Kto stratí svoj život pre mňa ...                                                                                     Mk 8, 27-35

Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“

Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“

„A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich.

Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš.“ Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu.

Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene.

Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“

Nachádzame sa v centre Markovho evanjelia. Úryvok, ktorý dnes čítame, má zásadný význam pre pochopenie celého evanjelia a vo všeobecnosti na objasnenie toho, čo znamená nasledovanie Ježiša Krista.

Cestou do Cézarey sa Ježiš spýta svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“ Ich odpoveď prinášajúca bežný názor (porov. Mk 6,14-16) ukazuje, že Ježiš bol všeobecne považovaný za proroka. Niektorí ho považovali za nového Eliáša, veľkého proroka Bohom vzatého do neba (porov. 2 Kráľ 2,1-18), iní v ňom videli nového Jána Krstiteľa, ktorého sám Ježiš spájal s Eliášom (porov. Mk 9,12-13). Ježiš sa teda chopí iniciatívy a spýta sa priamo učeníkov: „A za koho ma pokladáte vy?“, Peter pohotovo odpovie: „Ty si Kristus“, teda Mesiáš, Pomazaný, Izraelom dlho očakávaný Kráľ, poslaný Bohom, aby raz a navždy vládol nad celým národom, nad celým ľudstvom (porov. Mk 8,29).

Na toto vyznanie mesiášskej viery Ježiš reaguje spôsobom, ktorý nás môže prekvapiť: okríkne učeníkov a nariadi im, aby o tom nikomu nehovorili, rovnako ako to nariadil nečistým duchom vyhnaným z posadnutých, ktorí poznali jeho identitu (porov. Mk 1,24-25.34; 3,11-12). Je to varovanie, ktoré na jednej strane smeruje k pripomenutiu, že nestačí priame vyznanie viery slovami, ak nie je dosvedčená celým životom, a na strane druhej na zdôraznenie nedostatočnosti Petrovho vyznania, ktoré nemalo pochopenie pre Mesiáša ako trpiaceho Služobníka, postavy popísanej prorokom Izaiášom (porov . Iz 42, 1-9; 49,1-7; 50,4-11; 52,13 - 53,12) a plne stelesnenej v Ježišovi. To je dôvod, prečo Ježiš práve teraz otvára prvú z troch predpovedí utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, ktoré ho čakajú (porov. Mk 9,30-32; 10,32-34): „Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych“ (Mk 8,31).

  Toto „musieť“ neukazuje na krutú vôľu Boha, ktorý by vyžadoval preliatie krvi na zmierenie svojho hnevu voči hriešnym ľuďom, ale predovšetkým na ľudskú nutnosť, pretože v nespravodlivom svete spravodlivý nemôže byť nič iné ako prenasledovaný až na smrť (porov. Múd 2). Teraz, ak Ježiš, Spravodlivý, vstupuje do tejto situácie bez toho, aby sa bránil a svojim protivníkom odpovedal násilím, ale zostáva verný Bohu, môže byť ľudská nutnosť videná aj ako Božia nutnosť v tom zmysle, že slobodná poslušnosť vôli Boha, ktorý chce, aby láska bola žitá až do krajnosti, vyžaduje život v spravodlivosti a láske aj za cenu násilnej smrti. A takto žil Ježiš... Ale Peter nechce prijať, že by Mesiášov údel bol taký, a zájde tak ďaleko, že pokarhá Ježiša. Ale tým si vyslúži veľmi tvrdú odpoveď od toho, ktorého vyznal ako Krista: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mk 8,33). Ježiš prikazuje Petrovi, aby mu neprekážal v ceste, ale aby sa v úplnej poslušnosti vrátil na miesto, ktoré mu patrí, teda za svojho Majstra a Pána, ktorého slová zjavujú hlboké zámery Božieho srdca.

  A aby bola táto radikálna požiadavka evanjelia všetkým jasná, Ježiš si k sebe zavolá zástup a dodá: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8,34-35). Tieto slová majú vo svojej paradoxnosti veľmi jasný význam: kto chce byť skutočne Ježišovým učeníkom, musí prestať sám seba považovať za mieru všetkých vecí. Musí sa zriecť sebaobhajoby a prijať nesenie nástroja vlastného odsúdenia na smrť. Musí opustiť mechanizmy sebaospravedlňovania a úplne sa zveriť Pánovi. Len ten, kto to prijme, môže spoznať Ježiša Krista a v ňom prijať seba samého. V opačnom prípade skončí zapretím Ježiša ako Peter (porov. Mk 14,71).

Sme my, kresťania, ešte presvedčení o tom, že stojí za to stratiť život pre Ježiša Krista a pre jeho evanjelium? Veríme, že jeho láska má väčšiu cenu ako život (porov. Ž 63,4), že len kvôli tejto láske nachádza zmysel akékoľvek naše zrieknutie a každé utrpenie, ktoré nám môže byť dané prežívať?