2. Úvaha na tému SVÄTOSŤ

 

2. Úvaha na tému SVÄTOSŤ

Úvaha je druhou v rámci permanentnej ročnej formácie na tému: Svätosť v optike Sv. Otca Františka. Je určená katechétom Bratislavskej arcidiecézy.

 

 

„Zelo zelatus sum pro Domino, Deo exercituum“  (1Kr 19,10)

 

Keď nás priniesli do chrámu na krst, ešte pred krstom nad nami zaznievali krátke litánie – vzývanie svätých. Pripomínali nám, že sme povolaní k tomu, aby sme boli svätí v spoločenstve svätých.

Pri krste si uvedomujeme, že pred krstencom stojí veľká úloha – zachovať krstné poslanie, záväzky krstu. A nie je to ľahké. Každá sv. spoveď nám ukazuje, ako tu zlyhávame. Vzývame teda svätých a oni prichádzajú, aby nás prijali do svojho spoločenstva. Podávajú nám ruku, aby sme sa povzbudili ich príkladom a vytrvali na ceste zasvätenia Bohu. Je to cesta svätosti. Nastúpiť cestu kresťanstva znamená nastúpiť cestu svätosti – to nám pripomínal už sv. Ján Pavol II. (por. NMI 31). To je náš najväčší dlh, naša povinnosť voči Cirkvi. Najviac jej budeme na osoh svojou svätosťou.

Pápež František nám pripomína: „Dôležité je, aby každý veriaci objavil svoju cestu a dostal zo seba to najlepšie; to osobné, čo doňho Boh vložil a nevyčerpáva sa v snahe napodobňovať niečo, čo nebolo zamýšľané preňho“ (GE 11).

Zastavme sa trochu pri slovách „svoju cestu“. Každý pokrstený má svoju vlastnú cestu k svätosti. Príkladmi svätých, ich životom, sa môže inšpirovať, ale nemá ich napodobňovať. To učil už pred štyrmi storočiami sv. František Saleský.

Ak Boh volá k svätosti všetkých, musí byť prístupná všetkým a dosiahnuteľná pre všetkých, a to takými prostriedkami, ktoré sú k dispozícii všetkým. Aj s priemernými schopnosťami rozumu a srdca. Boh sa predsa nemôže skrývať – v tom zmysle, aby bol nedosiahnuteľný. Otec nemôže svojim deťom dávať takmer neprekonateľné úlohy, aby im čo najviac skomplikoval prístup k svojej láske. Veď to poznáme: „Alebo je medzi vami človek, čo by podal synovi kameň, keď ho prosí o chlieb? Alebo keby pýtal rybu, čo by mu dal hada? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia“ (Mt 7,7-11). Cesta k Bohu nemôže viesť cez nepreniknuteľný prales podmienok, techník a praktík. To by bolo bližšie k talmudu ako k evanjeliu. Ježiš vraví: „Poďte ku mne všetci“ (Mt 11,28). „Všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32).

Preto sú aj rozličné cesty k svätosti. Už spomínaný sv. František Saleský v úvode k svojmu „Úvodu do zbožného života“, našej známej Filotey, píše: „Kvetinárka Glycera dokázala obmieňať usporiadanie a skladanie kvetov tak vhodne, že z rovnakých kvetov vytvárala najrozmanitejšie kytice. Maliar Pausias s ňou chcel súperiť a túto rôznorodosť napodobniť, ale nepodarilo sa mu to, pretože svoju maľbu nedokázal meniť toľkorakým spôsobom, ako to robila Glycera so svojimi kyticami. Podobne Duch Svätý usporadúva a upravuje návody k zbožnosti (ako ich podáva ústami a perami svojich služobníkov) tak rozmanito, že hoci náuka zostáva stále rovnaká, výklady o nej sa spôsobom spísania značne líšia. Pravdaže, nemôžem, ani nechcem, ani nesmiem písať v tomto diele nič iné, než to, čo na tento námet už spísali naši predchodcovia – predkladám ti, milý čitateľ tie isté kvetiny; ale kytica, ktorú som z nich uvil, sa bude od ich kytíc líšiť, a to práve spôsobom usporiadania“ (Sv. František Saleský: Úvod do zbožného života – Predslov). /Pozn.: Túto časť, žiaľ, v slovenskom oklieštenom vydaní Filotey nenájdeme. Nachádza sa ale v českom preklade./

Tými rovnakými kvetmi, ktoré Duch Svätý používa do kytíc, sú viera, nádej a láska, ale k tým ešte prídeme – aj spoločne, aj jednotlivo. Keď sa skúma svätosť života kandidáta na beatifikáciu či kanonizáciu, skúma sa práve jeho dokonalosť v týchto troch čnostiach, ktoré sú potom ešte dozdobené nejakou inou, hrdinskou čnosťou, aj keby to mala byť len vytrvalosť v „strašnej každodennosti“, ktorá charakterizovala sv. Pavla VI. /Pozn.: V procese blahorečenia sa vždy skúma dokonalosť kandidátov v božských čnostiach: viere, nádeji a láske. Ak sa potvrdí, hľadá sa ešte ďalšia čnosť, ktorú dotyčný kandidát žil hrdinským spôsobom. Hrdinská čnosť priznaná sv. Pavlovi VI. bola práve „vytrvalosť v strašnej každodennosti“./

Aby sme mohli ako katechéti iných podporovať v odhodlaní k svätosti, je potrebné nielen o ňu usilovať, ale mať tiež pochopenie pre rozličné cesty, ktorými sa ľudia k svätosti dostávajú; pochopenie pre to iné vitie kytice, než ako to robíme my. Bývame v pokušení obávať sa, že by sa niekto mohol dostať do Božieho kráľovstva inak ako cez našu vrátnicu (pápež František by povedal „cez našu colnicu“) a že sa tam dostane bez našej zložitej procedúry, že si nájde jednoduchšiu cestu. To je pohoršenie pre tých, ktorí znášali ťarchu a horúčavu dňa, a nedostali viac ako tí, čo prišli v poslednej hodine. Len ľudská malichernosť žiarli a zazlieva, keď niekto ide k Bohu odlišnou cestou. A tak Terezka nachádza „malú cestu“, cestu výťahu. Don Bosco tvrdí, že byť svätý je pomerne ľahké – len si musíme plniť svoje povinnosti a byť veselí. Svätý Filip Néri ukazuje cestu ohnivej lásky srdca s umiernenou radosťou. Sv. Ľudovít Mária Grignion z Montfortu odporúča nechať sa vložiť, odliať vo forme, ktorou je Panna Mária. Svätého Františka ženie láska k jednoduchosti chudoby a obdivu stvorenia.

Sv. Terézia z Lisieux písala z kláštora svojej sestre: „Och, Celina, aké ľahké je páčiť sa Ježišovi, nadchnúť jeho srdce, stačí len milovať ho bez ohľadu na seba samého, bez priveľkého skúmania svojich nedostatkov“ (List 142 Celine, 6. júla 1893).

Je to objav veľkých svätých, že sa v láske treba pridržiavať vecí ľahkých, len nech sa konajú vytrvalo a verne. Práve pre ten prívlastok „verné“ plnenie povinností, to don Boscovo „pomerne ľahké“ neznamená zlacnenie ideálu ani odstránenie úsilia.

Svätosť je pre každého a má šancu vyrásť v každom stave a povolaní. To chcel naznačiť sv. Ján Pavol II., keď blaho- a svätorečil toľkých ľudí – viac, než všetci pápeži pred ním. To chce ukázať a k tomu nás povzbudiť aj pápež František svojou exhortáciou. Chcú, aby rástla naša horlivosť. Chcú nám ukázať, že jediná pravá horlivosť kresťana je svätosť. Terezka to pochopila. Vo svojej autobiografii píše: (Pán Boh mi dal) „pochopiť, že moja sláva nebude zjavná očiam smrteľníka, ale bude spočívať v tom, že sa stanem veľkou sväticou!!! Táto túžba by sa mohla zdať veľmi smelá, ak uvážim, aká som slabá a nedokonalá a aká som ešte aj teraz po siedmich rokoch prežitých v reholi. Jednako stále cítim tú istú odvážnu dôveru, že sa stanem veľkou sväticou, lebo sa nespolieham na svoje zásluhy, veď nijaké nemám, ale dúfam v Toho, ktorý sám je Čnosťou i Svätosťou. On jediný sa uspokojí s mojím slabým úsilím, pozdvihne ma až k sebe, zahrnie ma svojimi nekonečnými zásluhami a urobí ma Svätou“ (Rukopis A, 32r˚).

Ako mnohí pred ním, aj pápež František nás chce nadchnúť pre ideál, aby sme sa neuspokojovali s málom, s priemernosťou. Už z kresťanskej prirodzenosti máme byť horliví, horlivosťou horliví (zelo zelati sumus). Nič nízke, nič malé, nič priemerné nie je pre nás.

„...vyberaj si Boha znova a znova. Nestrať nádej, pretože máš silu Ducha, aby to bolo možné. ... V Cirkvi svätej a tvorenej hriešnikmi nájdeš všetko, čo potrebuješ na rast k svätosti. Pán ju naplnil darmi – slovom, sviatosťami, svätyňami, životom spoločenstiev, svedectvom svojich svätých a rôznorodou krásou, ktorá vychádza z Pánovej lásky,  ‚ako mladuchu okrášlenú skvostmi‘ (Iz 61,10)“ [GE 15].

„Neboj sa cieliť vyššie, nechať sa milovať a oslobodiť Bohom. Neboj sa nechať viesť Svätým Duchom. Svätosť ťa neurobí menej ľudským, pretože je to stretnutie tvojej slabosti so silou milosti. Ako hovorieval Léon Bloy, v živote je len jediný smútok – smútok z toho, že nie sme svätí‘“ (GE 34).

Pripravil: Mgr Andrej Šottník, oratorián sv. Filipa Nériho

Katechezy: