokonalosť, ale skrze milosť jednoty dávajú vyniknúť tomu Inému, ktorý už žije novým spôsobom uprostred svojho ľudu. A kto to je? Je to Pán Ježiš. Apoštoli si volia žiť pod vládou Zmŕtvychvstalého vo vzájomnej jednote bratov, ktorá sa stáva jedinou možnou atmosférou autentického sebadarovania.
Aj my potrebujeme znovuobjaviť krásu vydávania svedectva o Zmŕtvychvstalom, opúšťajúc postoje zameranosti na seba (autoreferenčné postoje) , dištancujúc sa od zadržiavania Božích darov a neupadajúc do priemernosti. Skompletizovanie apoštolského zboru ukazuje, ako sú v DNA kresťanskej komunity prítomné jednota a sloboda od seba samých, ktoré umožňujú nemať strach z rozličnosti, nenaviazať sa k veciam a darom a stávať sa „martyres“, čiže žiarivými svedkami Boha, živého činného v dejinách.

Preložila: Slovenská redakcia VR