Opustený od všetkých.                                                        Mk 11, 1 - 10

Svätý František Xaverský povedal: "Zvlášť odporúčam sústredenú meditáciu... nad životom a utrpením nášho Pána. Ak budete nad týmto tajomstvom často rozjímať, celá vaša duša sa naplní Ježišom, budete sa mu pripodobňovať, aj vaše konanie sa bude časom podobať na jeho."

František vedel, že ak chceme vo svojom živote zažiť skutočnú premenu, potrebujeme sa hlboko ponoriť do tajomstva kríža. Jedným z najlepších spôsobov, ako to môžeme urobiť, je predstaviť si seba samého v hornej sieni, v Getsemanskej záhrade alebo na Kalvárii. Predstav si, ako sedíš vedľa Ježiša, keď premieňa chlieb a víno. Ako znie jeho hlas? Aký má výraz jeho tvár? Zapozeraj sa do jeho očí, keď stojí pred Pilátom. Prečo je ticho? Predstav si, o čom asi rozmýšľa, keď počuje, ako zástup kričí: "Ukrižuj ho!"

Tak často si myslíme, že najviac záleží práve na tom, čo robíme my. Samozrejme, záleží, ale to, čo v nás chce urobiť Boh, je oveľa viac. Práve preto je také dôležité uvažovať nad Kristovým utrpením a zároveň sa otvoriť Božej milosti.

Karol Rahner, jeden z najväčších teológov Druhého vatikánskeho koncilu, napísal: "Nemôžeme poprieť, že pokorný človek môže mať skúsenosť milosti, ktorá mu dá pocit slobody, otvorí mu úplne nové obzory, urobí na neho obrovský dojem, premení ho, vyformuje, dokonca aj po dlhom čase ovplyvňuje jeho najhlbší kresťanský postoj." To je presne to, na čom v skutočnosti záleží! Práve takto sa môžeme pripodobniť Kristovi.

Boh nás chce naplniť milosťou, keď budeme počas tohto týždňa uvažovať nad Umučením. Chce v našej duši urobiť hlboký dojem a preniknúť naše srdce svojou láskou. Preto pozdvihnime zrak k nebesiam každý deň počas tohto týždňa a ďakujme Bohu, že sa nám dáva v takej veľkej miere.

Zdroj: Slovo medzi nami 3/2012

Keď sa blížili k Jeruzalemu, k Betfage a Betánii pri Olivovej hore, poslal Ježiš dvoch svojich učeníkov a povedal im: „Choďte do dediny, čo je pred vami. A len čo do nej vojdete, nájdete priviazané osliatko, na ktorom ešte nijaký človek nesedel. Odviažte ho a priveďte. A keby vám niekto hovoril: ‚Čo to robíte?‘, povedzte: ‚Pán ho potrebuje a hneď ho zasa sem vráti.‘“

Oni odišli a na rázcestí našli osliatko priviazané vonku pri bráne; i odviazali ho. Niektorí z tých, čo tam stáli, im vraveli: „Čo to robíte, prečo odväzujete osliatko?“ Oni im povedali, ako im kázal Ježiš, a nechali ich.

Osliatko priviedli k Ježišovi, pokládli naň svoje plášte a on si naň sadol. Mnohí prestierali na cestu svoje plášte, iní zasa zelené ratolesti, čo narezali v poli. A tí, čo išli pred ním, aj tí, čo šli za ním, volali: „Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza! Hosanna na výsostiach!“

Príbeh Ježišovho utrpenia, ktorý nám dnes popri slávnom vstupe do Jeruzalema (porov. Mk 11,1-10) liturgia ponúka, zaberá takmer pätinu celého Markovho evanjelia. Keďže teda nie je možné komentovať ho podrobne, obmedzím sa na celkový pohľad, z ktorého vystupujú kľúčové skutočnosti.

Toto rozprávanie je skúškou pre náš pohľad viery. Sme totiž takmer nútení trpieť pohoršením a bláznovstvom kríža (porov. 1Kor 1,23), pred nás je postavený neúspešný záver Ježišovho života. Toho, ktorý prechádzal medzi ľudom a dobre robil (porov. Sk 10,38), uzdravoval chorých a zlých duchov prinútil k úteku; toho, ktorý ako „prorok mocný v čine i v reči“ (Lk 24,19), priťahoval k sebe zástupy tak, že do svätého mesta vstúpil za triumfálneho privolávania slávy; toho, ktorému sa podarilo zhromaždiť putujúce komunity mužov a žien; tohto človeka Ježiša z Nazareta stretol nemysliteľný koniec. Jeho život skončil ponižujúcou smrťou. Každý čitateľ evanjelia, každý učeník musí byť hlboko zasiahnutý týmto koncom... 

Napadá nás otázka, kam sa podela Ježišova sila, moc, s ktorou oslobodzoval tých, čo boli postihnutý chorobou, alebo smrťou? „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť“ (Mk 15,31), posmievali sa jeho protivníci... Kam sa podela prorocká charizma, s ktorou ohlasoval veľmi blízke, ba dokonca už prítomné Božie kráľovstvo (porov. Mk 1,15)? Prečo sa Ježiš v utrpení sťahuje do mlčania a nechá sa ponižovať, bez toho aby otvoril ústa (porov. Iz 53,7)? Kde je autorita, ktorú mu toľkokrát priznávali tí, ktorí ho nazývali majstrom, prirovnávali k prorokom a vzývali ako Mesiáša a Spasiteľa? Všetci, ktorí sa zdali byť jeho nasledovníkmi a sympatizantmi, zmizli, Ježiš je sám a všetkými opustený.

Ale záhada sa ešte vyostruje: kde je Boh počas Ježišovho utrpenia? Ten Boh, ktorý sa mu zdal tak blízko a ktorého dôverne nazýval „Abba“ (Mk 14,36), teda „drahým oteckom“? Ten Boh, ktorý ho pri krste (Mk 1,11) a pri premenení (Mk 9,7 ) označil ako „milovaného Syna“? Kde bol ten Boh, na ktorého Ježiš vsadil všetko a obetoval mu celý svoj život? Nezabudnime: smrť na kríži je smrť Bohom prekliateho (porov. Dt 21, 23; Gal 3, 13), tak ju vnímala aj legitímna náboženská autorita Izraela, a zároveň je to krajné utrpenie vyhradené tomu, kto bol nebezpečný pre spoločnosť. Ježiš naozaj zomrel ako podvodník zavesený medzi nebom a zemou, odmietnutý Bohom aj ľuďmi...

Je veľmi ťažké nájsť odpoveď na tieto otázky.

Môžeme začať tým, že si všimneme, že Ježiš prešiel túto cestu – právom nazývanú via crucis, krížová cesta – s modlitbou k Otcovi, aby ho podopieral v tejto hodine temnoty, „prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti“ (Hebr 5,7). V tom všetkom zápasil, aby sa odovzdal Bohu a usiloval naplniť jeho vôľu, nie svoju (porov. Mk 14,36). Áno, Ježiš mal vieru, veril, že Boh ho neopustí, že zostane s ním, na jeho strane –  napriek opačnému zdaniu a reálnemu ľudskému stroskotaniu jeho života a jeho poslania.

Avšak na úplné pochopenie Ježišovho utrpenia, aby sme ho mohli nasledovať a nepohoršiť sa, je zásadné pochopiť eucharistické gesto pri poslednej večeri (porov. Mk 14, 17-25). Ježiš ho urobil preto, aby učeníci nechápali jeho smrť ani ako udalosť, ktorú musel podstúpiť náhodnou zhodou okolností, ani ako neľútostný údel chcený Bohom. Ježiš prežil svoj vlastný koniec slobodne. Mohol utiecť skôr, než sa udalosti dali do pohybu, mohol prestať hovoriť a robiť veci, ktoré viedli k rozsudku smrti. Ale neurobil to, naopak zostal verný poslaniu, ktoré prijal od Boha, naďalej vo všetkom presne plnil Otcovu vôľu aj za cenu smerovania k potupnej smrti. To preto, lebo vedel, že len tak môže milovať Boha aj svojich až do konca (porov. Jn 13,1)... Ježiš teda zavŕšil svoju existenciu tak, ako ju prežil: slobodne a z lásky k Bohu i ľuďom! Aby to bolo jasné, pre svojich učeníkov prorocky predvídal svoje utrpenie a smrť tým, že ho vysvetlil gestom schopným oznámiť podstatu celého jeho osudu. Chlieb bol rozlomený tak, ako sa to malo onedlho stať s jeho životom; víno bolo vyliate do kalichu tak, ako mala byť preliata jeho krv pri násilnej smrti.

Ak Marek na začiatku evanjelia napísal, že učeníci „opustili všetko a nasledovali Ježiša“ (porov. Mk 1,18,20), v hodine utrpenia musíme zaznamenať, že „ Vtedy ho všetci opustili a rozutekali sa“ (Mk 14,50). Pohoršenie kríža trvá v celej svojej tvrdosti a nemožno ho zmierniť, ale znamenie Eucharistie, pamiatky Ježišovho života, utrpenia a smrti dokáže učeníkov znovu zhromaždiť okolo zmŕtvychvstalého Krista. Tak spoločenstvo Ježišových učeníkov naprieč dejinami dosahuje až k nám, bez strachu z hodín temnoty a kríz, pretože aj v nich ich Pán predišiel a prežil ich slobodne a s láskou.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek