3. nedeľa cez rok C

 

Ježiš - naplnenie Písma             Lk 1, 1-4; 4, 14-21

 

Stretnutie s človekom, ktorý má veľké skúsenosti, je vždy príležitosťou k hlbšej úvahe o tajomstve ľudského života. Naše cesty sú neopakovateľné, aj napriek tomu, že každá sa začína momentom počatia a každá končí smrťou. Nahliadnutie do dejín druhého človeka dovoľuje plnšie si uvedomiť zmysel vlastnej cesty života a neraz pomáha pri vykonaní nápravy a nastavení inej dráhy ďalších vlastných osudov.

Hodnota tohto typu stretnutí úzko súvisí s duchovnou veľkosťou poznaného človeka. Preto majú veľký úspech pamätníky, autobiografie a biografie slávnych ľudí. Nejde tu o jednoduché uspokojenie zvedavosti, ale o pomoc v úvahe nad vlastným životom.

Múdry, keď chce zdokonaliť svoje srdce, hľadá človeka s bohatým srdcom, a keď v tomto stretnutí prijme časť jeho bohatstva, hľadá ešte väčšie srdce. Týmto spôsobom putuje, akoby po schodoch k ľuďom čoraz väčšieho formátu. Zo začiatku hľadá medzi tými, s ktorými sa stretáva, neskôr siaha po knihách, potom schádza na cesty minulosti, aby hľadal veľké srdcia, ktoré obohatili dejiny. Ak je toto putovanie dôsledné, tak skôr či neskôr dochádza k stretnutiu s najtajomnejším spomedzi ľudských synov, s Ježišom z Nazareta.

Toto stretnutie sa uskutočňuje prostredníctvom svedkov evanjeliových udalostí, ktorí napísali to, čo videli, čo zakúsili. Z pohľadu historickej vierohodnosti zvláštne miesto medzi nimi zaujíma sv. Lukáš. Podľa tradície bol vzdelaným lekárom. Bol priateľom sv. Pavla. Bol pohanom, ktorý hľadal pravdu. Poznal námahu jej hľadania, pričom túžil pomôcť tým, ktorí sú po nej hladní.

Svoje evanjelium adresuje Teofilovi, ktorý nám nie je bližšie známy, má však na mysli všetkých, ktorí hľadajú Krista. Na začiatku jasne poznamenáva: „Rozhodol som sa, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili“. Pozorné čítanie jeho evanjelia potvrdzuje tieto slová. Lukáš sa dostal k vierohodným správam o rodnom dome Jána Krstiteľa, označil dátum jeho vystúpenia tak v dejinách Izraela, ako aj v dejinách Rímskeho cisárstva. Ako jediný z evanjelistov nám podal správu na tému chvíle, v ktorej sa Mária v Nazarete dozvedela, že je Matkou Spasiteľa.

Celé Evanjelium Lukáša je svedectvom hľadajúceho človeka a ľudia hľadajúceho ducha sa v ňom ľahko nájdu. Stačí pripomenúť, že vlastne len on píše o pastieroch, ktorí hľadali Ježiša v jasličkách, o Matke a Jozefovi, ktorí Ho hľadali vo svätyni, o stretnutí Lazárovej sestry Márie s Ježišom, i učeníkov, ktorí išli do Emauz. On uvádza podobenstvo o Dobrom Pastierovi, ktorý hľadá stratenú ovcu, o žene, ktorá hľadá drachmu a o márnotratnom synovi, ktorý hľadá šťastie na cestách ilúzie.

Po celý rok budeme v nedeľu počúvať, počas slávenia Eucharistie, slová Evanjelia, ktoré napísal sv. Lukáš. Oplatí sa rozpáliť v sebe vášeň hľadania bohatších a krajších sŕdc. Táto vášeň pomáha pri stretnutí s jedným, jediným srdcom Syna Človeka, ktoré je srdcom Syna Božieho.

 

Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova. Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili.

Ježiš sa v sile Ducha vrátil do Galiley a chýr o ňom sa rozniesol po celom kraji. Učil v ich synagógach a všetci ho oslavovali.

Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“

Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“

 

 

Evanjelium, ktoré čítame túto nedeľu, sa skladá z dvoch častí, teda z prológu, čo je začiatok knihy, ktorú Lukáš zredigoval a zo začiatku Ježišovho kázania. Keď sa tieto dva texty položia vedľa seba, môžeme pochopiť, ako sa Božie slovo najskôr stalo Písmom, Bibliou, svätou Knihou a následne, teda aj v súčasnosti, živým slovom pre zhromaždenie veriacich.

Keď Lukáš začína svoju knihu, obracia sa na kresťanského čitateľa, ktorý miluje Boha, čo je pravý význam mena Teofil, a odhaľuje pred ním svoj zámer. Keďže už iní pred ním rozprávali Ježišov príbeh - a urobili to na základe načúvania svedectvám o tomto človeku zo strany priamych svedkov jeho životného príbehu, teda tých, ktorí ho osobne poznali, načúvali mu, videli ho, a tak sa stali služobníkmi Slova, - tiež on, teda Lukáš, sa po starostlivom pátraní odhodlal napísať príbeh, evanjelium.

Áno, evanjelium je písané rozprávanie o tom, čo Ježiš vykonal a čomu učil. Môžeme dokonca povedať, že ide o literárne stvárnenie toho rozprávania o Bohu, ktorému Ježiš venoval celý svoj život. Z uvedeného dôvodu platí, že v prvých veršoch sa nám toho oznamuje veľmi veľa, lebo sa nám tu objasňuje to, čo je podstatou našej viery: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1,18). Ten, kto je pridružený k jeho životu, prípadne ten, kto ho priamo videl, kto ho počúval, kto sa ho dotýkal, nám potom zo svojej strany zanechal svoje rozprávanie o Ježišovi (porov. 1 Jn 1, 1-3), čo potom niektorí ľudia - teda evanjelisti - zapísali. K tomu však dochádza v komunite veriacich v Boha neustále, teda ako v Starom, tak v Novom zákone. A k tomu istému dochádza aj dnes v živote Kristovej Cirkvi.

Príklad práve uvedeného procesu predstavuje aj druhá časť dnešného evanjelia, ktorá je vzatá zo štvrtej kapitoly Lukášovho evanjelia. Popisuje život veriacich Hebrejov v Ježišovej dobe. Aj v zabudnutom mestečku, akým bol Nazaret, sa v sobotu Židia zhromažďovali v synagóge, aby počúvali Božie slovo obsiahnuté v Zákone a Prorokoch, čo sú knihy napísané v minulosti, aby dosvedčovali to, ako Boh hovoril k svojmu ľudu. Na scénu vstupuje Ježiš, ktorý sa po niekoľkých rokoch neprítomnosti v Nazarete vracia do mesta, kde dlho žil, a zúčastňuje sa bohoslužby v synagóge. Počúva čítanie z Tóry, spolu s ostatnými spieva niektoré žalmy; a potom je na ňom, aby čítal druhé čítanie. Podajú mu zvitok z Prorokov, on ho roztvorí a číta text, ktorý pripadal na daný deň, teda úryvok z knihy proroka Izaiáša. V skutočnosti ide o úryvok pochádzajúci od neznámeho proroka, v ktorom tento autor opisuje svoje povolanie: Zostúpil na neho Duch Svätý, ktorý v ňom potom prebýval. Vďaka sile pochádzajúcej od Ducha Svätého je tento prorok a služobník Pána poslaný, aby prinášal radostnú zvesť chudobným, aby vyhlasoval oslobodenie pre všetkých utláčaných, aby hlásal rok Pánovho milosrdenstva (porov. Iz 61,1-2).

Po prečítaní tohto úryvku má Ježiš poskytnúť prítomným vysvetlenie prečítaného textu, a tak vlastne prednáša homíliu, ktorá je na tomto mieste Lukášovho evanjelia zhrnutá len do niekoľkých slov: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Lk 4, 20). Inými slovami, prorok predstavovaný na tomto mieste Izaiášovej knihy je sám Ježiš. Slovo dávneho proroka, ktorému načúvali ľudia zhromaždení v synagóge, sa napĺňa práve teraz v Ježišovi! To znamená, že biblická pasáž predstavuje program Ježišovho poslania. Práve toto bude robiť a hlásať Ježiš ako nositeľ radostnej zvesti - evanjelia, ktoré sa vďaka nemu tiež naplní. A tak Božie slovo zjavené dávnemu prorokovi, ktoré potom bolo spísané a stalo sa biblickou knihou, slovo čítané pri liturgii v Nazarete, vyznieva ako slovo, ktoré sa teraz napĺňa v Ježišovi. Lukáš potom rozpráva túto udalosť vo svojom evanjeliu tak, že keď ho dnes čítame pri našom liturgickom zhromaždení, pôsobí to ako výzva, aby danú zvesť napĺňal každý pokrstený aj celá Cirkev.

Sme si vedomí toho, že keď je Božie slovo obsiahnuté v Písme dnes hlásané, je na nás poslucháčoch, aby sme toto slovo uvádzali do života? Uvedomujeme si naozaj, že naším poslaním je odovzdávať svojim vlastným životom druhým to, ako nám Ježiš rozprával Boha?

Spracované podľa: Enzo Bianchi a Edward Stanek

Foto: www.pixabay.com