«Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj»  Jn 6,54-55

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes je prvý jarný deň: prajem vám peknú jar! A čo sa deje na jar? Kvitnú rastliny, kvitnú stromy. Položím vám otázku: chorý strom či rastlina kvitne dobre? Nie! Môže dobre zakvitnúť nejaký strom či rastlina bez dažďa alebo umelej závlahy? Nie. A strom či rastlina s preťatými koreňmi alebo bez koreňa, môže kvitnúť? Nie! Dá sa kvitnúť bez koreňov? Nie!
A toto je poučné. Kresťanský život musí byť životom kvitnúcim v skutkoch lásky, v konaní dobra. Ak však nemáš korene, nebudeš môcť kvitnúť. A kto je tým koreňom? Ježiš! Ak nie si s Ježišom, tam v koreni, nebudeš kvitnúť. Ak tvoj život nezalievaš modlitbou a sviatosťami, budeš mať kvety kresťanstva? Nie! Nebudeš. Pretože modlitba a sviatosti nám zavlažujú korene, a tak náš život kvitne.
Prajem vám, aby táto jar bola pre vás kvitnúcou jarou, akou bude Veľká noc – bude prekvitať. Aby kvitla dobrými skutkami, cnosťami, konaním dobra voči druhým. Je to jasné? Zapamätajte si toto – je to jedno krásne príslovie z mojej vlasti: „To, čo má strom v kvete, pochádza z toho, čo je pod zemou“. Nikdy nepretnime korene, čo nás spájajú s Ježišom.
A teraz pokračujeme s katechézou o svätej omši. Slávenie omše, ktorého rozličnými úsekmi postupne prechádzame, vedie k svätému prijímaniu, čiže k zjednoteniu sa s Ježišom. Sviatostné prijímanie – nie duchovné prijímanie, ktoré si môžeš vykonať aj doma so slovami: „Ježiš, chcel by som ťa prijať duchovne“. Nie, tu je sviatostné prijímanie, s Kristovým telom a krvou. Slávime Eucharistiu, aby sme sa živili Kristom, ktorý nám daruje seba samého, ako v Slove, tak aj vo Sviatosti oltárnej, aby sme sa mu pripodobnili.
Hovorí to samotný Pán, počúvajte: «Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom» (Jn 6,56). Veď gesto Ježiša, ktorý daroval učeníkom svoje telo a krv pri Poslednej večeri, pokračuje aj dnes prostredníctvom služby kňaza a diakona, riadnych vysluhovateľov rozdávania bratom Chleba života a Kalicha spásy.
Pri svätej omši, po tom, ako kňaz rozláme konsekrovaný chlieb, čiže Ježišovo telo, kňaz ho ukáže veriacim, pozývajúc ich zúčastniť sa na eucharistickej hostine. Poznáme slová, ktoré zaznievajú od svätého oltára: «Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu: hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta».
Toto pozvanie, inšpirované úryvkom zo Zjavenia apoštola Jána – «Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu» (Zjv 19,9) – hovorí o „svadbe“, lebo Ježiš je ženíchom Cirkvi – toto pozvanie nás volá zakúsiť dôverné spojenie s Kristom, zdrojom radosti a svätosti. Je to pozvanie, ktoré rozveseľuje a zároveň pobáda ku spytovaniu svedomia osvieteného vierou.
Ak na jednej strane vidíme tú vzdialenosť, aká nás delí od Kristovej svätosti, na druhej strane veríme, že jeho Krv je «vyliata na odpustenie hriechov». Nám všetkým bolo odpustené pri krste a všetkým nám sa odpúšťa alebo nám bude odpustené zakaždým, keď pristúpime ku sviatosti zmierenia. A nezabudnite: Ježiš vždy odpúšťa. Ježiš sa neunaví odpúšťať. Sme to my, ktorí sme unavení prosiť o odpustenie.
Sv. Ambróz, mysliac práve na spásonosnú hodnotu tejto Krvi, vyhlasuje: «Ja, čo stále hreším, musím mať vždy po ruke liek» (De sacramentis, 4,28: PL 16, 446A). V tejto viere aj my obraciame pohľad na Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta, a prosíme ho: «Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie». Toto hovoríme pri každej svätej omši.
Ak sme to my, čo kráčame v zástupe, aby sme pristúpili k svätému prijímaniu, keďže ideme v procesii k oltáru na prijímanie, v skutočnosti je to Kristus, ktorý nám ide v ústrety, aby nás asimiloval do seba. Je to stretnutie s Ježišom! Živiť sa Eucharistiou znamená nechať sa premeniť v to, čo prijímame.
Pomáha nám to pochopiť sv. Augustín, keď hovorí o tom, koľko svetla sa mu dostalo, keď pocítil, že mu Kristus hovorí: «Som pokrmom silných, rasti a budeš ma požívať. Nie ty mňa premeníš, ako premieňaš svoj pokrm v seba samého, ale ty budeš premenený vo mňa» (Vyznania VII., 10,16: PL 32,742). Zakaždým, keď pristupujeme k prijímaniu, čoraz viac sa podobáme na Ježiša, vždy väčšmi sa premieňame v Ježiša. Tak ako sú premenené chlieb a víno na Pánovo Telo a Krv, tak tí, ktorí ich s vierou prijímajú, sú premenení na živú Eucharistiu.
Kňazovi, ktorý ti pri rozdávaní Eucharistie hovorí: «Telo Kristovo», odpovedáš: «Amen», čiže uznávaš tú milosť a úsilie, ktoré v sebe obnáša stávanie sa Kristovým telom. Lebo keď prijímame Eucharistiu, stávame sa Kristovým telom. Toto je krásne, je to nádherné. Sväté prijímanie, zatiaľ čo nás zjednocuje s Kristom, vytrhávajúc nás z našich egoizmov, otvára nás a zjednocuje so všetkými tými, ktorí sú v ňom jedno. Hľa, zázrak svätého prijímania: stávame sa tým, čo prijímame!
Cirkev veľmi túži, aby aj veriaci prijímali Pánovo telo v hostiách konsekrovaných pri tej istej omši. A znak eucharistickej hostiny je vyjadrený ešte plnšie, ak sa sväté prijímanie podáva pod oboma spôsobmi, aj keď vieme, že katolícka náuka učí, že pod jedným spôsobom prijímame celého a úplného Krista (porov. Všeobecné smernice Rímskeho misála - VSRM, 85; 281-282).
Podľa cirkevnej praxe, veriaci normálne pristupuje k Eucharistii vo forme procesie, ako sme o tom hovorili, a prijíma zbožne v stoji alebo na kolenách, podľa toho, ako to ustanovila konferencia biskupov, a sviatosť prijíma do úst alebo, tam kde je to povolené, na ruku, podľa toho, čo preferuje (porov. VSRM, 160-161).
Po prijímaní nám na to, aby sme si v srdci uchránili prijatý dar, pomáha ticho, tichá modlitba. Je dobré predĺžiť tú chvíľu ticha – hovoriť s Ježišom v srdci nám veľmi pomáha, rovnako ako aj spev žalmu či hymnu chvály (porov. VSRM 88), čo nám pomáha zotrvať s Pánom.
Eucharistickú liturgiu uzatvára modlitba po prijímaní. V nej sa kňaz v mene všetkých obracia na Pána, aby mu poďakoval, že nás urobil svojimi spolustolovníkmi a aby ho prosil, aby to, čo sme prijali, premenilo náš život. Eucharistia nás robí silnými, aby sme prinášali ovocie dobrých skutkov, aby sme žili ako kresťania.
Príznačná je táto modlitba z dnešného dňa, v ktorej Pána prosíme, aby «účasť na  jeho sviatosti bola pre nás liekom spásy, aby nás uzdravila od zla a upevnila nás v jeho priateľstve» (Rímsky misál, Streda V. týždňa Pôstneho obdobia - podľa tal. znenia). 
Pristupujme k Eucharistii, aby sme prijímali Ježiša, ktorý nás premieňa v seba samého, posilňuje nás. Taký dobrý a taký veľký je Pán.

Preložila: Slovenská redakcia VR