«Zachovávaj sobotňajší deň, aby si ho zasvätil, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh. Šesť dní budeš pracovať a robiť každú svoju prácu, ale siedmy deň je sobota, (to jest odpočinok) pre Pána, tvojho Boha; vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani slúžka, ani tvoj vôl, ani osol, ani nijaký tvoj dobytok, ba ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach, aby tvoj sluha a tvoja slúžka mali podobný odpočinok ako ty. Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň». (Dt 5, 12-15)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnej katechéze sa ešte vrátime k tretiemu prikázaniu, ktoré hovorí o dni odpočinku. Desatoro, vyhlásené v knihe Exodus, sa opakuje v Knihe Deuteronómium takmer totožným spôsobom, s výnimkou tohto Tretieho slova, kde sa objavuje vzácny rozdiel: zatiaľčo v Exode je dôvod odpočinku požehnávanie stvorenstva, v Deuteronómiu naopak pripomína koniec otroctva. V tento deň si musí otrok oddýchnuť tak, ako aj jeho pán, aby slávil pamiatku Paschy oslobodenia.
Veď otroci už pre definíciu nemôžu oddychovať. Existujú však mnohé druhy otroctva, ako vonkajšieho, tak aj vnútorného. Sú tu vonkajšie tlaky ako utláčanie, životy zhabané násilím a inými druhmi nespravodlivosti. Potom tu existujú vnútorné väznice, ktorými sú napríklad psychické bloky, komplexy, charakterové limity a podobne. Existuje oddych v týchto podmienkach? Človek, ktorý je väzňom či utláčaným, môže aj napriek tomu zostať slobodným? A osoba trýznená vnútornými ťažkosťami môže byť slobodná?
V skutočnosti, existujú ľudia, ktorí dokonca aj vo väzení prežívajú jednu veľkú slobodu ducha. Pomyslime napríklad na sv. Maximiliána Kolbeho či na kardinála Van Thuana, ktorí premenili temné utláčania na priestory svetla. Rovnako existujú osoby poznačené veľkou vnútornou krehkosťou, ktoré však poznajú odpočinok milosrdenstva a vedia ho odovzdávať druhým. Milosrdenstvo Boha nás oslobodzuje. A keď sa stretneš s Božím milosrdenstvom, máš jednu veľkú vnútornú slobodu a si tiež schopný odovzdávať ju druhým. Preto je veľmi dôležité otvoriť sa milosrdenstvu Boha, aby sme neboli otrokmi seba samých.
Čo je teda skutočná sloboda? Spočíva snáď v slobode voľby? Tá je istotne súčasťou slobody a usilujeme sa, aby bola zaistená každému mužovi a žene (porov. Apoštolská konštit. Druhého vatik. koncilu Gaudium et spes, 73). Dobre však vieme, že robiť to, po čom túžime, nestačí k tomu, aby sme boli skutočne slobodní, a ani šťastní. Skutočná sloboda znamená oveľa viac.
Veď existuje otroctvo, ktoré spútava viac než väzenie, viac než panický záchvat, viac než diktát akéhokoľvek druhu: je ním otroctvo vlastného ega. Ide o ľudí, ktorí sa po celý deň pozerajú do zrkadla, aby videli svoje ego. A ich ego má väčší vzrast než ich vlastné telo. Sú otrokmi ega. Ego sa môže stať žalárnikom, ktorý mučí človeka kdekoľvek sa nachádza a spôsobuje mu to najväčšie utláčanie, ktoré sa nazýva „hriech“, ktorý nie je banálnym porušením predpisov, ale zlyhaním existencie a stavom otroctva (porov. Jn 8,34). Hriech je koniec koncov jednať a konať na základe ega. „Chcem urobiť toto a nezaujíma ma, či je tu nejaká hranica, či je tu nejaké prikázanie, nezaujíma ma ani, či je tu láska.
Podľa ega napríklad myslíme v ľudských vášňach: ľudia pažraví, smilní, lakomí, hnevliví, závistliví, leniví, pyšní a podobne, sú otrokmi svojich nerestí, ktoré ich trýznia a mučia. Pre pažravého neexistuje odpočinok, pretože obžerstvo je pokrytectvom žalúdka, ktorý je plný, avšak dáva nám uveriť, že je prázdny. Pokrytecký žalúdok nás robí pažravými. Sme otrokmi pokryteckého žalúdka. Neexistuje oddych pre pažravého i smilného človeka, ktorí musia žiť z pôžitku. Úzkosť vlastnenia ničí lakomca – vždy hromadí peniaze, ubližujúc druhým. Oheň hnevu a moľ závisti ničia vzťahy. Spisovatelia hovoria, že závisť dáva telu i duši zožltnúť, ako keď má niekto žltačku, stáva sa žltým. Závistlivci majú žltú dušu, pretože nikdy nemôžu mať sviežosť zdravia duše. 
Závisť ničí. Lenivosť, ktorá sa vyhýba každej námahe, nás robí neschopnými žiť. A egocentrizmus – o ktorom som hovoril –: pyšný človek kope jamu medzi seba a druhých.
Drahí bratia a sestry, kto je teda skutočným otrokom? Kto nepozná oddych? Ten, kto nie je schopný milovať! A všetky tieto neresti, tieto hriechy, tento egoizmus, nás vzďaľujú od lásky a robia nás neschopnými milovať. Sme otrokmi seba samých a nedokážeme milovať, pretože láska ide vždy smerom k druhým.
Tretie prikázanie, ktoré v odpočinku pozýva k oslave oslobodenia, je pre nás kresťanov proroctvom Pána Ježiša, ktorý láme vnútorné otroctvá hriechu, aby človeka urobil schopným milovať. Skutočná láska je skutočnou slobodou: oddeľuje od vlastnenia, obnovuje vzťahy, vie prijímať a oceniť blížneho, premieňa každú námahu na radostný dar a uschopňuje nás k jednote. Láska oslobodzuje aj vo väzení, aj keď sme slabí a obmedzení.
Toto je sloboda, ktorú prijímame od nášho Vykupiteľa, nášho Pána Ježiša Krista.

Preložila: Slovenská redakcia VR