"I pristúpili farizeji a pokúšali ho. Pýtali sa ho, či smie muž prepustiť manželku. On im odpovedal: „Čo vám prikázal Mojžiš?“ Oni vraveli: „Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť.“ Ježiš im povedal: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie. Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opusti svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“  Mk 10, 2-9

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V našom programe katechéz o prikázaniach prichádzame dnes k šiestemu slovu, ktoré sa dotýka citového a sexuálneho rozmeru a znie: «Nescudzoložíš».
Je to bezprostredná výzva k vernosti, a v skutku žiaden ľudský vzťah nie je autentický bez vernosti a oddanosti.
Nedá sa milovať len pokým sa to človeku „hodí“, láska sa prejavuje práve za hranicou vlastného osohu, keď sa daruje všetko bez výhrady. Ako to dokladá Katechizmus: «Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba „do nového rozhodnutia“» (č. 1646). Vernosť je charakteristikou slobodného, zrelého a zodpovedného ľudského vzťahu. Aj priateľ je autentickým, ak ním zostáva v ktoromkoľvek prípade, inak nie je priateľom. Kristus zjavuje autentickú lásku, on, ktorý žije bezhraničnou láskou Otca a v jej sile je verným Priateľom, ktorý nás prijíma aj keď pochybíme a chce vždy naše dobro, aj vtedy, keď si ho nezasluhujeme.
Človek potrebuje byť milovaný bezpodmienečne, a komu sa nedostane tohto prijatia, nosí v sebe určitú neúplnosť, často bez toho, aby si to uvedomoval. Ľudské srdce sa snaží zaplniť toto prázdno náhradkami, uspokojujúc sa s kompromismi a priemernosťami, ktoré sú len chabým odtieňom lásky. Rizikom je nazývať „láskou“ predčasné a nezrelé vzťahy, s ilúziou, že človek nájde životné svetlo v niečom, čo v najlepšom prípade je len jeho odleskom.
Takto dochádza k preceňovaniu napríklad fyzickej príťažlivosti, ktorá sama osebe je darom Božím, ale je zacielená na pripravenie cesty k autentickému a vernému vzťahu s človekom. Ako hovoril sv. Ján Pavol II., človek «je povolaný k plnej a zrelej spontánnosti vo vzťahoch», ktorá «je postupným ovocím rozlišovania podnetov vlastného srdca». Je niečím, čo si treba nadobudnúť, keďže každý človek «sa musí s vytrvalosťou a s dôslednosťou naučiť, aký význam má ľudské telo» (porov. Katechéza, 12. nov. 1980).
Povolanie k manželskému životu si preto žiada primerané rozlišovanie ohľadom kvality vzťahu a istý čas zasnúbenia na jeho overenie. Aby mohli pristúpiť ku sviatosti manželstva, snúbenci musia dozrieť k istote, že v ich vzťahu je Božia ruka, ktorá ich predchádza a sprevádza, a dovolí im povedať: «S Kristovou milosťou sľubujem, že ti budem vždy verný». Nemôžu si sľúbiť vernosť «v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe» a milovať sa a ctiť po všetky dni ich života len na základe dobrej vôle alebo nádeje, že „to bude fungovať“. Potrebujú mať základ na pevnej pôde vernej Božej lásky.
A preto je pred prijatím sviatosti manželstva potrebná primeraná príprava, povedal by som katechumenát, pretože je v hre celý život v láske, a s láskou sa nezahráva. Nemôžu sa nazvať „prípravou na manželstvo“ tri alebo štyri stretnutia na fare. Nie, toto nie je príprava, toto je predstieranie prípravy. A zodpovednosť toho, kto tak robí, padne na neho: na farára, na biskupa, ktorý toto dovolí. Príprava musí byť zrelá a potrebuje čas. Nie je to formalita, je to sviatosť. A treba sa na ňu pripravovať opravdivým katechumenátom.
Vernosť je totiž spôsob bytia, štýl života. Človek pracuje s oddanosťou, hovorí s úprimnosťou, ostáva verný pravde vo vlastných myšlienkach, vo svojich skutkoch. Život utkaný z vernosti sa vyjadruje vo všetkých rozmeroch a vedie k tomu, že muž a žena sú vernými a spoľahlivými za každých okolností.
Ale na dopracovanie sa k takému krásnemu životu nestačí naša ľudská prirodzenosť, je potrebné, aby Božia vernosť vstúpila do nášho bytia, nakazila nás. Toto šieste slovo [Desatora] nás pozýva obrátiť pohľad na Krista, ktorý svojou vernosťou môže z nás odstrániť srdce cudzoložné a darovať nám srdce verné. V ňom, a len v ňom, je láska bez výhrad a bez spätkovania, úplné darovanie sa bez dodatkov a vytrvalosť v prijatí až do konca.
Z jeho smrti a zmŕtvychvstania pramení naša vernosť, z jeho bezpodmienečnej lásky pochádza stálosť vo vzťahoch. Zo spoločenstva s ním, s Otcom a s Duchom Svätým vychádza jednota medzi nami a schopnosť žiť vo vernosti naše vzťahy.

Preložila: Slovenská redakcia VR