2. veľkonočná nedeľa v roku C

Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili                    Jn 20, 19-31

 

"Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.

A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“

Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“

Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“

Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“

Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“

Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.

  V tejto Veľkonočnej oktáve dnes slávime „Tomášovu nedeľu“. Tomáš bol učeník, ktorý nebol prítomný pri prvom zjavení sa vzkrieseného Ježiša a preto zostal medzi neveriacimi, keď mu o tom ostatní bratia vydávali svedectvo, keď sa však Vzkriesený zjavil druhý raz, bol Tomáš pri tom dozrel k plnej viere a prilipol celým svojim srdcom k Pánovi života.

  Tomášov príbeh v sebe výstižne zahŕňa náročné putovanie ktorým museli prejsť prví učeníci aby sa dostali k plnosti veľkonočnej viery, ktorá nie je plodom náboženskej exaltácie teda vytrženia, alebo psychickej halucinácie, táto viera je prejavom víťazstva Vzkrieseného Krista nad pochybnosťami a obavami paralyzujúcimi jeho učeníkov. Práve v tomto zmysle nám dnešné evanjelium ukazuje cestu po ktorej môžeme prísť k viere vo Vzkrieseného, ktorý zostáva stále s na, ponúka nám svoj pokoj a dáva nám Ducha Svätého. To sa uskutočňuje zvlášť vo chvíli, keď sme zhromaždení na slávení nedeľnej eucharistie, čo je príležitosť aj priestor v ktorom prichádza k maximálnemu prejavu, zjaveniu, epifánii kresťanského spoločenstva..

 V dňoch ktoré nasledovali po Ježišovej smrti zostávajú učeníci v dome uzavretí do seba nielen zo strachu pred Židmi, ale aj preto, lebo ich zotročovala hrôza zo smrti (porov. Hebr 2,15). A predsa je v nich nevýslovné očakávanie vyvolané správou Márie Magdalény: „Videla som Pána," (Jn 20,18). Ježiš prevezme iniciatívu a zjavuje sa, prichádza do ich stredu a zjaví sa ako živý Pán, vlieva do ich sŕdc pokoj práve vo chvíli, keď im ukazuje znamenie svojho utrpenia. Ježiš je živý, ale jeho smrteľné utrpenie sa nedá zmazať a aj znamenia ukrižovania zostávajú nezmazateľne na jeho „duchovnom tele“ (porov. 1 Kor 15,44.46), ktoré je vzkriesením premenené. Potom dýchne na učeníkov. Týmto gestom z nich robí nové stvorenia (porov. Gn 2,7) a necháva ich prejsť zo smrti do života (porov. Ez 37,9). Vzkriesený im dáva Ducha Svätého. Tak ich robí schopných jedinečného základného poslania, ktoré spočíva v tom, že budú v mene živého Boha odpúšťať hriechy všetkým ľuďom. Áno, Cirkev dosvedčuje Ježišovo vzkriesenie tým, že medzi ľuďmi ohlasuje a uskutočňuje odpustenie hriechov!

 Na ôsmy deň po tom (porov. Jn 20,26), teda deň po sobote, v nedeľu – v deň Pána –, sa Ježiš znovu zjavuje učeníkom. Teraz je tu aj Tomáš, znova je so spoločenstvom ktoré obrodil Duch Vzkrieseného a ktorá je preto schopná ohlasovať vzkriesenie. Bolo to práve toto posolstvo, ktorému sa Tomáš vzpieral uveriť a požiadal o hmatateľné overenie Pánovho víťazstva nad smrťou. „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“(Jn 20,25). Tomáš nedôveruje svedectvu svojich bratov, chce mať priamy kontakt s Pánom. A Pán vo svojej nekonečnej trpezlivosti sa mu zjavuje a povzbudzuje ho, aby si overil znamenia jeho smrti: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ (Jn 20,27). Učeník tak konečne pochopí a zvolá: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28). Také vyznanie viery nemá v celom Novom zákone obdoby.

 Je ťažké dospieť k viere vo Vzkrieseného tak pre Tomáša ako aj pre nás. On nepotreboval vložiť prsty do Ježišových rán, ale potreboval vidieť na vlastné oči. Práve vďaka nemu Ježiš vyhlasuje svoje posledné blahoslavenstvo: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“(Jn 20,29). Adresátmi týchto slov sme my, čitatelia evanjelia, toho „písaného znamenia“, ktoré je schopné vzbudzovať vieru privádzajúcu k životu v mene Ježiša Krista, teda k životu v spáse. Sme teda volaní k tomu, aby sme prežívali blahoslavenstvo toho, kto vidí Ježiša očami kresťanského spoločenstva zhromaždeného v deň Pána, ktoré počúva Božie Slovo obsiahnuté vo Svätom Písme. Toto zhromaždené spoločenstvo a Sväté Písmo pre nás tu a teraz umožňujú pôsobenie Ducha Svätého, ktorý dané dianie sprítomňuje. Spoločenstvo a Písmo spolupôsobia s Duchom Svätým, čím sa vytvára prúd života, ktorý je jadrom eucharistickej liturgie. Duch Svätý oživuje Cirkev, lebo z nej vytvára Kristovo telo, on kriesi stránky Svätého Písma a tak z nich robí živé Božie Slovo vydávajúce svedectvo o vzkriesenom Pánovi.

Spracované podľa: Enzo Bianchi

Foto: www.pixabay.com

Súvisiace: