5. pôstna nedeľa B 2018

 

Semeno nesúce ovocie                                Jn 12, 20 - 33

 

Celý terajší život je zameraný na vlastnenie. Šťastie sa úzko spája s vlastnením. Čím viac mám pokladov, tým viac som šťastný. Nejde tu o peniaze či majetok. Ide o to, aby som mal dobrých rodičov, aby som mal dobrú ženu, dobrého muža, dobré deti, aby som mal zdravie, aby som mal priateľov. To sú moji rodičia, to je moja žena, moje deti, moje zdravie. Moje...

Zatiaľ, čo svet, ktorý zjavuje Ježiš, sa zakladá na inej zásade. Žije, aby robil šťastnými iných. Som pre iného. Robím druhých šťastných v závislosti od bohatstva svojho srdca. Čím viac lásky je v mojom srdci, tým viac dokážem žiť pre iných.

Život kresťana spočíva v tom, že vedome dokáže premeniť to, čo má, na to, aby miloval, aby bol pre iných. To je ale nerozlučne spojené s utrpením. Keď strácam svojho otca, moje srdce krváca, keď zomiera moje dieťa, trpím, lebo zomiera časť môjho srdca. Strata toho, čo je moje, je vždy spojená s utrpením a čím väčšia je to pre mňa hodnota, tým väčšie je utrpenie.

Našimi očami vidíme v tomto procese iba stratu. Srdce sa búri, často bezmocné, keď vidí nezmysel tejto straty. Cíti sa okradnuté o šťastie. Ak však dokážem pozerať očami viery, vidím v tomto procese nie stratu, ale výmenu. Vlastne na toto myslí Ježiš, keď hovorí: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“.

Pšeničné zrno je iba obrazom potreby odumierania, aby sme získali dokonalejšiu formu života. Komentár Ježiša k tomuto obrazu kladie dôraz na „svoj“ život. Kristovi ide o to, že človek, ktorý pristupuje k dočasnému životu ako k vlastníctvu, tento život stráca. Nestratí, ale už stráca. Kto zasa nenávidí vlastniť život, čiže prináša ho na obetu, chápe ho ako nástroj na obohatenie iných, ten si ho zachová pre večný život. Ježiš nehovorí, že ho dostane vo večnosti, ale ten život, ktorý premenil tu na zemi na akt lásky, stáva sa večným životom.

Keď sa približujeme ku Kristovmu krížu, musíme objaviť tento najmúdrejší spôsob premeny terajšieho života na večný. To je súhlas s tým, že sa vzdáme privlastňovania si života, vzdáme sa toho, že ho budeme považovať za svoj a určíme ho pre iných. Takýto prístup vzbudzuje strach. Sám Ježiš sa k tomu priznáva: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel“.

I v našom živote sa blíži hodina obety, utrpenie syna, muža, zmrzačenie dieťaťa, alkoholizmus otca. Hodina odumierania toho, čo je naše. Vtedy je potrebné pozrieť na odumierajúce pšeničné zrno a očami viery vidieť klas, ktorý má desiatky krásnych nových zŕn.

 

Niektorí z tých, čo sa cez sviatky prišli klaňať Bohu, boli Gréci. Pristúpili k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.“

Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi.

Ježiš im odpovedal: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec.

Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“

A z neba zaznel hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim.“

Zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. Iní vraveli: „Anjel s ním hovoril.“

Ježiš povedal: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám. Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“

To povedal, aby naznačil, akou smrťou zomrie.

 

Teraz je už hodina Ježišovho utrpenia blízko, a tak vystupuje do Jeruzalema, aby slávil Veľkú noc, ktorá bude jeho Veľkou nocou, jeho prechodom z tohto sveta k Otcovi (porov. Jn 13,1). Keď Ježiš vstupuje do svätého mesta, je prijatý mesiášskymi zvolaniami a zdá sa byť na vrchole svojho úspechu natoľko, že jeho protivníci zvolajú: „Hľa, celý svet ide za ním!“ (Jn 12,19)

Potom sa stane niečo, čo túto verejnú mienku očividne potvrdzuje: evanjelista poznamenáva, že „medzi tými, ktorí prišli do Jeruzalema ako pútnici, aby sa počas sviatkov zúčastnili bohoslužieb, boli určití pohania“, teda nežidia, pohania pochádzajúci z iných národov. Priali si uvidieť učiteľa a proroka oslavovaného zástupmi, Ježiša, o ktorom všetci rozprávajú. Ale zdá sa, že sú plní bázne pri pomyslení na stretnutie s ním a neodvažujú sa priblížiť priamo k nemu, ale obrátia sa na Filipa, učeníka s gréckym menom, pôvodom z galilejskej Betsaidy, dediny obývanej aj nežidovským obyvateľstvom... Filip sám je asi ohľadom tohto stretnutia na pochybách, obráti sa teda na Ondreja a všetci sa potom spoločne vydajú za Ježišom.

Zdá sa, ako by sa Ježiš chcel požiadavke oboch učeníkov vyhnúť a v hľadaní pohanov vnímal znamenie, že prišla jeho hodina, hodina jeho smrti. Preto odpovedá Ondrejovi a Filipovi zvolaním: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený.“ (Jn 12,23) Ak sa totiž jeho pozemské poslanie obracalo k Izraelu, jeho smrť umožní aj pohanom spoznať jeho pravú totožnosť a spolu s tým pochopiť jeho pravé poslanie, teda zjavenie neviditeľného Boha ( porov Jn 1,18). Preto Ježiš podobne ohlasuje hodinu, kedy ho národy budú môcť vidieť a stretnúť sa s ním: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12,24) Práve to Ježiša čaká: utrpenie a smrť, udalosť, kedy bude vyvýšený, a tak k sebe bude môcť pritiahnuť všetkých ľudí: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (Jn 12,32) Až vtedy bude jeho poslanie odhalené ako skutočne univerzálne, určené nie iba ľudu zmluvy...

Je tu však ešte niečo viac. Ježiš vidí v smrti na kríži svoju vlastnú slávu a to ho vedie k tomu, aby s presvedčením tvrdil: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.“ (Jn 12,25) Ježiš má naozaj dôvod, pre ktorý stojí zato dať život až na smrť, a tak má aj dôvod, prečo žiť. To by malo platiť nielen pre neho, ale aj pre každého, kto sa vydá nasledovať ho: „Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník.“ (Jn 12,26) Kresťania, Ježišovi učeníci, sú povolaní k životu vydanému do služby druhým a Bohu až k tomu, aby zo svojej smrti urobili vedomý skutok nesúci neobyčajné ovocie, ktorým je večný život, život navždy, ktorý očakáva tých, čo žijú a umierajú v láske.

Ale je potrebné zaznamenať aj Ježišovu úzkosť spojenú s myšlienkou na hroziacu smrť; napriek tomu v optike štvrtého evanjelia, kde je krížová cesta cestou slávy, Ježiš okamžite zareaguje tým, že preukáže pevnú vieru: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“ (Jn 12,27-28) Život strávený láskou môže byť odovzdaný iba z lásky k ľuďom, aj za cenu toho, že skončí nespravodlivou smrťou... A vidíme, že Boh ho nenechá na odpoveď dlho čakať: „A z neba zaznel hlas: Už som oslávil a ešte oslávim.“ (Jn 12,28) Áno, Otcovo slovo dáva pečať na Ježiša, Otcova sláva na ňom spočíva zvláštnym spôsobom v hodine utrpenia. A Ježiš ukazuje slávu, „Božia“ ťarcha pracuje v jeho živote len jediným spôsobom: „miloval svojich a miloval ich až do krajnosti“ (porov. Jn 13,1).

Štvrté evanjelium v tejto epizóde umiestnenej do predvečera Veľkej noci spája dve udalosti, ktoré sa podľa synoptických evanjelií odohrávajú v rôznych okamihoch: Ježišovu úzkosť v Getsemanskej záhrade (porov. Mk 14,32-42) a Otcov hlas nad ním pri jeho premenení (porov. Mk 9,1-8). Je to Jánov spôsob, ako vyjadriť, že v hodine skúšky je Boh prítomný viac ako inokedy a že zo smrti obilného zrna urobí plodný okamih, v ktorom je život rozmnožený. Sme aj my ochotní prijať túto dynamiku smrti a vzkriesenia natoľko, aby sme sa identifikovali s obilným zrnom, ktoré padlo do zeme? Je to jednoduchý všedný obraz, ale náš život môže sprevádzať a inšpirovať až do konca...

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: