Ale zbav nás Zlého - Sv. O. František

 

«Pokorte sa teda pod mocnou Božou rukou, ... lebo on sa o vás stará. Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere» 1 Pt 5,6-9

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dostali sme sa napokon k siedmej prosbe Otčenáša: «Ale zbav nás Zlého» (Mt 6,13b). Týmto vyjadrením modliaci sa človek nielenže prosí, aby nebol opustený v čase pokušenia, ale prosí aj, aby bol oslobodený od zla. Pôvodné grécke sloveso je veľmi silné: evokuje prítomnosť Zlého, ktorý sa nás chce zmocniť a pohrýzť nás (porov. 1 Pt 5,8), a od ktorého prosíme od Boha oslobodenie. Apoštol Peter tiež hovorí, že ten zlý, diabol, nás obchádza ako zúrivý lev, aby nás zožral a my žiadame Boha, aby nás vyslobodil.

V tejto dvojitej prosbe: „neopúšťaj nás“ a „vysloboď nás“ sa ukazuje podstatná charakteristika kresťanskej modlitby. Ježiš učí svojich priateľov, aby dali vzývaniu Otca prednostné miesto pred všetkým, a to najmä v čase, keď Zlý dáva pocítiť svoju výhražnú prítomnosť. V skutočnosti kresťanská modlitba nezatvára oči pred životom. Je to modlitba synovská, a nie modlitba detinská. Nie je v takom uveličení nad otcovstvom Boha, ktoré by zabúdalo, že cesta človeka je posiata ťažkosťami. Keby neboli posledné verše Otčenáša, ako by sa mohli modliť hriešnici, prenasledovaní, zúfalí, umierajúci? Posledná prosba je práve žiadosťou nás samých, zakaždým keď budeme v hraničnej situácii.

V našom živote je zlo prítomné, a to nepopierateľne. Knihy dejín sú neutešeným katalógom toho, ako naša existencia v tomto svete bola často nezdareným dobrodružstvom. Je tu tajomné zlo, ktoré určite nie je dielom Božím, ale ktoré potichu preniká do záhybov dejín. Potichu ako had, ktorý nehlučne nesie jed. V niektorom momente sa zdá, že má prevahu: v určitých dňoch sa jeho prítomnosť zdá byť ešte zreteľnejšia než prítomnosť Božieho milosrdenstva. Vo chvíľach beznádeje je zreteľnejšia!

Modliaci sa človek nie je slepý, vidí jasne pred očami toto zlo, tak obťažujúce a tak v rozpore s tajomstvom Boha. Všíma si ho v prírode, v dejinách, dokonca aj vo svojom srdci. Pretože nie je medzi nami nikto, kto by mohol povedať, že je vyňatý zo zla, alebo ním nie je ani len pokúšaný. Všetci vieme, čo je zlo; všetci vieme, čo je pokušenie; všetci sme na vlastnom tele zakúsili pokušenie, akéhokoľvek hriechu. Ale je to pokušiteľ, ktorý nami hýbe a navádza nás k zlu: „Urob toto, mysli si toto, choď touto cestou“.

Posledné zvolanie Otčenáša je namierené proti tomuto zlu „širokých kontúr“, pod ktoré spadajú veľmi rôznorodé skúsenosti: ľudský žiaľ, utrpenie nevinných, otroctvo, manipulatívne narábanie s druhými, plač nevinných detí. Každé takéto dianie vyvoláva protest v srdci človeka, čo nadobúda hlas v poslednom slove Ježišovej modlitby.

Práve v rozprávaniach Pašií nachádzajú niektoré výrazy Otčenáša najdojemnejšiu ozvenu. Ježiš hovorí: «Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty» (Mk 14,36). Ježiš naplno zažíva prebodnutie zlom. Nielen smrť, ale smrť na kríži. Nielen samota, ale aj pohŕdanie, poníženie. Nielen zlomyseľnosť, ale aj krutosť, zvlčilosť voči nemu. Hľa, čo je človek: bytosť oddaná životu, ktorá sníva o láske a dobre, ale ktorá potom neustále vystavuje zlu seba samého i sebe podobných, až do tej miery, že môžeme byť v pokušení stratiť nádej v človeka.

Drahí bratia a sestry, takto sa Otčenáš podobá symfónii, ktorá žiada, aby sa naplnila v každom z nás. Kresťan vie, aká zdrvujúca je moc zlého a zároveň zažíva, ako veľmi stojí na našej strane Ježiš, ktorý nikdy nepodľahol mámeniu zla, a ako nám prichádza na pomoc. 

Takto nám Ježišova modlitba zanecháva to najcennejšie dedičstvo: prítomnosť Syna Božieho, ktorý nás vyslobodil od zla, bojujúc za jeho zvrátenie. V hodine posledného zápasu napomína Petra, aby dal meč späť do pošvy, kajúcemu lotrovi zaisťuje raj, všetkým okolostojacim, ktorí si neuvedomovali odohrávajúcu sa tragédiu, ponúka slovo pokoja: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34).

Z Ježišovho odpustenia na kríži vyviera pokoj, pravý pokoj pochádza odtiaľ: dar Zmŕtvychvstalého je pokoj, dar, ktorý nám dáva Ježiš. Pomyslite na to, že prvý pozdrav vzkrieseného Ježiša je „Pokoj vám!“ - pokoj vašim dušiam, vašim srdciam, vašim životom. Pán nás obdarúva pokojom, dáva nám odpustenie, ale my musíme prosiť: „Zbav nás Zlého“, aby sme neupadli do zla. Toto je naša nádej, sila, ktorú nám dáva Ježiš, vzkriesený Ježiš, ktorý je tu, medzi nami: je tu. Je tu, s tou silou, ktorú nám dáva, aby sme kráčali vpred a sľubuje nám, že nás oslobodí od zlého.

Preklad: Slovenská redakcia VR

Katechezy: