„Ale Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol“.  Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.  Hľa, do dlaní som si ťa vryl.“ Iz 49,14-16

Drahí bratia a sestry dobrý deň! (...)

Pokračujeme v katechézach o Otčenáši. Prvý krok každej kresťanskej modlitby je vstup do tajomstva, do Božieho otcovstva. Nemožno sa modliť ako papagáje. Buď vstúpiš do tajomstva, s vedomím, že Boh je tvoj Otec, alebo sa nemodlíš. Ak sa modlíš inak, nemodlíš sa. Ja sa chcem modliť k Bohu, svojmu Otcovi. Začínam tajomstvom.
Pre porozumenie toho, do akej miery je Boh otcom, uvažujeme nad postavami našich rodičov, ale musíme ich vždy v nejakej miere vycibriť, očistiť. Toto hovorí aj Katechizmus Katolíckej cirkvi, keď hovorí: „Očistenie srdca sa týka predstáv otca a matky, ktoré pochádzajú z našej osobnej a kultúrnej histórie a ovplyvňujú náš vzťah k Bohu (č. 2779).
Nikto z nás nemal dokonalých rodičov, nikto. A rovnako ani my z našej strany nebudeme nikdy ako rodičia či ako duchovní pastieri dokonalými. Všetci máme chyby, všetci. Naše vzťahy lásky prežívame vždy ako poznačené našimi obmedzeniami a naším egoizmom, preto sú často krát znečistené majetníckymi túžbami alebo manipulovaním druhých. Z tohto dôvodu sa neraz vyznania lásky prevracajú na pocity hnevu a nepriateľstva. – Nuž pozri, títo dvaja sa minulý týždeň mali tak radi, a dnes sa nenávidia na smrť. Toto vidíme na dennom poriadku! A je to tak, keďže všetci máme vo svojom vnútri zahorknuté korene, ktoré nie sú dobré a neraz sa dostanú na povrch a narobia zlo.
Preto, keď hovoríme o Bohu ako o „otcovi“, keď premýšľame nad obrazom našich rodičov, najmä ak nás mali radi, zároveň musíme ísť ďalej. Pretože Božia láska je láskou Otca, „ktorý je na nebesiach“, podľa vyjadrenia, ktoré nás pozýva používať Ježiš: je to láska totálna, ktorej chuť v tomto živote okusujeme iba nedokonalým spôsobom. Muži i ženy sú večnými žobrákmi po láske – sme žobrákmi po láske, potrebujeme lásku – hľadajú miesto, kde budú konečne milovaní, ale nenachádzajú ho. Koľké priateľstvá a koľké sklamania z lásky sú v našom svete! Toľké...
Grécky boh lásky, v mytológii, je tým absolútne najtragickejším: nedá sa pochopiť, či je bytosťou anjelskou, alebo je démonom. Mytológia hovorí, že je synom Porosa a Penie, čiže prešibanosti a chudoby, predurčený niesť v sebe niečo z charakteristík oboch týchto rodičov. Môžeme tu uvažovať nad nejednoznačnou povahou ľudskej lásky: je skutočne ambivalentná, schopná prekvitať a dosiahnuť moc v jednej hodine dňa, a hneď potom zvädnúť a odumrieť. Ak niečo uchopí, vždy jej to utečie preč. (porov. Platón, Hostina, 203).
Je jedno vyjadrenie proroka Ozeáša, ktoré nekompromisne charakterizuje vrodenú slabosť našej lásky: „Vaša láska je ako ranný oblak – hovorí prorok – ako ranný oblak a ako rosa, ktorá pominie na úsvite“ (6,4). Hľa, čím je neraz naša láska: sľubom, ktorý sa len s námahou snažíme dodržať, snahou, čo rýchlo vyprahne a mení sa na paru, tak trochu ako keď zrána vyjde slnko a nočná rosa sa vytratí.
Koľkokrát sme my ľudia milovali takýmto slabým a nesústavným spôsobom. Všetci máme túto skúsenosť: milovali sme, ale potom to opadlo, alebo tá láska oslabla... všetci máme túto skúsenosť. Túžiac byť milovaní, sme neskôr narazili na naše limity, na úbohosť našich síl: neschopní dodržať sľub, ktorý sa nám v dňoch milosti zdal byť ľahko uskutočniteľným.
Napokon aj apoštol Peter mal strach a musel utiecť. Apoštol Peter nebol verný Ježišovej láske. Stále je tu tá slabosť, ktorá nám dáva padnúť. Sme žobráci, ktorí na ceste riskujú, že nikdy celkom neobjavia ten poklad, ktorý hľadajú od prvého dňa svojho života: lásku.
Existuje však aj iná láska, tá láska Otca, „ktorý je na nebesiach“. Nikto nesmie pochybovať, že je príjemcom tejto lásky. Miluje nás. „Miluje ma“, môžeme povedať. Ak by nás aj náš otec a naša matka neboli milovali – hypoteticky – je tu Boh na nebesiach, ktorý nás miluje tak, ako to nikto na tejto zemi nedokázal a nemôže nikdy dokázať. Láska Boha je vždy stála. Hovorí prorok Izaiáš – počúvajte, aké je to krásne: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.  Hľa, do dlaní som si ťa vryl“ (49,15-16).
Dnes je v móde tetovanie: „Do dlaní som si ťa vryl“. Vytetoval som si ťa na svoje dlane. Som v Božích dlaniach, takto, a nemôžem to vymazať. Božia láska je ako láska matky, ktorá nikdy nemôže zabudnúť. A ak matka zabudne? „Ja na teba nezabudnem“, hovorí. Toto je dokonalá láska Boha, takto sme ním milovaní. A ak by sa aj všetky naše pozemské lásky rozpadli a nezostalo by nám v dlaniach iné než prach, je tu pre nás vždy vrúcna a jedinečná Božia láska.
V hlade po láske, ktorý všetci cítime, nehľadáme niečo, čo neexistuje: je to naopak pozvanie poznať Boha, ktorý je otcom. Napríklad obrátenie svätého Augustína prechádzalo týmto úskalím: mladý a brilantný rečník hľadal jednoducho medzi tvormi niečo, čo mu žiadne stvorenie dať nemohlo, až jedného dňa mal odvahu pozdvihnúť zrak. A toho dňa spoznal Boha. Boha, ktorý miluje.
Výraz „na nebesiach“ nechce vyjadriť diaľku, ale radikálnu odlišnosť lásky, inú dimenziu lásky, lásku neúnavnú, lásku, ktorá navždy zostane..., ba viac, ktorá je vždy po ruke. Stačí povedať: „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, a táto láska príde.
Preto sa nebojme! Nikto z nás nie je sám. A ak by aj  tvoj pozemský otec nešťastne na teba zabudol, a mal by si voči nemu zášť, nie je ti odopretá základná skúsenosť kresťanskej viery: to poznanie, že si milovaným Božím dieťaťom, a že nič v živote nemôže vyhasiť jeho vášnivú lásku k tebe.

Preložila: Slovenská redakcia VR