«Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol.» (Lk 24,29-31)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Pri poslednej večeri, po tom, ako Ježiš vzal chlieb a kalich vína a vzdával vďaky Bohu, vieme, že «lámal chlieb». Tomuto v eucharistickej liturgii svätej omše zodpovedá úkon lámania chleba, ktorému predchádza modlitba, ktorú nás naučil Pán, čiže modlitba „Otčenáš“.
Takto sa začínajú obrady prijímania, predlžujúc chválu a prosbu eucharistickej modlitby spoločným vyslovovaním modlitby „Otčenáš“. Nejde tu o akúsi jednu z mnohých kresťanských modlitieb, ale o samotnú modlitbu Božích detí: je to veľká modlitba. Otčenáš nás naučil Ježiš. A skutočne, „Otčenáš“, ktorý nám bol odovzdaný v deň nášho krstu, v nás rozoznieva tie isté city, aké mal Ježiš Kristus.
Keď sa modlíme „Otčenáš“, modlíme sa tak, ako to robil Ježiš. Je to modlitba, ktorú vytvoril Ježiš a naučil nás ju, keď ho učeníci požiadali: „Učiteľ, nauč nás modliť sa tak, ako ty“. A Ježiš sa takto modlil. Je veľmi pekné modliť sa tak, ako Ježiš.
Formovaní jeho božou náukou, môžeme sa na Boha obracať nazývajúc ho „Otec“, lebo sme znovuzrodení ako jeho deti skrze vodu a Ducha Svätého (porov. Ef 1,5). Naozaj, nikto by ho nemohol nazývať „Abba“ – „Otče“ – bez toho, aby bol zrodený z Boha, bez inšpirácie Ducha, ako nás to učí sv. Pavol (porov. Rim 8,15). Musíme pamätať na to, že nikto ho nemôže nazývať „Otec“ bez inšpirácie Ducha. Nuž, koľkokrát ľudia povedia „Otče náš“, no nevedia, čo hovoria. Veď áno, je to Otec; no cítiš, keď hovoríš „Otče“, že on je Otcom, tvojím Otcom, Otcom ľudstva, Otcom Ježiša Krista? „Ah, to nie... nuž na to som nepomyslel“. Keď sa modlíme „Otčenáš“, spájame sa s Otcom, ktorý nás miluje ,,avšak je to Duch, ktorý nám dáva toto spojenie, toto vnímanie, že sme Božími deťmi.
Ktorá modlitba nás môže lepšie pripraviť na sviatostné spojenie s Ježišom než tá, ktorú nás naučil on sám? Žiadna iná. Táto. Okrem svätej omše sa „Otčenáš“ modlíme ráno i večer, pri ranných chválach aj vešperách. Takýmto spôsobom postoj synovstva voči Bohu a bratstva voči blížnemu prispievajú k tomu, aby dali našim dňom kresťanskú podobu.
V modlitbe Pána – v „Otčenáši“ – prosíme o «každodenný chlieb», v čom vidíme konkrétny odkaz na eucharistický chlieb, ktorý potrebujeme pre to, aby sme mohli žiť ako Božie deti. Prosíme aj o «odpustenie našich vín» a pre to, aby sme boli hodní prijať Božie odpustenie, usilujeme sa odpustiť tomu, kto nás urazil. A toto nie je jednoduché, je to milosť, o ktorú musíme prosiť: „Pane, nauč ma odpustiť tak, ako si ty odpustil mne“. Je to milosť. Len s našimi silami to nedokážeme. Odpustenie je milosťou od Ducha Svätého.
A tak zatiaľ čo nám „Otčenáš“ otvára srdce pre Boha, otvára nás aj pre bratskú lásku. Nakoniec ešte prosíme Boha o to, aby nás «zbavil zlého», čo nás oddeľuje od neho a rozdeľuje nás od našich bratov. Dobre pochopme, že tieto prosby sú veľmi priliehavé na to, aby nás pripravili na sväté prijímanie (porov. Všeobecné smernice Rímskeho misála - VSRM, 81).
A skutočne, to, o čo prosíme v „Otčenáši“, sa predlžuje v modlitbe kňaza, ktorý v mene všetkých prosí: «Prosíme ťa, Otče, zbav nás všetkého zla, udeľ svoj pokoj našim dňom». A potom sa to istým spôsobom spečatí v obrade pokoja: ako prvé od Krista vyprosujeme dar pokoja (porov. Jn 14,27) – tak odlišného od toho pokoja, ktorý dáva svet: je to niečo úplne iné –, aby Kristus dal rásť Cirkvi v jednote a v pokoji podľa jeho vôle a potom si v konkrétnom geste vzájomne vyjadríme «cirkevné  spoločenstvo  a vzájomnú  lásku  prv, ako  prijmeme  Sviatosť» (VSRM, 82).
V Rímskom obrade je vzájomný znak pokoja, od starobylých čias zaradený pred prijímanie, zacielený na eucharistické prijímanie. Podľa napomenutia svätého Pavla nie je možné mať účasť na prijímaní jedného Chleba, ktorý nás robí v Kristovi  jedným Telom, bez toho, aby sme sa uznali za zmierených bratskou láskou (porov. 1 Kor 10,16-17;11-29). Kristov pokoj nemôže byť zakorenený v srdci, ktoré je neschopné žiť bratstvo a obnoviť ho po tom, ako bolo ranené. Pokoj dáva Pán. A Pán nám dáva aj milosť odpustiť tým, ktorí nás urazili.
Po geste pokoja nasleduje lámanie chleba, ktoré už od apoštolských čias dalo pomenovanie celému eucharistickému sláveniu (porov. VSRM, 83; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1329). Lámanie chleba, vykonané Ježišom počas Poslednej večere, je zjavujúcim gestom, ktoré učeníkom dovolilo rozpoznať ho po jeho zmŕtvychvstaní. Spomíname si na emauzských učeníkov, ktorí rozprávajúc o svojom stretnutí so Zmŕtvychvstalým hovoria, «ako ho rozpoznali pri lámaní chleba» (porov. Lk 24, 30-31.35).
Lámanie eucharistického chleba je sprevádzané vzývaním «Božieho Baránka», tým menom, ktorým Ján Krstiteľ označil Ježiša za «toho, ktorý sníma hriech sveta» (Jn 1,29). Biblický obraz baránka hovorí o vykúpení (porov. Ex 12,1-14; Iz 53,7; 1 Pt1,19; Zjv 7,14). V eucharistickom chlebe rozlámanom za život sveta modliace sa spoločenstvo rozpoznáva skutočného Božieho Baránka, čiže Krista Vykupiteľa, a prosí ho: «Zmiluj sa nad nami..., daruj nám pokoj».
«Zmiluj sa nad nami», «daruj nám pokoj» sú prosby, ktoré nám od modlitby „Otčenáš“ až po lámanie chleba pomáhajú pripraviť sa duchom na to, že sa budeme zúčastňovať na eucharistickej hostine, zdroji jednoty s Bohom a s bratmi.
Nezabudnime na veľkú modlitbu, tú, ktorú nás naučil Ježiš a ktorá je modlitbou, s akou sa modlil k Otcovi. A táto modlitba nás pripravuje na sväté prijímanie. Teraz by bolo pekné, keby sme všetci spolu zakončili tento rozhovor modlitbou „Otčenáš“, ešte skôr, než ju budeme spievať.  Každý vo svojom jazyku sa teraz spoločne modlime: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“  

Preložila: Slovenská redakcia VR