Zoslanie Ducha Svätého B 2018

 

Duch, ktorý nás vedie                                            Jn 15,26-27; 16,12-15

 

Kľúčom k pochopeniu Slávnosti Zoslania Ducha Svätého je biblická scéna stavby Babylonskej veže. V Knihe Genezis čítame, že po potope ľudia unesení pýchou chceli postaviť vežu siahajúcu do neba, to znamená k sídlu samého Boha. Začali veľkú prácu, ale ju nedokončili. Prečo? Biblia hovorí, že si prestali rozumieť. Boh totiž, keď potrestal ich pýchu, pomiatol im jazyky.

To je obraz stále aktuálnej skutočnosti. Netreba tento opis chápať doslovne, akoby takú vežu budovali a naraz robotníci začali hovoriť rôznymi jazykmi: jeden koptským jazykom, druhý gréckym, tretí latinským, francúzskym, nemeckým... Tu nejde o také pomätenie. Biblická Babylonská veža to je obraz zaslepenia človeka, ktorému sa stále sníva o vykonaní niečoho, čo preslávi jeho meno, čo ukáže jeho veľkosť. V staroveku za týmto účelom stavali budovy. Naša spoločnosť hľadá zbraň, ktorá by mohla zotročiť iných, bojuje o dobytie vesmíru. Tak je to vo svetovom meradle.

Aj v súkromnom živote existuje podobné nebezpečenstvo stavby vlastnej Babylonskej veže. Tým môže byť túžba urobiť veľkú kariéru, získanie peňazí, kúpa luxusného auta... To, čo ukazuje našu veľkosť v prostredí, kde žijeme. Je v tom jedno nebezpečenstvo – strata kontaktu s druhým človekom.

Je nemožné, aby sa mohli dorozumieť ľudia, z ktorých jeden má v banke niekoľko miliónov eur, a druhý zomiera od hladu. Môžu hovoriť dobre po anglicky, ale si nerozumejú. Je tiež nemožné, aby riaditeľ, ktorý si pri meste stavia vlastnú vilu vykladanú mozaikou, mohol pochopiť pracovníka, ktorý z mesačnej penzie musí vyživiť rodinu. Nič neznamená, že hovoria dobre rovnakým jazykom, oni sa nechápu. A je nemožné, aby muž, ktorý sa venoval iba odbornej práci, lebo v nej vidí perspektívu kariéry, a zabudol na rodinný dom, mohol pochopiť ženu, dieťa... Pomätené jazyky... Stavba Babylonskej veže sa vždy takto končí a to je jedna z najväčších ľudských tragédií.

Slávnosť Zoslania Ducha Svätého je Božou odpoveďou na toto ľudské zaslepenie. Duch Svätý napĺňa srdcia zhromaždených vo Večeradle. Malá skupina ľudí zatvorená na sedem zámkov v obave pred Židmi je naplnená Duchom Svätým. Otvárajú dvere a otvárajú srdcia. Prečo? Lebo hovoria jazykom lásky. Jazyk lásky je jediným jazykom na svete, ktorému rozumie každý človek. To je jazyk srdca a kdekoľvek je ľudské srdce, tam sa rozumie tomuto jazyku.

Svätá Matka Tereza z Kalkaty si vysúkala rukávy a zaoberala sa tými, ktorí potrebujú pomoc, ktorí zomierali na ulici od hladu, ktorých všetci opustili. Jej gesto chápali všetci: veriaci i neveriaci, mohamedáni, budhisti, katolíci i pravoslávni, materialisti i existencionalisti... Prehovorila k svetu jazykom lásky. Ukázala srdce otvorené pre iných. Maximilián Kolbe tiež prehovoril tým istým jazykom a jeho rozhodnutie dobrovoľne odísť do bunkra smrti na smrť hladom je zrozumiteľné pre všetkých.

Duch Svätý, keď sa dotkol sŕdc vo Večeradle, začal stavbu novej veže siahajúcej do neba. To je Cirkev. Veža budovaná zo živých kameňov, z ľudských sŕdc otvorených pre iných, ktoré hovoria jazykom lásky. Ak sa chceme dostať do tejto do neba siahajúcej veže, ak sa chceme deliť s apoštolmi o večné šťastie, jej potrebné, aby sme si zachovali otvorené srdce. Otvorené na činnosť Boha a na prijatie každého človeka, ktorý potrebuje našu pomoc. Uzatvorené srdce vypadne z Cirkvi, podobne, ako musí vypadnúť zo stavby kameň, ktorý nebol betónom spojený s inými.

 

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku.

Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“

 

Sviatok Turíc – päťdesiaty deň po Veľkej noci predstavuje plnosť veľkonočného tajomstva: vzkriesený Ježiš vystúpil na nebesia, má podiel na Božom majestáte a teraz napĺňa sľub ktorý dal učeníkom, že im pošle Tešiteľa, Ducha Svätého (porov. Jn 14,16.26; 16,7).

Duch Svätý, ktorý bol daný Ježišom na kríži (porov. Jn 19,30) ako predohra jeho vyliatia Zmŕtvychvstalým na učeníkov, je tým, kto sprítomňuje Krista v Cirkvi, dáva kresťanom schopnosť vydávať svedectvo a sprevádza hlásanie evanjelia. Podľa štvrtého evanjelia Ježiš dýchol na učeníkov Ducha pri svojom zjavení, ku ktorému došlo osem dní po Veľkej noci (porov. Jn 20,22-23). Podľa Lukáša zostúpil na novú komunitu kresťanov viackrát: v Jeruzaleme (porov. Sk 2,1-11), v Cézarei (porov. Sk 10,44) a v Efeze (por. Sk 19,6). Sú to rôzne spôsoby, ako hovoriť o stálej prítomnosti Ducha v živote kresťanov a Cirkvi.

V dnešnom úryvku evanjelia počujeme Ježišov prísľub Ducha Svätého učeníkom v tzv. rozlúčkovej reči (porov. Jn 13,31-16,33): v nej sa k nám aj dnes prihovára oslávený Pán. Predovšetkým tvrdí, že Duch, Tešiteľ – Zástanca, ktorého pošle Otec, bude mať za úlohu vydať svedectvo o samotnom Ježišovi. V procese, ktorý sa začal v dejinách a v ktorom sú Ježiš a jeho nasledovníci predmetom žaloby a nepriateľstva, má Duch Svätý úlohu obhajcu: svedčí o Ježišovi a sprevádza učeníkov, keď sú aj oni povolaní vydať svedectvo (porov. Mk 13,11). Učeník je svedok, ktorý počúval Ježišove slová a od začiatku bol vtiahnutý do jeho verejného pôsobenia (porov. Sk 1,21-22). Duch Svätý teda robí po Ježišovej smrti učeníka schopným vydávať toto svedectvo až na smrť, aby vyznal svojho Pána tým, že daruje svoj život v mučeníckej smrti.

Duch Svätý má ale ešte aj inú dôležitú úlohu: viesť učeníkov k pochopeniu a prijatiu hĺbky týchto skutočností, ktoré neboli schopní pochopiť a prijať, keď bol Ježiš s nimi: „Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14,26). V chápaní osoby Ježiša Krista a tajomstva spásy sú rôzne časy, ako to sám Ježiš vysvetlil Petrovi: „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš“ (Jn 13,7); „Kam ja idem, tam teraz za mnou ísť nemôžeš, no pôjdeš za mnou neskôr“ (Jn 13,36). Áno, sú tu Ježišove slová a gestá, ktoré apoštoli bezprostredne nepochopili, rovnako ako nie je povedané, za koho bude hovoriť Duch Svätý, ktorý „bude hovoriť to, čo počuje, a oznámi vám, čo má prísť“. Ale pozor, nejde o nejaké nové zjavenie, pretože Duch Svätý, „Ježišov nerozlučný spoločník“ (sv. Bazil), sa nevzdiali od Ježišovho posolstva. Bude sprítomňovať a aktualizovať Krista práve ako synov horlivý poslucháč... To je veľké tajomstvo načúvania Bohu, tajomstvo vo vnútri Trojice: Syn vždy načúva Otcovi; Otec počúva príhovor Syna a vzývanie Ducha; Duch je spoločenstvom Otca a Syna.

Cirkev teda nie je osirelé spoločenstvo, pretože jej nikdy nebude chýbať Kristova prítomnosť. Ak je pravda, že pri svojom odchode k Otcovi zanechal svojich vo svete, potom je pravda aj to, že ich zveril Duchu Svätému, „inému – vzhľadom k sebe – Utešiteľovi“ (Jn 14,16), tomu, ktorý je svedok a obhajca. A tento Duch nás „vovedie do plnej pravdy“ tým, že nám, učeníkom, ponúka možnosť stále lepšie rozumieť pravde: nie pravde abstraktnej, ale pravde – osobe, Ježišovi Kristovi, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6): pravde, ktorá cirkev neustále predchádza, avšak cirkev ju nikdy nemôže vlastniť; pravde, ktorá je interpretovaná, zvestovaná a prežívajúca v cirkvi, kedykoľvek si pripomenie, že je dielom Ducha Svätého, ktorý z nej robí Kristovo telo vo svete.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi a Edward Stanek

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: