Mystagógia a permanentná formácia

Rada Európskej Biskupskej konferencie (CCEE)

Medzinárodné stretnutie riaditeľov pre katechézu

 

MYSTAGÓGIA A PERMANENTNÁ FORMÁCIA

 

Mons. Duro HRANIČ, arcibiskup Dakovo-Osijek,

Predseda rady pre katechizáciu a novú evanjelizáciu

biskupskej konferencie Chorvátska (CEC)

 

Záhreb 1-3 jún 2015

 

Úvodná reflexia adresovaná účastníkom

V súčasnej katechetickej činnosti existuje niečo, čo niektorí vaši kolegovia katechéti nazývajú Felliniho princíp. To znamená, že Frederico Fellini, významný režisér dvadsiateho storočia, hovorí: „Film je ako cesta, ktorú možno naplánovať podľa programu, ale mestá a dediny sa objavia len počas cesty.“ (H.Schmid, 2008, s.12) Aj táto prednáška je určitým spôsobom ako cesta, viac menej plánovaná. Týmto úvodným slovom sa snažím poukázať len na niektoré vlastnosti základných pojmov, ktoré sa nachádzajú v názve tejto prednášky: Mystagógia a permanentná formácia. Prirodzene tu by som chcel  – obrazne povedané  – opísať nejakú "dedinu a mesto" na tejto mystagogickej ceste s cieľom ukázať a prežiť krásu a pravdu tých miest, v ktorých máme možnosť sa zdržiavať: stretnutie so živým Kristom a s tajomstvami kresťanskej viery a s tými ktorí ju žijú a slávia v spoločenstve veriacich.

 

Renesancia mystagógie alebo: bez cesty nie je skúsenosť

 

Mystagógia ako pojem, na konci 19. storočia a začiatkom 20. storočia prežíva svoju renesanciu, môžeme povedať, že jej druhé narodenie. Na rozdiel od pôvodného významu, ktorý sa nachádza v úvahách prvých Otcov Cirkvi a apologétov, kde mystagógia je chápaná ako uvádzanie do tajomstiev kresťanskej viery, slávenie v sviatostiach a zasväcovanie do života kresťanskej komunity, u niektorých teológov možno povedať, že mystagógia je pôvodne sviatostná katechéza (porov. D. Emeis, 1991, s.37). Začiatok 20. storočia je obdobím prehodnotenia mystagógie v rôznych teologických konceptoch. Týmto spôsobom, mystagógia, ktorá je odlišná od neoskolastickej teológie tej doby, je viac viditeľnejšia v modernistickej teológii a v jej zdôrazňovaní mystického dedičstva Cirkvi. Benediktín Odo Casel rozvíja teóriu tajomstva a Romano Guardini sa snaží priblížiť k veriacim oficiálnou liturgiou Cirkvi a priviesť ich k živej skúsenosti kresťanských tajomstiev v liturgii Cirkvi. Nesmie sa zabudnúť ani na francúzskeho teológa, paleontológa a geológa Pierra Teilharda de Chardin, ktorého nájdenie Boha v tajomstvách sveta nachádza empatický súhlas u akademických teológov. Inšpiráciou všetkého, určitým spôsobom, bola mystagogika a nový spôsob jej chápania. Ale vráťme sa trochu k jej pôvodnému významu.

 

Mystagógia, v prvých časoch Cirkvi, ako časť katechumenátu, tvorí integrálnu časť cesty iniciácie tých, ktorí vo Veľkonočnej noci prijali sviatosť krstu. Keď vychádzame z tejto Veľkonočnej noci a z celého veľkonočného obdobia, stretnutie novokrstencov bolo tým priestorom, kde sa realizovala mystagógia. Aj keď táto vonkajšia organizácia prvej iniciácie viery vzbudí obdiv, je predovšetkým dôležité spomenúť nasledujúce: prvotná Cirkev si bola vedomá, čo znamená cesta iniciácie. Iniciácia označuje proces, ktorý vedie dospelého človeka, alebo lepšie povedané, iniciácia umožňuje dospelému človeku kráčať dlhou vnútornou cestou, ktorá ho vovádza do tajomstiev viery až do okamihu, v ktorom táto cesta – v liturgii krstu – fyzicky prechádza cez rôzne miestnosti (doslovne a obrazne) a končí vo vode milosti krstu. Bez cesty, teda nie je skúsenosť. Prvotná Cirkev si uvedomuje že popieranie tejto dimenzie cesty by odmietlo krstu to, čo je dôležité v kresťanskej viere, pokrstenému by umožnili takú cestu iniciácie až do obradu krstu, bez ktorej by stretnutie s kresťanskou vierou, to je stretnutie so živým Kristom, bolo nemysliteľné. V tomto zmysle sviatosti kresťanskej iniciácie boli existenčnými skúsenosťami, v ktorých je náboženstvo, kresťanstvo silne preniknuté skúsenosťou vlastného života. Možno len nedostatok tohto vnútorného rozmeru iniciácie, vnútornej cesty, je dôvodom, ktorý emeritný sv. otec pápež Benedikt XVI. nazýva „necitlivosť vykúpenia“.  V „kultúrnom okamihu“ (por. Bischofssynode. XIII.. ordentliche Generalversammlung, Dieneue Evangelisierungfürdi Weitergabe des christlichen Glaubens, Instrumentumlaboris, Vatikanstadt, 2012, č. 62), v ktorom cesta procesu už nie je kategóriou životného štýlu ale v dedičnom pozostatku teologickej reči, ktorá vidí viac sviatosti ako „meteority božského milosrdenstva vo svete bez milosrdenstva“ a menej ako „zničenie vnútorného odpustenia človeka a sveta v konkrétnom historickom rozmere, zvestovanom Slovom a prejavenom v slávení kresťanského spoločenstva“ (K. Koch, 1989, s. 325), akoby reč o kresťanskej iniciácii, presnejšie o jej časti, sa stala nemožnou. Hoci pojem mystagógie, okrem slova mysterion (gr. mistero, tajomstvo) a agein (gr. viesť, zaviesť), sa objaví aj slovo myein, ktoré v gréckej tradícii znamená zavrieť (oči, uši, ústa), čo sa týka nemožnosti úplného pochopenia tajomstva. Odvažujeme sa však zamyslieť nad cestou, ktorú Boh pripravil skrze Ježiša až po človeka a nad cestami, ktoré človek môže realizovať v stretnutí s Ježišom Kristom – vedomí si slov Tomáša Aquinského:  „Boh nás neospravedlňuje bez nás“ (San tomasod´Aquino, Summatheologiae I/II q.111, a 2)

 

2. Katechéza a katechumenát

 

Katechumenát ako proces iniciácie človeka ku kresťanskej viere a k jednote s Bohom je predovšetkým cestou, ktorú založil Boh zostúpením na človeka. Cieľom katechumenátu nie je len interpretácia Boha, nie je len rozprávanie o Bohu ale aj rozhovor s Bohom. Jeho cieľom je  viesť ku vzťahu s Bohom živému a životaschopnému. „Boh nesmie byť ako slnko“, povedal by Karol Rahner, "ktorý robí všetko viditeľným a sám nemôže byť viditeľný“. Že katechumenát je proces, že má svoje základy v Božej ceste k človeku, môžeme rozoznať v slovách sv. Pavla: „Hoci ste boli otrokmi hriechu, zo srdca ste sa podriadili tomu učeniu, do ktorého ste boli uvedení... (Rim 6,17). Vo viere apoštol hovorí, že toto učenie človek nevymyslel. Ono nepochádza od nás ale bolo darované zvonka. Ono je súčasne slovom Slova, ktoré nám bolo zverené, začína našimi myšlienkami, novými spôsobmi a môže dať novú formu nášmu životu. Byť poverený vyučovaním, ako učí sv. Pavol, neznamená nič iné ako byť ponorený do krstnej vody, z ktorej sa narodí nové stvorenie (smrť starého človeka a zmŕtvychvstanie nového). Práve v tomto zmysle môžeme pochopiť slová sv. Pavla: „Už nežijem ja“ (Gal 2, 20) a Augustína, ktorý prevezmúc túto myšlienku by povedal:  "Nič nám nepatrí menej ako naše vlastné ja." Teda, cesta človeka k Bohu je cestou, ktorú Boh daruje človeku. Človek je pozvaný k objavovaniu Božej cesty, v skutkoch viery nevyhnutne spojených so sviatosťami. Pápež František sa zmieňuje: "Je zaujímavé, čo nám hovorí Zjavenie: plnosť ľudstva a dejín sa uskutoční v jednom meste. Toto mesto treba spoznať, a to kontemplatívnym pohľadom alebo pohľadom viery schopným objaviť Boha, ktorý býva v jeho domoch, na jeho uliciach a námestiach. Božia prítomnosť sprevádza úprimné hľadanie jednotlivcov alebo celých skupín túžiacich  nájsť oporu a zmysel vlastného života. On žije medzi obyvateľmi a podporuje solidaritu, bratstvo, túžbu po dobre, po pravde a po spravodlivosti. Táto jeho prítomnosť však nesmie byť vyfabrikovaná, treba ju odhaliť, objaviť. Boh sa neskrýva tým, ktorí ho hľadajú s úprimným srdcom, aj keď to robia len neisto, nepresne a nedokonale." (Evangelii gaudium, 71). Zveriť sa učeniu, ako hovorí Pavol, znamená zveriť sa Kristovi. A On nemôže byť objavený a prijatý ako nejaká teória. On musí byť objavený ako pripomína pápež František, skrze skúsenosť v rozličných prostrediach ľudskej aktivity a spoločnosti!

 

Ale skúsenosť nie je bez cesty.

 

Navyše treba dodať, že každá cesta k Ježišovi Kristovi, k viere v Neho a k životu s Ním, je autobiografickou cestou. Ona je vlastná každému človekovi. Cesta Ježiša Krista k človekovi a človeka k Ježišovi Kristovi je cestou osobného stretnutia, cestou človeka k viere, k jeho vlastnému vyznaniu viery. Možno povedať, že Katechizmus Katolíckej Cirkvi, tento depozit viery, je skrytým pokladom rôznych vyznaní viery: vyznania koncilov v rôznych obdobiach Cirkvi, vyznania Cirkevných Otcov a rímskych biskupov. Mohli by sme potvrdiť, že tieto vyznania sa odrážajú vo vyznaniach celého ľudstva. Hoci tieto vyznania sú rozličné, často aj "autobiografické", existuje jedno, ktoré je základom všetkých vyznaní, "prototypom" všetkých vyznaní: vyznanie krstu. Potom kdekoľvek ide o katechézu, iniciáciu viery a života v spoločenstve s veriacou Cirkvou, je potrebné vychádzať z vyznania krstu. To, čo malo hodnotu v apoštolských časov, má hodnotu aj dnes. Katechéza je teda katechumenát (porov. J. Ratzinger/Benedetto XVI., 2005, s.51). Ona nie je jednoduchou doktrínou o niečom alebo o niekom, ona je vnútorným procesom vlastného začiatku od slova viery v spoločenstve s Ježišom Kristom. Vnútorný začiatok človeka k Bohu, je neoddeliteľnou súčasťou zvestovania. Raz sv. Irenej povedal, že sme vyzvaní, aby sme si zvykli na Boha, ako Boh vo vtelení, bol zvyknutý na človeka. Tradícia ho porovnáva s dielom sochára, ktorý kúsok po kúsku odstraňuje kameň aby vytvoril postavu, ktorú si v mysli predstavuje, a stáva sa viditeľnou. Katechumenát je teda neustály proces stávať sa podobným Bohu, pretože vieme len to, čo v nás už má vlastnú schopnosť alebo primeranosť. Goethe raz povedal: "Ak oko nie je slnečné, nikdy nemôže mať účasť na slnku". Tento poznávací proces je teda procesom, ktorým sa stávame podobní Bohu. Je to proces života. V tomto zmysle katechumenát, v ktorom sa prejavuje vzájomná súvislosť Božského prístupu k človeku a ľudská skúsenosť s Bohom, znovu nasleduje tisícročnú skúsenosť v spolu jestvovaní Krista a jeho snúbenice Cirkvi, ponuka trvalého viditeľného stretnutia a spoločného života s Bohom. Zvláštnym spôsobom to čo je viditeľné nazývame mystagógiou.

 

3. Pastorálne hodnoty mystagógie dnes

 

3.1. Dospelý človek v súčasnom svete

 

Doba v ktorej žije súčasný človek je nepochybne dobou sekularizovanou. Sekularizmus už nejaký čas zamestnáva všetky formy kultúry života. Tak sa sekularizmus stal symbolom odlúčenia človeka od kresťanského náboženstva, ktorého hlas nie je možné počuť vo verejnom a spoločenskom živote. Osobnosť človeka je vytvorená bez vzťahu k náboženstvu a toto náboženstvo prežíva v súkromnom kútiku. Jednoducho človek a svet sa stali tak dospelými a zrelými, že nepotrebujú Boha. Jedinec ako realita sa stal tak dôležitý, ako aj my v Chorvátsku pociťujeme, že je veľmi ľahké tolerovať sociálne nerovnosti a bezprávie eventuálne "limity" slobody a súkromného života. Keď to všetko zhrnieme, zrodila sa úplne nová situácia, kde pôvodné hodnoty formované kresťanstvom musia byť odstránené. V kontexte, v ktorom človek zaujíma centrálne miesto a stal sa centrom gravitácie každej formy existencie, Boh sa stal prebytočnou hypotézou a konkurentom, ktorý by nemal byť len tolerovaný, ale mal by byť kompletne eliminovaný (cit. Fisichela, 2012, s 39-40) Iste, dnes sekularizmus sa ukazuje v mnohých súčasných formách. Tieto riadky nemajú v úmysle to dokazovať. Náš zámer je ukázať svetu najjednoduchší spôsob akým Boh sa stratil z centra ľudského života. Žiaľ, práve pre tento dôvod súčasný človek nevie ku komu skutočne patrí. Človek stratil pohľad na zmysel života a nie je už viac schopný nájsť miesto v živote, to znamená znovu sa zakoreniť do vnútra súčasného sveta. Podľahol tzv. pokušeniu a myslí si o sebe, že sa môže stať pánom života a smrti len preto, že niekedy môže rozhodnúť o chvíľach, miestach a o svete vlastného života, a tiež aj o tých druhých. Pred nami sa nachádza skutočne veľká výzva, vyriešenie tajomstva osobnej existencie, ale neostávať pri tajomstve ale vrhnúť sa do hĺbky!

 

3.2. Výzvy mystagógie

 

Keď premýšľame o predchádzajúcich riadkoch, ktoré hovoria o Bohu a o jeho otvorenosti, čo nám umožňuje zažiť Ho ako Toho, kto sa sám ponúka v našej histórii, môže sa nám zdať, že sme sa dostali na cestu kresťanského podnikania v cirkevnom chápaní, cestu radikálnu a súčasne nebezpečnú, ale istým spôsobom aj súčasnú. Radikálnosť tohto podnikania tvorí skúsenosť s Božím tajomstvom a ohlasovaním. Karl Rahner vysvetľuje tieto myšlienky vložiac ich do úst sv. Ignáca z Loyoly: "Vo vašej dobe sa môžete stretnúť s Bohom priamo tak ako to bolo v mojej dobe, teda myslím na Boha pravého, nepoznateľného, nevýslovné tajomstvo, v temnote, ktorú len v nebeskom svetle môže pohltiť Boh, ktorý viac nemá meno. Ale práve tohto Boha a nikoho iného som zažil ako toho, ktorý zostúpil na nás, ktorý stojí vedľa nás a v jeho nepoznateľnom ohni nezhoríme ale stávame sa večnými. Boh, ktorý je nevyjadriteľný vyjadrí sám seba a v tomto potvrdení svojej nevýslovnosti sa stávame, žijeme, sme milovaní" (v Option für eine mystagogische Sakramentenpastoral, 2003, s.11).

Pastorálna mystagógia kladie sviatostnú katechézu pred nové výzvy: vytvára novým spôsobom otázky o Bohu. Na jednej strane môžeme potvrdiť, že nikdy neexistovala taká sloboda, tvorivosť, intenzita rôznych ciest, to jest výskum skúsenosti s Bohom. Málokedy bolo možné ako dnes, v pastorálnom zmysle skĺbiť naše potreby a naše túžby a žiť ich spôsobom akým to robíme dnes. To všetko v istom bode prispelo k oslobodzovaniu našej náboženskej praxe v obvyklom a častom tvare. Na druhej strane všadeprítomná schéma trhu "túžba-spokojnosť" stále viac sa stáva ekonomickým väzením nášho života. Ako keby tento systém smeroval k prispôsobovaniu sa poznatkom kultúrnym, výchovným, sociálnym, osobným a vzťahom. Nakoniec sa zdá, že existuje nebezpečenstvo, že aj otázka Boha v živote človeka sa obmedzuje na otázku potreby v horizonte svojej sebarealizácie. Avšak akákoľvek skúsenosť s Bohom, ktorá presahuje všetky sentimentálne skúsenosti a istoty, je viac ako akékoľvek náboženské cítenie.

 

Tí, ktorí hľadajú Boha nachádzajú sa v situácii, v ktorej musia stále nanovo svedčiť tým, čím sú v ich sociálnom prostredí. Toto sa môže udiať v rôznych aspektoch: v rôznych formách účasti a spoluúčasti, ktorá vládne v západnom demokratickom svete, pri prijímaní vedomosti o človeku, hlboké a diferencované, v poslednom čase pochádzajúce z mnohých vied o človeku. Táto cesta vzdelávania sa dotýka tých, ktorí trpia a vydržia viac: mladí, rodiny, tí ktorí hľadajú, rodiny s jedným rodičom a iní. Práve k nim sme poslaní rozpoznávať a stretávať "malé proroctvá" nádeje. (cit. Evangelii nuntiandi 188-189).

 

V mnohých skúsenostiach, často protichodných, v našej dnešnej modernej spoločnosti a Cirkvi "spomienka na Boha" je veľmi prítomná. Pravdu povedané, náboženstvo sa často objavuje v spoločnosti ale akoby Boh sám bol umiestnený na okraj záujmu človeka. Mystagogická katechéza stále viac sa bude musieť venovať počiatočnej úlohe "zabudnutého Boha". Zabudnutie na Boha, ktorý je prítomný v modernom človeku, prináša v skutočnosti zabudnutie na človeka, ku ktorému sa katechéza obracia. Tam, kde sa človek stáva nemý, kde nemôže dýchať, kde ľudia sú prekvapení nenávisťou, kde nespravodlivosť sa skrýva pod závojom individuálnej slobody, tam kraľuje zabudnutie na Boha, ale aj zabudnutie na človeka. Takéto zabudnutie na Boha ponižuje človeka a zatemňuje tajomstvo našej spásy.

 

3.3 Limity mystagógie

 

Dnes môžeme hovoriť o mystagógii ako o typickom spôsobe katechetického výrazu a akcie komunity, osobitným spôsobom naznačujú mystagógiu anamnézy a iniciácie. A toto, anamnestické porozumenie má svoje korene v interpretácii myšlienok Rahnera o mystagógii (K. Rahner, Die grundlegenden Imperative...).  On verí že, keď analyzuje súčasnú duchovnú realitu, najdôležitejšia vec nie je vyjadriť iba teoretickým predpokladom poznanie Boha ale k človeku je potrebné priblížiť sa skúsenosťou poznania Boha v konkrétnych formách života, v jeho možnostiach. Môžeme poznamenať, zdôrazňujeme, že Rahner prenáša odrazy filozofickej hermeneutiky, to znamená schopnosť porozumieť v kontexte viery. Vďaka hermeneutike sa stáva pochopiteľným a neprekonateľným to, že ľudská reflexia a pochopenie nikdy neupadnú do "prázdneho priestoru". To sa nikdy nestane bez predpokladov. Pochopenie v skutočnosti znamená predbežné porozumenie, čo nepochybne môže samotné pochopenie rozvíjať. Inými slovami, môžete nájsť iba to, čo hľadáte aj keď nemôžete presne vyjadrovať to, čo hľadáte. Alebo slovami viery: lebo len ten, kto sa spolieha na Boha môže stretnúť Boha.

Dnes v katechetickej práci s dospelými pozorujeme mystagógiu, ktorú by sme mohli nazvať historickou. Teda jedná sa o druh mystagógie, ktorý výrazne posilňuje už známe skúsenosti a týmto spôsobom ich podporuje ale súčasne žiaľ nerozvíja. Dôvodom je veľmi často neexistencia alebo nemožnosť vyjadriť vlastnú skúsenosť viery toho, ktorý je pozvaný byť mystagógom. Týmto spôsobom mystagógia iniciácie, ktorá by mala rozvíjať predovšetkým tvorivosť pri zdieľaní vlastných skúseností viery rôznymi spôsobmi zostáva neúplná.

 

Existujú ešte dva momenty mystagógie, s ktorými treba počítať. Prvým momentom, ktorý treba brať do úvahy, sú predpoklady mystagogie, ktoré môžu byť každodennými skúsenosťami, napriek tomu, že je to skúsenosť krátkodobého nadšenia alebo hlbokej meditatívnej reflexie, stretnutia s inými, politického odhodlania alebo konfrontácie s vlastným utrpením alebo s utrpením druhých. Podobne takýmto situáciám budeme klásť dôrazy viery. Ktorá cesta teda bude vykonávať históriu viery, a to realitu viery, keď ju nakoniec musíme opustiť v Bohu. Cirkevné udalosti sa prejavujú tam kde takéto individuálne skúsenosti sa neoddeľujú jedna od druhej, ale sa obohacujú, korigujú a navzájom dopĺňajú.

 

Druhým momentom mystagógie, ktorý treba brať do úvahy, je uvedomiť si, že mystagógia môže byť čiastočne plánovaná. Jej základná charakteristika by bola bezúčelná a nedobrovoľná. To neznamená, že nie je potrebné sa starať o prostredie a podmienky, ktoré umožňujú skúsenosti, ktoré presahujú reálne očakávania. To neznamená ani to, že musíme vynechať možnosť začať dialóg s Bohom kvôli predpokladanému rešpektu pred druhým alebo pre váš nepríjemný pocit. A tiež naopak, mystagógia počíta s tým, že Boh je už prítomný, pôsobí a hovorí tam, kde nie sú misionári a katechéti.

 

4. Možnosť mystagógie vo farskej katechéze na príklade chorvátskeho modelu.

 

V roku 2000 Biskupská konferencia Chorvátska uverejnila dokument s názvom "Farská katechéza pri obnove farského spoločenstva - plán a program". Okrem údajov o obsahu a metodológie dokument venoval veľa generačného priestoru a katechéze základňových skupín vo farnosti. Zatiaľ čo generačná katechéza je svojim spôsobom prispôsobená vyučovaniu náboženstva v škole, aj sviatostné katechézy detí a mladých ľudí, farské skupiny, menšie komunity, to sú priestory, ktorých súčasťou sú mladí aj starí, ale takéto spoločenstvá predovšetkým prinášajú milosť v práci a v osobnom živote dospelých. Bez ohľadu na to, s akými farskými spoločenstvami máme dočinenia, domnievame sa, že prinášajú so sebou niektoré pozitívne prvky.

 

Farské základňové spoločenstvá, ktoré už Pavol VI. v Evangelii nuntiandi (58) videl ako dôležitú vlastnosť farského spoločenstva, okrem mnohých pozitívnych prvkov, s ktorými môžu prispieť k lepšiemu životu vo farskom spoločenstve, prinášajú so sebou určité zvláštnosti. (1) Sú mimoriadnymi miestami pre angažovanosť v komunikačnom deficite: Čiže izolácia a anonymnosť, nezáujem o blížneho, vymiznutie kultúry slova a výmena skúseností často formujú štýl života v našich spoločenstvách. V rámci tejto komunity existuje možnosť vzdelávania v každodennej komunikácii, ktorá tiež zintenzívňuje komunikáciu viery a týmto spôsobom sa sused prítomný na slávení eucharistie stáva viac ako oddaným účastníkom, ktorý sa modlí a verí. (2) Farské základňové spoločenstvá sú tiež miestami kde sa človek dopúšťa deficitu solidarity: problém marginalizácie ľudí a ich problémov neexistuje len v niektorých "politických oblastiach a krajinách". Deficit solidarity je viditeľný aj v konkrétnych farských spoločenstvách. Ak v spoločenstvách nie je ustálený proces reflexívnej solidarity a súcitu (alebo ako by povedal Metz "kompassio"), nielenže spoločenstvo nežije to, k čomu je pozvané svedčiť, ale čoskoro vyvstanú aj nedorozumenia a nesúlady v jeho vlastnom vnútri.

 

Tak sa zdá, že práve deficit solidarity môže byť to čo prispeje k rozdeleniu spoločenstva na dve skupiny. Jedna, ktorá zostane uviaznutá v rôznych formách nábožnosti, ktorá sa nepretvára na skutky kresťanského svedectva, a druhá, ktorá nepraktizuje svoj verejný a politický záväzok z náboženských dôvodov. V tomto zmysle apolitická religiozita vytvára politickú aktivitu bez náboženskej inšpirácie. (3) Nedostatok artikulácie: Život v spoločenstvách je ešte organizovaný a realizovaný zhora nadol (z vrcholu do hĺbky). Farské základňové spoločenstvá vo svojom vnútri skrývajú prekonanie tejto formy hierarchickej komunikácie a chcú praktizovať zrelosť viery. Chcú pozývať všetkých kresťanov k účasti na počúvaní a interpretácii Evanjelia. Týmto spôsobom sa mení eucharistický štýl života farského spoločenstva ale aj zvestovanie a diakonia. (4) Nakoniec môžeme hovoriť aj o deficite účasti: skúsenosť skutočne ukazuje, že v mnohých našich spoločenstvách existuje monopolný druh zasvätených ľudí alebo iných ministrov Cirkvi. Farské základňové spoločenstvá nechcú jednoducho odstrániť tradičnú štruktúru úradu v Cirkvi, ale so životnou dynamikou v komunitách chcú vytvoriť nové formy organizácie a akceptovať nové rozdelenie záväzkov. Opatrenie je princípom, podľa ktorého všetci kresťania majú postavenie a dôstojnosť subjektu. Tak sa naozaj vyskytuje výraz Boží ľud na druhom Vatikánskom koncile. Vo všetkom tom, ako môžeme poznamenať, dospelí veriaci sú tými, ktorí mimoriadnym spôsobom sú pozvaní byť súčasťou na konkrétnom živote farského spoločenstva a týmto spôsobom sú pozvaní k vytváraniu farských spoločenstiev ako miesta lásky, spoločenstva "plného pravdy", kde človek môže "pocítiť svoje bohatstvo hodnôt a podeliť sa o ne s inými. Práve v tomto zmysle farské spoločenstvo sa stáva miestom "dynamiky lásky prijímanej a darovanej", z ktorej pramení aj konkrétne sociálne učenie Cirkvi.

 

Nakoniec treba spomenúť aj nasledovné. Hore uvedený dokument konferencie biskupov Chorvátska dokazuje metódu, ktorou sa realizuje život vo vekových skupinách a vo farských základňových spoločenstvách. Toto je metóda slávenia katechetiky alebo katechetickej slávnosti. Jej cieľom je vytvoriť katechetický plán, teda cestu rastu vo viere každého človeka ale aj spoločenstva, ako slávnosť s hlavným dôrazom na zvestované Božie Slovo. Týmto spôsobom naša Cirkev – symbolicky – sa vráti ku prameňom zlatých rokov katechumenátu prvotnej Cirkvi, aby sa uskutočňovala katechéza v Deň Pána, a dala mu rozmer modlitbový, slávnosti, ale aj rozmer prorocký. Tak aspoň dúfame, že každý z uvedených rozmerov apoštolátu veriacich (od komunikácie viery alebo osobného svedectva až k účasť alebo participatio actuosa na živote Cirkvi) sa stane prejavom mystagógie: neustále vstupovať do aktívneho a dynamického života Cirkvi, Kristovho Tela.

 

Záverečná myšlienka alebo: ako začať permanentnú mystagogickú formáciu?

 

"Rybár, člen biblickej skupiny v jednej Brazílskej farnosti, spýtal sa Alfréda, ich pastoračného pracovníka: "Prečo si Ježiš vyvolil za svojich apoštolov práve rybárov aby viedli Cirkev?" Skôr než Alfredo mu dal nejakú odpoveď, vzal si slovo druhý rybár , ktorý bol v skupine a mu odpovedal: "Kto sa chce pohybovať po krajine, buduje cesty a pokryje ich asfaltom. Takže ľudia z kontinentu vždy sledujú rovnakú cestu na dosiahnutie cieľa. Ale rybár musí hľadať ryby tam kde sú. Takto rybár hľadá nové cesty. Môže sa ľahko stať, že včerajšia cesta dnes neprinesie ryby". (Bärenz, 2000, p.28)

 

Pred nami je výzva, okrem sviatostnej katechézy, ktorú často "robia sviatostnejšou" naši veriaci ale neevanjelizujú, upriamiť pozornosť na mystagógiu ako možnosť a potrebu niečoho nového, alebo ako niektorí hovoria druhá iniciácia. Predtým než môžeme naplniť takýto spôsob nasadenia, dovoľte mi použiť obraz, ktorý použil Bazil Veľký.

 

Bazil Veľký (+379) sa nachádzal pred podobnou úlohou pred akou sa nachádzame dnes my. V porovnaní s gréckou kultúrou vtedajšej doby, Bazil sa pýtal sám seba, spojením sa s vlastnou prezentáciou proroka Amosa: "Pastieri sú a pestujú strom Platan." Pred zberom musia byť plody Platanu narezané, aby potom vo vnútri plodov za pár dní dozreli. V opačnom prípade zostanú nezrelé. Ak majú zárez dôkladný a nechá sa šťava vytiecť, stanú sa príjemnými na chuť. Presnejšie to, čo bolo predtým nepožívateľné, stane sa požívateľným. Preto je nevyhnutná zmena, ktorá môže prísť zo stromu alebo ovocia, potrebujeme však  zásah pestovateľa, vonkajší zásah. Keď to uplatňujeme u neveriacich, v kultúre, v ktorej aj my žijeme, znamená to že: To isté Slovo (Logos), evanjeliové posolstvo, musí ovplyvniť našu kultúru a jej ovocie, takže to, čo nebolo použiteľné je očistené ale nestane sa len použiteľným, ale dobrým. My sme pestovatelia Platana. Tento potrebný zásah predpokladá pochopenie faktov, vedomosti o ovocí a procese dozrievania, skúsenosť a trpezlivosť. Tu Bazil Veľký nehovorí  len o jednotlivcovi ale aj o zvyku, slove, ktoré zodpovedá pojmu kultúry medzi otcami. (Ratzinger, 2005, s. 50-51)

 

Cesty evanjelizácie nie sú teda niečím čo stojí vedľa kultúry. Nie sú adresované iba jednotlivcovi, ale kultúre, ktorá poznamenáva duchovný rast a stávanie sa jedinou osobou, so svojou plodnosťou alebo neplodnosťou pre Boha a pre svet. Evanjelizácia nie je ani jednoduché prispôsobenie sa kultúre, to znamená, že sa pokrýva prvkami kultúry v zmysle povrchného pojmu inkulturácie, ktorá sa domnieva, že nové v prvky liturgii a zmenené jazykové vyjadrenia sú dostatočné. Nová evanjelizácia vyžaduje trvalú náklonnosť mystagógie k tým, ktorí kráčajú cestou aby objavili Boha a jeho posolstvá. Mohli by sme povedať, že katechéza je katechumenát, takže evanjelizácia je mystagogika: nie je to len intelektuálna komunikácia; je to proces života, očistenie a transformácia našej existencie, a preto je potrebná cesta spoločenstva. Ale rovnako musíme mať pred očami vlastné zakorenenie v Tom, ktorého chceme zvestovať: "Ak sú sväté prvotiny, potom aj cesto; ak je svätý koreň, potom aj ratolesti. Ale ak boli niektoré ratolesti odlomené a ty, planá oliva, bol si naštepený na ich miesto a stal si sa účastným na koreni a miazge olivy, nevyvyšuj sa nad ratolesti. Ak sa vyvyšuješ, nie ty nesieš koreň, ale koreň teba. Povieš azda: "Tie ratolesti sú odlomené, aby som bol naštepený ja." (Rim 11,16-19)

 

Z talianského originálu preložila ThDr. Beáta Pilková, PhD.