„Raz sa na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: «Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov»“ Lk 11,1

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Dnes začíname cyklus katechéz o modlitbe „Otče náš“.
Evanjeliá nám odovzdávajú veľmi živé portréty Ježiša ako človeka modlitby: Ježiš sa modlil. Napriek súrnosti jeho poslania a naliehania toľkých ľudí, ktorí sa ho domáhajú, Ježiš cíti potrebu utiahnuť sa do samoty a modliť sa. Markovo evanjelium nám hovorí o tomto detaile už od svojej prvej stránky o Ježišovej verejnej službe (1,35). Ježišov úvodný deň v Kafarnaume sa zavŕšil triumfálnym spôsobom. Po západe slnka prichádza ku dverám, kde prebýva Ježiš, množstvo chorých ľudí: Mesiáš káže a uzdravuje. Napĺňajú sa starobylé proroctvá i očakávania toľkých ľudí, čo trpia: Ježiš je Boh nablízku, Boh, ktorý oslobodzuje. Ale ten dav je stále malý v porovnaní s mnohými ďalšími davmi, ktoré sa zhromaždia okolo proroka z Nazareta. V niektorých momentoch ide priam o záplavu ľudí. A Ježiš je v centre toho všetkého - očakávaný národmi, naplnenie nádeje Izraela.
A on sa predsa len z toho vyvlieka; nezostáva rukojemníkom očakávaní tých, ktorí si ho už zvolili za vodcu, lídra. Toto predstavuje nebezpečenstvo pre lídrov: naviazať sa príliš na ľudí, nezachovať si odstup. Ježiš to pobadá a neskončí v zajatí ľudí. Už od tej prvej kafarnaumskej noci dokazuje, že je originálnym Mesiášom. Nad ránom, keď už sa hlási úsvit, učeníci ho opäť hľadajú, ale nemôžu ho nájsť. Kde je? Až kým ho Peter nakoniec nenájde na osamotenom mieste, úplne ponoreného do modlitby. A hovorí mu: „Všetci ťa hľadajú!“ (Mk 1,37). To zvolanie sa javí ako cielené konštatovanie verejného úspechu, dôkaz vydarenej misie.
Ale Ježiš hovorí učeníkom, že ešte musí ísť ďalej; že to nie sú ľudia, čo ho hľadajú, ale je to predovšetkým on, kto vyhľadáva druhých. Takže nesmie zapustiť korene, ale zostať neustále pútnikom na cestách Galiley (v. 38-39). A tiež pútnikom smerom k Otcovi, čiže v modlitbe. Na ceste modlitby. Ježiš sa modlí.
A všetko sa udeje v jednu noc na modlitbe.
V niektorých pasážach Písma sa zdá, že je to predovšetkým Ježišova modlitba a jeho dôvernosť s Otcom, čo určuje všetko. Bude to napríklad najmä v tú noc v Getsemani. Posledný úsek Ježišovej cesty (absolútne najťažší z tých, ktoré až do tej chvíle prekonal) ako sa zdá, nachádza svoj zmysel v nepretržitom načúvaní Otcovi zo strany Ježiša. Je to modlitba rozhodne nie jednoduchá, dokonca je to ozajstný smrteľný zápas, agónia v zmysle krajného vypätia vrcholových športovcov, ale tiež modlitba, ktorá dokáže byť oporou na ceste kríža.
Hľa, tu je podstata: Ježiš sa modlil.
Ježiš sa intenzívne modlil vo chvíľach verejných, zdieľaním liturgie svojho ľudu, ale tiež hľadal miesta uzobranosti, oddelené od víru sveta, miesta, ktoré by dovolili zostúpiť do tajomstva jeho duše: je tým prorokom, ktorý pozná púštne kamene a vystupuje vysoko na hory. Posledné Ježišove slová, prv než vydýchol na kríži, sú slová žalmov, čiže modlitby, modlitby Židov. Modlil sa slovami modlitieb, ktorým ho naučila matka.
Ježiš sa modlil tak, ako sa modlí každý človek na svete. A predsa jeho spôsob modlitby obsahuje aj tajomstvo, niečo, čo určite neuniklo očiam jeho učeníkov, keď v evanjeliách nájdeme ich jednoduchú a okamžitú prosbu: „Pane, nauč nás modliť sa“ (Lk 11,1). 
Videli Ježiša ako sa modlí a túžili sa to naučiť: „Pane, nauč nás modliť sa“. A Ježiš neodmieta, nie je žiarlivý na svoju dôvernú blízkosť s Otcom, ale práveže prichádza, aby nás voviedol do tohto vzťahu s Otcom. A tak sa stáva učiteľom modlitby pre svojich učeníkov, tak ako určite chce ním byť pre nás všetkých. Aj my by sme mali povedať: „Pane, nauč ma modliť sa. Nauč ma to.“
Aj keď sa možno modlíme už roky, stále sa musíme učiť! Modlitba človeka, táto túžba, ktorá sa rodí tak prirodzene z jeho duše, je možno jedným z najnepreniknuteľnejších tajomstiev vesmíru. A nevieme ani, či modlitby, ktoré adresujeme Bohu, sú naozaj tie, ktoré si on praje dostávať. Biblia nám tiež svedčí o nevhodných modlitbách, ktoré sú nakoniec Bohom odmietnuté: stačí si spomenúť na podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi. Len tento druhý, mýtnik, príde domov z chrámu ospravedlnený, pretože farizej bol namyslený a páčilo sa mu, keď ho ľudia sledovali pri modlitbe. Tváril sa že sa modlí, no jeho srdce bolo chladné. A Ježiš hovorí: tento nie je ospravedlnený, „lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, ale ten, kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18,14).
Prvým krokom k modlitbe je byť pokorným, ísť za Otcom a povedať: „Pozri, som hriešnik, som slabý, som zlý“ – každý vie sám, čo mu má povedať. Ale vždy sa začína poníženosťou, a Pán počúva. Pokornú modlitbu Pán počúva.
Preto keď začíname tento cyklus katechéz o Ježišovej modlitbe, tým najkrajším a najsprávnejším, čo všetci musíme urobiť, je opakovať úpenlivú prosbu učeníkov: „Učiteľ, nauč nás modliť sa!“ Bude pekné to v tomto adventnom čase opakovať: „Pane, nauč ma modliť sa.“ Všetci môžeme trochu pokročiť a modliť sa lepšie, nuž vyprosme si to od Pána: „Pane, nauč ma modliť sa.“ Urobme tak v tejto dobe Adventu, a on určite nenechá našu prosbu padnúť do prázdna.

Preložila: Slovenská redakcia VR