Buď vôľa tvoja - Sv. O. František

 

„Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote. Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2,1-4).
 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Keď pokračujeme v našich katechézach o Otčenáši, dnes sa pristavíme pri tretej prosbe: „Buď vôľa Tvoja“. Treba ju čítať v jednote s prvými dvoma  – „Posväť sa meno tvoje“ a „príď kráľovstvo tvoje“ – tak, aby v celku vytvorili triptych: „Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja“. Dnes budeme hovoriť o tretej prosbe.
Ešte pred starostlivosťou o svet zo strany človeka je tu neúnavná Božia starostlivosť o človeka a o svet. Celé evanjelium odráža toto otočenie perspektívy. Hriešnik Zachej vylezie na strom, pretože chce vidieť Ježiša, ale nevie, že oveľa skôr ho už Boh hľadal. Keď Ježiš prichádza, hovorí mu: „Zachej, zíď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ A nakoniec vyhlasuje: „Syn človeka prišiel totiž hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“ (porov. Lk 19,5.10).
Hľa, vôľa Božia, tá, o ktorú prosíme, aby sa stala. Aká je vôľa Božia vtelená do Ježiša? Hľadať a zachrániť to, čo sa stratilo. A my v modlitbe prosíme, aby Božie hľadanie malo dobrý koniec, aby sa naplnil jeho univerzálny plán spásy, najprv  v každom z nás a potom v celom svete.
Rozmýšľali ste, čo to znamená, že ma Boh hľadá? Každý z nás môže povedať: „Ale, Boh ma hľadá?“ – Áno! Hľadá ťa! Hľadá teba, hľadá mňa. Každého, osobne. Aký veľký je Boh! Koľko lásky je za týmto.
Boh nie je nejednoznačný, neskrýva sa za hádanky, nenaplánoval budúcnosť sveta nerozlúštiteľným spôsobom. Nie, on je jasný. Ak tomuto neporozumieme, riskujeme, že nebudeme rozumieť významu tretej prosby Otčenáša. V skutočnosti je Biblia plná vyjadrení, ktoré nám hovoria o pozitívnej Božej vôli voči svetu. V katolíckom Katechizme nájdeme zbierku citátov, ktoré dosvedčujú túto vernú a trpezlivú Božiu vôľu (porov. č. 2821-2827).
A sv. Pavol v Prvom liste Timotejovi píše: „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a aby poznali pravdu“ (2,4). Toto je bez akejkoľvek pochybnosti Božia vôľa: spása človeka, ľudí, každého z nás. Boh so svojou láskou klope na dvere nášho srdca. Prečo? Aby nás pritiahol. Aby nás pritiahol k sebe a priviedol nás na cestu spásy. Boh je blízko každému z nás jeho láskou, aby nás za ruku priviedol k spáse. Koľko lásky je za týmto!
Takže keď prosíme „buď vôľa tvoja“, nežiada sa tým od nás servilne skláňať hlavu, ako keby sme boli otroci. Nie! Boh nás chce slobodných. To, čo nás oslobodzuje, je jeho láska. Otčenáš je v skutočnosti modlitbou synov a dcér, nie otrokov; detí, ktoré poznajú srdce svojho otca a sú si istí jeho plánom lásky. Beda nám, ak pri vyslovovaní týchto slov krčíme plecia na znak rezignácie voči osudu, ktorý sa nám prieči a ktorý nedokážeme zmeniť.
Naopak, ide o modlitbu plnú vrúcnej dôvery v Boha, ktorý chce pre nás dobro, život, spásu. Odvážna modlitba, dokonca aj bojovná, pretože vo svete je veľa, priveľa skutočností, ktoré nie sú podľa Božieho plánu. Všetci ich poznáme. Parafrázujúc proroka Izaiáša, môžeme povedať: „Tu, Otče, je vojna, zlé zaobchádzanie, vykorisťovanie, ale vieme, že Ty chceš naše dobro, preto ťa prosíme: buď vôľa tvoja! Pane, prevráť plány sveta, premeň meče na pluhy a kopije na kosáky, aby sa nikto viac nepriúčal boju!“ (porov. Iz 2,4). Boh chce mier.
Otčenáš je modlitba, ktorá v nás zapaľuje tú istú Ježišovu lásku k Otcovej vôli, plameň, ktorý láskou pobáda svet k premene. Kresťan neverí v nejaký neodvratný „osud“. Vo viere kresťanov nie je nič vydané napospas náhode. Je v nej naopak spása, ktorá čaká, aby sa prejavila v živote každého muža a ženy a aby sa naplnila vo večnosti. Ak sa modlíme, je to preto, že veríme, že Boh môže a chce premeniť realitu víťazstvom  dobra nad zlom. Tohto Boha má zmysel poslúchať a odovzdať sa mu aj v čase najtvrdšej skúšky.
Takto to bolo u Ježiša v Getsemanskej záhrade, keď zakusoval úzkosť a modlil sa: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22,42). Ježiš je zdrvený zlom sveta, ale dôverne sa oddáva do oceánu lásky v Otcovej vôli. Aj mučeníci, vo svojej skúške nevyhľadávali smrť, vyhľadávali to, čo je po smrti, vzkriesenie. Boh nás z lásky môže viesť k tomu, aby sme kráčali po náročných cestách, zakúsili rany a bolestivé  tŕne, ale nikdy nás neopustí. Vždy bude s nami, pri nás, v nás. Pre veriaceho je to skôr istota než nádej. Boh je so mnou.
Rovnako ako to nájdeme v podobenstve z Lukášovho evanjelia, venovanom potrebe neustále sa modliť. Ježiš hovorí: „A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni“ (18,7-8). Taký je Pán, tak nás miluje, tak nás má rád. Nuž, chcel by som vás teraz pozvať všetci spoločne sa pomodliť sa Otčenáš. A tí, ktorí nevedia po taliansky, nech sa modlia sa vo svojom jazyku. Modlime sa spoločne: Otče náš...

Preložila: Slovenská redakcia VR

 

Katechezy: