"A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: "Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo. Ale Ježiš im povedal: " Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!" Oni mu vraveli: "Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby." On povedal: "Prineste mi ich sem!" Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby, dával učeníkom a učeníci zástupom." Mt 14, 15-19

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes prejdeme k rozoberaniu druhej časti Otčenáša, v ktorej predkladáme Bohu naše potreby. Táto druhá časť začína slovom, ktoré vonia každodennosťou: chlieb.
Ježišova modlitba počína od naliehavej žiadosti, ktorá je veľmi podobná prosbe žobráka: „Daj nám každodenný chlieb!“ Táto modlitba vychádza z evidentnej skutočnosti, na ktorú často zabúdame, a to tej, že nie sme sebestačnými tvormi a každý deň potrebujeme jesť.  
Sväté písmo nám ukazuje, že pre množstvo ľudí sa stretnutie s Ježišom udialo počínajúc od nejakej žiadosti. Ježiš nežiada o štylizované vzývania, naopak, celá ľudská existencia, s jej najkonkrétnejšími a každodennými problémami, sa môže stať modlitbou. V evanjeliách nájdeme množstvo prosebníkov, ktorí naliehavo prosia o oslobodenie a spásu. Niekto pýta chlieb, iný uzdravenie; niektorí očistenie, ďalší zrak; alebo aby milovaná osoba mohla prebrať k životu... Ježiš nikdy neprejde ľahostajne popri týchto žiadostiach a týchto bolestiach.
Ježiš nás teda učí prosiť Otca o každodenný chlieb. A učí nás to robiť spolu s mnohými mužmi a ženami, pre ktorých je táto modlitba výkrikom – často držaným v sebe – ktorý sprevádza každodennú úzkosť. Koľko matiek a otcov, aj dnes, ide spať s trápením, že nemajú na zajtra dostatok chleba pre svoje deti? Predstavme si túto modlitbu prednesenú nie v bezpečí pohodlného bytu, ale vo vratkej neistote miestnosti, kde sa musíme prispôsobiť, kde chýba to nevyhnutné pre život. Ježišove slová nadobúdajú novú silu. Kresťanská modlitba začína od tejto úrovne. Nie je to cvičenie pre askétov; vychádza zo skutočnosti, zo srdca a tela ľudí, ktorí žijú v núdzi, alebo ktorí zdieľajú stav tých, ktorí nemajú to nevyhnutné pre život. Ani najvyšší kresťanskí mystici nemôžu odhliadať od jednoduchosti tejto prosby. „Otče, daj, aby tu dnes pre nás i pre všetkých bolo nevyhnutného chleba“. A „chlieb“ tu znamená aj vodu, lieky, bývanie, prácu... Znamená to prosiť o to nevyhnutné pre život.
Chlieb, o ktorý kresťan prosí v modlitbe, nie je „môj“ chlieb – dajte pozor na toto: nie je to „môj“ chlieb –, je to „náš“ chlieb. Takto to chce Ježiš. Učí nás prosiť oň nielen pre seba samých, ale pre celé bratstvo vo svete. Ak sa Otčenáš nemodlíme týmto spôsobom, potom prestáva byť kresťanskou modlitbou. Ak Boh je naším Otcom, ako sa môžeme pred neho predstaviť inak než držiac sa vzájomne za ruky? My všetci. A ak si chlieb, ktorý nám on dáva, kradneme medzi sebou, ako si môžeme hovoriť, že sme jeho deti? Táto modlitba obsahuje postoj empatie, postoj solidarity. V mojom hlade cítim hlad mnohých, a tak sa modlím k Bohu, až kým ich prosba nebude vyslyšaná. Takto Ježiš učí svoje spoločenstvo, svoju Cirkev, prinášať Bohu potreby všetkých: „Sme tvoje deti, Otče, zmiluj sa nad nami!“.
A teraz bude dobre, keď sa trochu pozastavíme a pomyslíme na hladné deti. Pomyslime na deti, ktoré sú v krajinách, kde je vojna: na hladné deti v Jemene, hladné deti v Sýrii, hladné deti v toľkých krajinách, kde niet chleba, v Južnom Sudáne. Myslime na tieto deti a mysliac na ne vyslovme spoločne nahlas modlitbu: „Otče, chlieb náš každodenný daj nám dnes“. Všetci spolu: „Otče, chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Ešte raz: „Otče, chlieb náš každodenný daj nám dnes.“
Chlieb, o ktorý prosíme od Pána v modlitbe je ten istý,  ktorý nás jedného dňa obviní. Vytkne nám, že sme si málo navykli lámať ho pre blížnych, slabý zvyk deliť sa oň. Bol to chlieb darovaný ľudstvu, a namiesto toho ho zjedol iba niekto: toto láska nemôže zniesť. Naša láska nemôže toto zniesť; ani Božia láska nemôže zniesť toto sebectvo: nepodeliť sa o chlieb.      
Raz bol veľký zástup ľudí pred Ježišom: boli to ľudia, ktorí mali hlad. Ježiš sa opýtal, či niekto niečo nemá, a našlo sa len jedno dieťa – chlapec – ochotný podeliť sa o svoje zásoby: päť chlebov a dve ryby. Ježiš rozmnožil toto veľkorysé gesto (porov. Jn 6,9). To dieťa pochopilo lekciu Otčenáša: že jedlo nie je súkromný majetok – vložme si toto do hlavy: jedlo nie je súkromný majetok –, ale dar prozreteľnosti na podelenie sa, s Božou milosťou.
Ozajstný zázrak uskutočnený Ježišom v ten deň nie je iba rozmnoženie – ktoré je pravdou –, ale podelenie sa: dajte to, čo máte, a ja urobím zázrak. On sám rozmnožením toho obetovaného chleba, anticipoval obetu seba samého v Eucharistickom chlebe. 
V skutočnosti iba Eucharistia je schopná zasýtiť hlad po nekonečne a túžbu po Bohu, ktorá hýbe každým človekom, aj pri úsilí o každodenný chlieb.

Preložila: Slovenská redakcia VR