«Predniesol im ešte iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial na svojej roli. Ono je síce najmenšie zo všetkých semien, ale keď vyrastie, je väčšie než ostatné byliny a je z neho strom, takže prilietajú nebeské vtáky a hniezdia na jeho konároch.“»  Mt 13,32-32

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Keď sa modlíme Otčenáš, druhá prosba, s ktorou sa obraciame na Boha je „príď kráľovstvo tvoje“ (Mt 6,10). Po vyslovení prosby, aby bolo jeho meno posvätené, veriaci človek vyjadruje túžbu, aby sa urýchlil príchod jeho kráľovstva. Táto túžba vyprýštila, tak povediac, zo samého srdca Krista, ktorý začal svoje kázanie v Galilei vyhlásením: „Čas sa naplnil a Božie kráľovstvo je blízko. Obráťte sa a verte v evanjelium“ (Mk 1,15). Tieto slová vôbec nie sú hrozbou, naopak sú šťastným oznámením, posolstvom radosti. Ježiš nechce tlačiť ľudí k obráteniu zasievaním strachu z hroziaceho Božieho súdu alebo z pocitu viny za spáchané zlo. – Ježiš nerobí prozelytizmus, on jednoducho ohlasuje. – Naopak, to, čo prináša, je Dobrá zvesť spásy, a na základe toho volá k obráteniu. Každý je vyzvaný, aby veril v „evanjelium“: Božia vláda sa priblížila k jeho deťom. – Toto je to „evanjelium“: Božia vláda je nablízku jeho deťom. – A Ježiš oznamuje túto nádhernú vec, túto milosť: Boh, Otec, nás miluje, je nám blízko a učí nás kráčať cestou svätosti.
Znamenia príchodu tohto kráľovstva sú rozmanité a všetky pozitívne. Ježiš začína svoju službu tým, že sa ujíma chorých, tak na tele, ako aj na duchu, tých, ktorí žili v sociálnom vylúčení – napríklad malomocní, – hriešnikov, na ktorých všetci hľadeli s pohŕdaním, aj tí, čo boli ešte hriešnejší než oni, ale predstierali, že sú spravodliví. A  ako Ježiš nazýva týchto? „Pokrytci“. Ježiš sám naznačuje tieto znamenia – znamenia Božieho kráľovstva: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú, chudobným sa hlása evanjelium“ (Mt 11,5).
„Príď kráľovstvo tvoje!“, opakuje naliehavo kresťan, keď sa modlí Otčenáš. Ježiš prišiel. Ale svet je stále poznačený hriechom, svet obývaný toľkými ľuďmi, ktorí trpia, ľuďmi, ktorí nie sú zmierení a neodpúšťajú, je poznačený vojnami a mnohými spôsobmi vykorisťovania – pomyslime napr. na obchodovanie s deťmi. Všetky tieto skutočnosti dokazujú, že Kristovo víťazstvo sa ešte kompletne neuplatnilo: veľa mužov a žien stále žije s uzavretým srdcom. A predovšetkým v týchto situáciách sa na perách kresťana objavuje druhá prosba Otčenáša: „Príď kráľovstvo tvoje!“. Je to ako povedať: „Otče, potrebujeme ťa. Ježiš, potrebujeme teba, potrebujeme, aby si bol všade a navždy Pánom uprostred nás!“. „Príď kráľovstvo tvoje, ty buď uprostred nás“.
Niekedy sa pýtame: prečo sa toto kráľovstvo uskutočňuje tak pomaly? Ježiš rád hovorí o svojom víťazstve jazykom podobenstiev. Napríklad hovorí, že Božie kráľovstvo sa podobá poľu, kde rastú spolu dobrá pšenica aj kúkoľ: najhoršou chybou by bolo chcieť ihneď zasiahnuť vytrhávaním zo sveta toho, čo sa nám zdá byť burinou. Boh nie je ako my, Boh má trpezlivosť. Jeho kráľovstvo sa vo svete nenastoľuje násilím: spôsob, akým sa šíri, je miernosť (porov. Mt 13,24-30).
Božie kráľovstvo je bezpochyby veľká sila, najväčšia, aká kedy jestvovala, nie však podľa kritérií sveta. Preto sa zdá, akoby nikdy nenadobudla absolútnu väčšinu. Je to ako kvas, ktorý sa vmiesi do múky: zdanlivo zmizne, a predsa on je tým, čo dá vykysnúť celému cestu (Mt 13,33). Alebo je ako horčičné zrnko, tak malé, takmer neviditeľné, avšak nesúce v sebe rozpínavú silu prírody. A keď vyrastie, stáva sa najväčším zo všetkých stromov v záhrade (porov. Mt 13,31-32).
V tomto „osude“ Božieho kráľovstva môžeme intuitívne vnímať príbeh Ježišovho života: aj on bol pre svojich súčasníkov jemným znamením, udalosťou takmer neznámou oficiálnym historikom tej doby. „Pšeničným zrnkom“, ako definoval sám seba, ktoré zomiera v zemi, ale len tak môže priniesť veľkú úrodu (porov. Jn 12,24). Symbol semena je výrečný: roľník ho jedného dňa vloží do zeme (gestom, ktoré vyzerá ako pochovávanie), a potom „či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie“ (Mk 4,27). Klíčiace semeno je viac Božím dielom než človeka, ktorý ho zasial. Boh nás vždy predchádza, Boh vždy prekvapuje. Vďaka nemu po noci Veľkého piatku prichádza úsvit Zmŕtvychvstania, ktoré dokáže osvietiť nádejou celý svet.
„Príď kráľovstvo tvoje!“ – Zasievajme toto slovo uprostred našich hriechov a našich zlyhaní. Venujme ho do daru ľuďom zlomeným a skriveným životom, tomu, kto zakúsil viac nenávisti než lásky, tomu, kto prežíval neužitočné dni bez toho, že by pochopil prečo. Darujme ho tým, ktorí bojovali za spravodlivosť, všetkým mučeníkom dejín, tomu, kto dospel k záveru, že bojoval bezúčelne a že tomuto svetu vládne vždy zlo. Takto budeme počuť ako odpoveď modlitbu Otčenáš. Bude opakovať nespočetný raz tie slová nádeje, tie isté, ktorými Duch spečatil celé Sväté písmo: „Áno, prídem čoskoro!“ – Toto je Pánova odpoveď: „Prídem čoskoro!“ Amen. A Pánova Cirkev odpovedá: „Príď, Pane Ježišu“ (Zjv 22,20).
„Príď kráľovstvo tvoje“ je ako povedať: „Príď, Pane Ježišu“. A Ježiš hovorí: „Prídem čoskoro“. A Ježiš prichádza, jemu vlastným spôsobom, ale každodenne. Dôverujme tomu. A keď sa modlíme Otčenáš, vždy vyslovujeme „Príď kráľovstvo tvoje“, aby sme v srdci začuli: „Áno, áno, prídem, a prídem čoskoro“.

Preložila: Slovenská redakcia VR