6. veľkonočná nedeľa B 2018

 

Láska je podmienkou poznania Boha                       Jn 15, 9 - 17                                

 

V dnešnom Božom slove môžeme nájsť odpoveď na otázku, prečo tak málo ľudí pozná Boha. Sv. Ján vo svojom prvom liste odpovedá jasne: „Kto nemiluje, nepozná Boha, lebo Boh je láska“. Teda základnou podmienkou poznania Boha je umenie milovať druhého človeka. Ak niekto neovláda toto umenie, ak nevie milovať, nedokáže poznať Boha.

Každý, kto sa narodí na tejto zemi, narodí sa ako egoista. Egoizmus je súčasťou dedičného hriechu, ktorí dedíme od nášho praotca Adama. Egoizmus to je nezdravá starostlivosť o svoje vlastné šťastie. Preto egoista neustále všetko zhŕňa pre seba, lebo si myslí, že čím viac nazhŕňa vecí i ľudí, tým bude šťastnejší. Dráma egoistu spočíva v tom, že sa nikdy nerozhodne podeliť s druhým o svoje šťastie. Myslí si, že ak niekomu odovzdá časť vecí či ľudí, ktorí ho robia šťastnými, tak on sám tým stratí. Egoista sa nedokáže deliť, ale z toho dôvodu nikdy nedokáže objaviť, čo je pravé šťastie.

Pravé šťastie spočíva v tom, že robíme šťastnými iných, spočíva vo veľkej starostlivosti o to, aby iní žili v plnej radosti a šťastí. Láska vlastne spôsobuje túto zmenu. Namiesto toho, aby sa starala o vlastné šťastie, ten kto miluje, začína sa usilovať o šťastie druhého človeka a v tejto starostlivosti nachádza svoje vlastné šťastie. Boh, ktorý je láskou, stále sa usiluje o šťastie iných, stále dáva, stále rozdáva. Boh nehľadá vlastné šťastie, ale robí šťastných iných. Preto iba ten, kto dokáže milovať, kto objaví radosť a plnosť šťastia v úsilí urobiť šťastnými iných, dokáže poznať Boha.

Na tomto základe môžeme pochopiť základné prikázanie, ktoré Kristus vyhlasuje vo Večeradle, nové prikázanie: „aby ste sa navzájom milovali“. Kristus prišiel zjaviť lásku Boha, a to je možné iba a výlučne cez vzájomnú lásku ľudí. Boh potrebuje ľudí, ktorí dokážu milovať. „Podľa toho budú poznať, že ste mojimi učeníkmi, ak sa budete navzájom milovať“. Kristus môže zjavovať lásku Boha, a teda umožňovať svetu poznanie Boha, ktorý je láskou, iba a výlučne cez našu vzájomnú lásku, cez spojenie ľudí putami pravej lásky.

Kde túto lásku hľadať? Dvadsať storočí Cirkev v odpovedi na túto otázku poukazovala na kresťanské rodiny. Keď sa svet pýtal, kde je láska, Cirkev otvárala dvere kresťanského domu a povedala: pozrite, ako vyzerá láska. Ale pozor, v našich domoch dochádza v súčasnosti k dráme. Cirkev totiž nemôže otvoriť dvere kresťanských domov, aby ukázala, ako vyzerá kresťanská láska.

Kňaz hovorí: „Rozprával som sa so spoločenským kurátorom, ktorý pripravuje materiál na vedeckú prácu. Urobil sondu mienky v dvanástich rodinách, ktoré majú deti v základnej škole. Výsledky ankety boli pre neho samého desivé. Z dvesto rodín iba sedemnásť dokázalo vytvoriť atmosféru skutočnej lásky, v ktorej možno dobre vychovať deti. Stoosemdesiattri rodín ju nedokázalo vytvoriť. Okrem toho päťdesiatdva rodín vôbec nedorastá na lásku a to ani zo strany otca, ani zo strany matky. Zvyšná časť je zmrzačená prinajmenšom z jednej strany. Chýba láska. Väčšina z týchto ľudí, keď odpovedali na otázky o náboženskom presvedčení, potvrdzuje, že sú katolíkmi. Keby sme im povedali: vy nepoznáte Boha – tak sa urazia, a bohužiaľ taká je pravda. Lebo ak nevedia milovať, nepoznajú Boha. Boh je láska.“

Prežívame hlbokú krízu kresťanstva. Nezjavujeme svetu Boha, pretože nevieme milovať. Ak treba niečo urobiť, tak je potrebné pomôcť všetkým ľuďom ovládať umenie pravej lásky k druhému človeku. Ak svojím postojom, svojou evanjeliovou láskou nedokážeme zapáliť iných, tak vtedy nedokážeme splniť úlohy, ktoré nám určil Boh. Poznanie Boha začína zanikať v spoločenstve, pretože chýbajú ľudia, ktorí dokážu milovať.

 

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!

Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.

Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.

Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.

Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene.

Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“

 

Aký životný štýl by mal charakterizovať Ježišových učeníkov vo svete v „medzičase“ medzi jeho zmŕtvychvstaním a jeho príchodom v sláve na konci časov? Ako sme videli minulú nedeľu (porov. Jn 15,1-8), kresťania sú zjednotení s Kristom ako ratolesti s viničom. Prebývajú v Kristovi a majú s ním plné a pevné spoločenstvo, hoci Zmŕtvychvstalý už nie je viditeľne prítomný medzi nimi, ale teraz prebýva u Otca, v láske s ním spolu – býva. Práve preto, že „Boh je láska“ (1Jn 4,8.16) a že medzi Otcom a Synom je spoločenstvo lásky, môžeme vstúpiť do spoločenstva s Bohom, ktorého nikto nikdy nevidel (porov. Jn 1,18), len ak budeme žiť v láske.

Čo je však láska – agapé, ako ju nazýva Nový zákon? Je to prúd vychádzajúci z Otca predovšetkým na milovaného Syna (porov. Mk 1,11;9,7) a skrze Syna na veriacich, v ktorých prebúdza dynamiku vzťahu: každý totiž pasívne zakúsi Božiu lásku a tak sa stane subjektom lásky. Tento kruh lásky je dobre vyjadrený Ježišovými slovami: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!“ (Jn 15,9) Je to láska, ktorú každý z nás potrebuje, aby mohol žiť v plnosti; láska, ktorá jediná môže dať zmysel nášmu životu. Je to božská energia, reálna a konkrétna skúsenosť, ku ktorej je povolaný každý kresťan!

Ježišovi učeníci spoznali jeho „lásku až do konca“ (porov. Jn 13,1), jeho obetovanie života za nich, jeho priateľov, až k podstúpeniu násilnej a nespravodlivej smrti. Tento Ježišov postoj sa živil z veľmi konkrétneho prameňa: z Otcovej lásky, ktorú zakúšal. Podobne je aj dnes veriaci ponorený do tohto prúdu lásky a spoločenstvo veriacich, Cirkev, je predovšetkým skutočnosťou, ktorá sa rodí z lásky a smeruje k tomu, že je epifániou – zjavením lásky. Je potrebné zdôrazniť, že to nie je cirkev, kto sa rozhoduje milovať, preukazovať lásku, ale Božia láska, v ktorej sa Cirkev rodí a stáva sa schopnou byť subjektom lásky!

V tomto svetle dobre chápeme, prečo Ježiš zanechal svojim učeníkom ako nevyhnutnú podmienku k spoločenstvu s ním „nové prikázanie: milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“ (porov. Jn 13,34). Áno, zo všetkých prikázaní obsiahnutých v Písme zostáva po Ježišovom príchode na zem len jedno jediné – „nové“ prikázanie, lebo je posledné a definitívne! Ak už v synoptických evanjeliách Ježiš zhrnul celý zákon do jediného prikázania lásky k Bohu a blížnemu (porov. Lk 10,25-28) a ak Pavol tvrdí , že „Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: 'Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!'“ (Gal 5,14; porov. Rim 13,8-10), milovaný učeník Ján ide ešte ďalej a urobí definitívny záver. Vo štvrtom evanjeliu je totiž nové prikázanie jediné, ktoré Ježiš dostal od Otca, a ako také ho dodržal až do krajnosti, až k tomu, že sa stal vzorom a mierou lásky – „ako som ja miloval vás“ – svojich učeníkov kresťanov k druhým.

Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás,“ to je jediné prikázanie kresťanov, ktoré, ak sa pravdivo uskutočňuje, dovoľuje rozpoznať Ježišových učeníkov (porov. Jn 13,35). To je podmienka zakúšania neviditeľného Boha a jeho kontemplácie očami viery podľa slov toho istého Jána v jeho prvom liste: „ Boha nikto nikdy nevidel; ale keď sa milujeme navzájom; Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá“ (1 Jn 4, 12). Toto je kresťanstvo a nič iné! Zakaždým, keď našou vinou, vinou kresťanov, nové prikázanie vybledne a stratí svoju dôležitosť a jedinečnosť, stráca aj kresťanstvo svoj evanjeliový charakter radostnej zvesti. Môže sa dokonca dôjsť tak ďaleko, že získa rysy zlej správy, pretože je nabité zákonmi a prikázaniami, ktoré majú ľudia sklon ešte množiť a sťažovať.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi a Edward Stanek

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: